hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

26. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Víťazstvo občianskych slobôd – pochod „Za slobodné voľby!“ povolený

Prípravný výbor Združenia sociálnej seba

Krajský súd v Bratislave včera 14. 11. 2003 vo večerných hodinách zrušil rozhodnutie Mestskej časti Bratislava-Staré Mesto o zákaze verejného zhromaždenia „Za slobodné voľby!“. Organizátori zhromaždenia, Prípravný výbor Združenia sociálnej sebaobrany (ZSS) a Mladí sociálni demokrati (MSD) považujú tento výrok súdu za víťazstvo občianskych slobôd nad neprimeraným uplatňovaním moci úradov. Akcia prebehne presne podľa plánu v pondelok 17. novembra medzi 14.00-16.30. Začne sa zhromaždením na Hlavnom námestí a bude pokračovať pochodom cez Sedlársku a Michalskú ulicu. Skončí na Nám. SNP, symbolickom mieste demonštrácií roka 1989, vytvorením sviečkového nápisu „Totalita peňazí?!“

(15. 11. 2003)



Linka na dnes



Participatory Economics

Jeden z modelov ekonomiky, ktorá odmieta „reálny socializmus" i kapitalizmus. Autorom modelu, ktorého znalosť sa vďaka svetovému antikapitalistickému hnutiu začína šíriť po celom svete, sú vydavateľ ZMagazinu Michael Albert a profesor ekonómie na Washingtonskej univerzite Robin Hahnel.



Dlh horší ako smrť


Barbora Černušáková

(Vychádza s láskavým súhlasom pôvodného vydavateľa)

vydané 21. 12. 2005 • prečítané 10842x
formát na tlač



Susan Georgová žije v Paríži. Jej slovám o ľuďoch, ktorých súčasný systém jednoducho nie je schopný integrovať, a tak sú odkázaní žiť v sociálnom vylúčení, tieto dni [písané počas francúzskych nepokojov] dodávajú obzvlášť hrozivú príchuť. „Trh vedie k stratégii pevnosti. Znamená to, že ak nedokážeme rýchlo zdokonaliť technológiu a zabrániť ďalšej ekologickej degradácii, možno očakávať, že o dvadsať rokov, budú vylúčením zo systému trpieť dve tretiny obyvateľov tejto planéty.” Výsledkom stratégie nebude len pevnosť, ale čosi ďaleko horšie. Obraz života detí imigrantov na parížskom predmestí, aký v roku 1995 ponúkol režisér Mathieu Kassovitz vo filme Nenávisť je obrazom dnešného Paríža.


Ak pátrame po príčinách, prečo sa čoraz viac ocitáme v situáciách ako z krutého filmu, budú nám knihy Susan Georgovej užitočným sprievodcom. Ekonómka a analytička Transnational Institute sa venuje najmä skúmaniu dlhu takzvaných rozvojových krajín. Napriek zdeformovanému vnímaniu „chudobnej Afriky” tu život miestnych elít pripomína skôr život vyššej strednej vrstvy “Západu” či “Severu”. Naopak, život na mnohých západoeuróspkych či severoamerických predmestiach je ďaleko menej vzdialený životu v slumoch rozvojového sveta, ako by sme si želali.

