Do mesta stále ďalej

Gabriela Rothmayerová

V polovici júla, keď sme tu, v Bratislave neustále čakali, kedy dorazí spolu s lastovičkami leto, pobrala som sa na svoj rodný Spiš. Ani tu nebolo inak – leto uviazlo vo vrchoch. V noci však práve doznieval spln a okolo desiatej doobeda sa zo Slovenských Cechov vracali do mesta chlapi s košíkmi ale aj umazanými plátenými taškami plnými dubákov, kozákov, brezákov a kuriatok, v kanvičkách, zavesených na opasku, alebo aj vo vedrách v ruksaku niesli maliny, čučoriedky. Les ľudí bohato hostil.

Turzov, odkiaľ nosili najväčšiu úrodu, sa mi videl byť dobytý, a tak som vyrazila na opačnú stranu – na Gloriet, skalu nad Gelnicou, v šesťdesiatych rokoch premenovanú na Vyhliadku mládeže. Z hradskej som zabočila na chodník, ktorý však bol chodníkom iba v mojej spomienke. Trsy nevykosených bodliakov siahali skoro po pás, pod lesom žltla vyhorená tráva. Kedysi aj horské lúky vykášal Lesný závod, sama som bývala cez prázdniny hrabačkou – ako to, že teraz už nikomu sena netreba? A nepočuť ani bľakot a bučanie. Čo sa pamätám, lúky vždy spásali stáda oviec a kráv. Dnes je na žltkavých suchých stráňach ticho. Lesný závod nefunguje, niet ani kedysi úspešného roľníckeho družstva v blízkej dedinke. Spišské zemiaky mali svoj chýr, no dnes polia nikto neobrába, niet tu zemiačnísk, nenasiali ovos ani hrach. Kde boli zemiačniská, divo rastie repík, materina dúška. Sem-tam sa nad bylinkami skláňa babka zelinkárka.

V meste nemá prácu skoro jedna tretina ľudí. Žijú akosi. Ale nerobia. Mohli by vykášať lesné chodníky, mohli by na strmších úsekoch natĺcť oporu z dreveného zábradlia, mohli by v meste povkladať kocky do vytlčenej dlažby, myslím si, ako tak kráčam tou smutnou krajinou. Roboty až hrôza, a predsa nikde človeka. Lebo niekto by musel tú prácu zorganizovať, niekto by ju musel zaplatiť.

Cestu popod ihličnatý les na miesto, kde kedysi stával drevený Schweitzer Haus (v čase môjho detstva sme mu domácky hovorili Švajc), milosrdne vymyli dažde, ktoré zakaždým splavia aj štrk z rudohoria, a tak tu bodľačie a krovie nemá šancu. Na mieste bývalého Švajcu zostali iba náznaky základov s hnijúcimi brvnami a trámami, do ktorých sa už pustil mach. Každú nedeľu popoludní sem chodievali mešťania, chlapi vo veľkých rukách držali krígle s pivom a ženy s čerstvou trvalou, v kostolných šatách, otvárali žlté a ružové krachelky alebo jablkové mušty, ktoré sa čapovali z tmavozelených fliaš. Na husliach hral Lajošbáči so svojimi cigánmi a na okrúhlom, kameňmi vyloženom plató sa tancovalo. Dnes je tu pusto, ticho, iba zdola, z mesta, počuť hlas zvonov z veže gotického katolíckeho kostola.

Na turistický chodník, vedúci na Gloriet, som narazila až povyše Švajca, človek neznalý pomerov naň nenatrafí. A možno nenájde ani tú vyhliadku, lebo skala zvetráva a odolné brezy, liesky, ba i smrečky zapúšťajú do jej puklín a zvetraných nánosov svoje korene. Nehovoriac o besiedke, vytesanej kedysi dávno z hrubých brvien. Nenájdeš turistické značky, nenájdeš údaj, kde vlastne si a ako ďaleko je to od mesta.

Veru, stále ďalej má toto moje rodné (mne drahé) mesto do mesta, i keď mestské práva dostalo už v trinástom storočí.

Okolo pohostinstiev, výčapov, krčiem a obchodov s potravinami (a nápojmi) sa už ráno, keď som vyrážala na huby, ponevierali mužské postavy, ktorým neviem odhadnúť vek, vzdelanie či iné nadanie. Ženy pred obchodom vzrušene rozprávali, že suseda našla istú ženu, moju rovesníčku, (doktorku filozofie(!) úplne modrú v posteli. Opitá sa udusila zvratkami. Nemala prácu, tak sa ponevierala po krčmách a stvárala s chlapmi, ktorí jej za zábavu platili alkoholom. Chcela sa vraj prihlásiť do reality show, hovorili ženy. Veď tam práve také chcú...