Georgová sa k štúdiu dlhu dostala cez skúmanie hladu a chudoby. Práve dlh je totiž kľúčovým faktorom, ktorý k nim vedie. V roku 1987 vyšlo prvé vydanie knihy „Osud horší ako dlh”. Ide o slovnú hračku odkazujúcu na „Osud horší ako smrť”, ako zvykne polícia označovať situáciu unesených a kruto týraných detí. Georgová – strohá ekonómka so zmyslom pre iróniu – nepreháňa. Opis života v krajinách, pre ktoré sa stal dlh osudom, naznačuje, že si nemohla zvoliť presnejší názov. Úsporné opatrenia, po ktorých vlády siahajú v dôsledku zahraničných dlhov, postupne, no nezadržateľne ničia ich obyvateľov. Hoci miliardy pôžičiek nezmenili a ani nezmenia ich život k lepšiemu, musia si „uťahovať opasky” a „podstupovať obete“, lebo vlády sú povinné svoje dlhy splácať. Pritom k nim často viedli investície do zle naplánovaných a zle postavených projektov. Model, ktorý rozvoj stotožňuje s rastom bez toho, aby si položil otázku “rast čoho?” alebo “rast pre koho”, poznamenáva Georgová, dáva v týchto krajinách absolútnu prednosť industrializácii pred potravinovým zabezpečením. Modernizácia je čarovým slovíčkom, pod ktoré možno skryť zničenie životného prostredia, miestnych farmárov, čohokoľvek.

Výsledkom je hlad – krajiny sa v dôsledku takzvaných rozvojových projektov stávajú čoraz závislejšími na dovoze potravín a „ľudia, ktorí sa nestanú spotrebiteľmi v rámci globálneho trhu, nebudú mať jednoducho čo jesť“. Iným výsledkom je militarizácia – masy ubiedených ľudí sú náchylné na revoltu. Ozbrojené sily sú v treťom svete častejšie použité na potlačenie domáceho odporu, ako v konfliktoch za hranicami.

Fundovaní kritici receptov na lepší život a rozvoj z dielne medzinárodných finančných inštitúcií sa stávajú čoraz početnejšou skupinou. Prominentné miesto medzi nimi však zaujíma Joseph E. Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu – a predovšetkým insider. Hlavný ekonóm Svetovej banky v rokoch 1997 až 2000 opisuje svoje skúsenosti zo závadzania takzvaných programov štrukturálnych úprav. Ide o eufemizmus pre vysoké úrokové miery, úsporný rozpočet, jednostrannú liberalizáciu obchodu a privatizáciu verejných služieb, ktoré vedú k masovej nezamestnanosti a neustále sa znižujúcim mzdám. Skúsenosti zhrnul v roku 2002 v knihe Globalizácia a jej odporcovia, názov neveľmi presne preložený do češtiny ako Jiná cesta k trhu. Stiglitz bol svedkom katastrofálnych dopadov ekonomickej globalizácie na rozvojové krajiny. „Verím, že globalizácia má potenciál zlepšiť život všetkých. Na to, aby sa tak stalo, sa však musí radikálne zmeniť spôsob, akým je riadená.“ Áno, riadená. Medzinárodný menový fond (MMF) a Svetová banka sa totiž, píše Stiglitz, stali akýmisi misionárskymi útvarmi, ktoré vštepujú neposlušným chudobným krajinám predstavy o tom, ako má trh fungovať. A chudobné krajiny počúvajú, pretože sa bez ich pôžičiek a grantov nezaobídu.

Pôvodná úloha fondu však bola iná. Podľa predstáv jeho zakladateľov mal udržiavať globálnu hospodársku stabilitu. Duchovný otec MMF John Maynard Keynes upozornil, že príčinou hospodárskeho poklesu je nedostatok dopytu. Dnešný MMF naopak fundamentalisticky verí v neomylnosť trhu. Podľa Keynesových predstáv mal fond korigovať zlyhania trhu – vyvíjať na vlády tlak, aby udržiavali vysokú zamestnanosť a poskytovať úvery tým vládam, ktoré nedokázali zabezpečiť zdroje na krytie verejných výdavkov. Dnešný fond však verejným inštitúciám neverí a jeho bôžikom je práve trh. Stiglitz však upozorňuje, že do jeho fungovania zasahuje aj tak (z ideologických dôvodov to samozrejme robí nie na základe teórie). Jeho opatrenia situáciu spravidla ešte zhoršujú. Paušálny protekcionizmus sa veľmi neosvedčil a krajiny boli napokon dotlačené do rýchlej liberalizácie. „Boli prinútené otvoriť svoje trhy dovážaným tovarom, v súťaži s ktorými slabé domáce odvetvia veľmi nemohli súťažiť, čo malo katastrofálne sociálne aj ekonomické dôsledky

Georgová aj Stiglitz upozorňujú, že v tzv. rozvojových krajinách k žiadnemu rozvoju nedochádza. Naopak. Príjem na hlavu v najchudobenjších krajinách počas 90. rokov ešte viac klesol. Stratégie Medzinárodného menového fondu vytvorené v mene ekonomickej efektívnosti, píše Georgová, sú nielen sociálne škodlivé, ale aj ekonomicky iracionálne. Krajina poslúchne odporúčania fondu a banky a začne hospodárstvo orientovať na export, pričom zanedbá výrobu pre domáci trh. Výsledkom je prudký pokles zamestnanosti, ale aj zníženie miezd, ktoré musia obstáť v globálnej konkurencii. V snahe ako-tak udržať sociálny zmier vláda (Georgová uvádza príklad Maroka zo začiatku 80. rokov) zavedie dotácie do potravín. To však nie je správny prístup! Cena má byť tvorená trhom, všetky umelé opatrenia sú škodlivé a treba ich odstrániť, volá MMF. Po vypočutí jeho odporúčaní počet ľudí v krajine žijúcich pod hranicou absolútnej chudoby vzrástol zo 7 miliónov v roku 1980 na 8,7 milióna v roku 1987.

Stiglitz činnosť MMF hodnotí z pohľadu niekdajšieho ekonóma Svetovej banky – teda z vnútra inštitúcie; Georgová z pohľadu analytičky, ktorá sa pôvodne venovala problému hladu a chudoby. Vďaka tomuto sociálnemu kontextu nabudúda problém ľudskú tvár – čitateľ sa dozvedá o desaťtisícoch učiteľov, ktorí v Zaire (dnešná Konžská demokratická republika) ovládanej diktátorom Mobutuom prišli vďaka realizácii odporúčaní fondu o prácu. O rodinách, ktoré jedia len každý druhý deň a ľuďoch, ktorí po šiestej večer nevychádzajú do ulíc, lebo tam hliadkujú vojaci platení tak mizerne, že si „privirábajú” okrádaním ľudí, ktorých majú chrániť.

Banka a fond, ktoré veria v jediné riešenie – trh, nás tak úspešne vedú do pevnosti, ktorá bude obklopená miliónmi vylúčených, hladných, zúfalých a veľmi, veľmi nahnevaných.

Súčasné politiky smerujú k čoraz väčšej sociálnej polarizácii, presúvaniu bohatstva smerom nahor a čoraz väčšiemu a fatálnejšiemu ničeniu životného prostredia. Georgová varuje, že skutočným výsledkom “stratégie pevnosti” je, že za jej hradbami budú umierať milióny ľudí. Pre predstaviteľov medzinárodných finančných inštitúcií to neznamená nevyhnutne nový ani šokujúci fakt, no nie je to ani dôvod, pre ktorý by boli ochotní stratégiu meniť. Pre mnohých ľudí – v pevnosti či mimo nej – však takáto stratégia nie je riešením a napriek hĺbke súčasnej krízy v nej vidia príležitosť pre začatie práce na ekonomicky spravodlivejšom modeli.


Susan George, A Fate Worse Than Debt, Penguin Books 1988, 300 strán

Joseph E. Stiglitz, Jiná cesta k trhu (Globalization and Its Discontents), preklad Jan Placht, Prostor 2003, 408 strán, 633 Sk



Barbora Černušáková je mediálna koordinátorka organizácie Priatelia Zeme Slovensko.





Vaše komentáre:

Prokop  (09.09.2007 10:40:54)     

Zaujímavé. Pevnosť pre bohatých a jednorozmerných...

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.