Ľudia nepracujú. Skoro až tretina práceschopného obyvateľstva je bez roboty. Tí, ktorí prácu majú, sú nahnevaní na tých, čo sa pretĺkajú, lebo ich zárobky len o málo prevyšujú podporu. A najviac sa hnevajú na Rómov. Chudobní cítia hnev a nenávisť k ešte chudobnejším. Bohatí sú ako z inej planéty. Pravdaže čítajú o nich vo farebných obrázkových časopisoch. Vidia vyfotené ich domy, jachty, autá. Kde na to tí ľudia vzali? Učiteľka hudby, ktorá vštepuje deťom prstoklad a lásku k čomusi takému nehmotnému, ako je melódia, dostane okolo osemtisíc čistého. Vo farebnom obrázkovom klebetníku sa dočíta, ako ktorási televízna celebrita, ktorá číta správy z čítacieho zariadenia, minie niekedy desaťtisíc, niekedy stotisíc mesačne na oblečenie. Je to z tohto sveta?

Ľudia pociťujú nedostatok, i keď dokážu akosi prežiť. Horšie je, že život sa im zmenil na pretĺkanie sa. Akoby nemali budúcnosť, žijú zo dňa na deň. Pribúda krčiem. Pred obchod rovno na nepozametaný asfalt sa postaví pár stolíkov a stoličiek, slnečníkov, a máme bistro. Nikomu neprekáža, že si denne sadá na rozlámanú stoličku k bakelitovému stolíku, na ktorý do vybrndaných vyschnutých mlák po pive a cole špinia roje múch. Debatuje sa. Kto vyhral jackpot, kto sa dostane do vily. Máme aj miestneho milionára. Po výhre, ktorú si odniesol z televíznej súťaže, je už len spomienka. Náš milionár s výhrou opustil ženu a nasťahoval sa k milenke. Začal podnikať - v hre na automatoch. Nezadarilo sa, tak sa pokúsil obesiť. Ani to nevyšlo. Momentálne je na psychiatrii.

S košíkom húb schádzam do údolia, je skoro obed, na hlavnej ulici ospalé prázdno. V starých meštianskych domoch na hlavnej ulici nasekaných niekoľko sekáčov. U číňana (tak im tu hovoria a bohvie, z ktorej krajiny podnikatelia pochádzajú) sú zamestnané ženy z domácnosti, ale aj absolventky stredných škôl, ktoré nemajú na vysokú. (Áno, nemajú, lebo aj cestovné, aj internát, aj strava čosi stojí – a rodičia nepracujú...) U číňana postávajú v obchode za päť-šesť tisíc mesačne. Moja kamarátka z detstva Darina sedí na prahu obchodu a díva sa na hodinky. Nazdávam sa, že sa chystá niečo zjesť. ,,Na obed? Čo si! Ja sa nemôžem ísť ani vyčúrať, nieže na obed. Chodila som do bufetu, ale majiteľ mi to zakázal. Vraj mám vydržať, lebo z bufetu sa mu sťažovali, že oni nie sú verejné vécé." Darina má doma nezamestnanú dcéru, absolventku umeleckej školy, druhú dcéru školáčku v základke a syna, ktorý končí učňovku. Darina je vdova. Z vdovského dôchodku živí seba a tie tri deti. Najstaršia dcéra sa pokúsila uchytiť v Bratislave, robila v nejakej reštaurácii čašníčku, ale vrátila sa, dostala ekzém. A z čoho žijú? ,,Voda sa pije bez sirupu, na chlieb a mlieko máme, chodíme do lesa na huby, na borovnice, na maliny, a ja ešte chodím aj na priehradu chytať ryby. Aj teraz máme v mrazáku kapra," povie mi Darina stručne.

Štatistické údaje na Slovensku hovoria, že až skoro 40 percent považuje svoju životnú situáciu za zlú. Zberači dát (ťažko mi padne nazvať ich sociológmi, lebo sociológia je podľa názvu veda) z vysokého čísla nespokojnosti vydedukovali, že ľudia na Slovensku majú sklon k bolestínstvu. Po tej letmej letnej návšteve v mojom rodnom meste súhlasím. Ak sa porovnávame s rovníkovou Afrikou, tak je to určite bolestínstvo...

No utešujem sa, že sú tie čísla nespokojnosti azda aj priaznivé: človek, ktorý si uvedomuje, že žije zle, nie je vari stratený. Horšie je, ak o svojom márnom pretĺkaní sa už ani neuvažuje. Ak berie svoj údel ako živelnú pohromu, proti ktorej niet záchrany. Večerné univerzity televízií ho kŕmia vedomím, že život sú iba procesy tráviace, vylučovacie a rozmnožovacie. A na to ešte stále, aj vďaka dobrej úrode lesných plodín, akosi má – tak prečo by mal byť nespokojný?

Gabriela Rothmayerová je novinárka a spisovateľka.

---

Vaše komentáre:

Peter Zajac-Vanka  (09.11.2005 23:35:31)      Veď to! Pravdu máš, Gabika, veď to je ten náš ideologický problém novej doby: Ešte stále sa vraj máme lepšie ako tí v rovníkovej Afrike a preto sťažovať sa znamená bolestínstvo. Akosi prirýchlo sme vyhodili všetky fakty o rozvoji spoločnosti spred roku 1989 najmä na Slovensku a akosi priokato nik nechce pripustiť, že dnešné problémy sociálne i verejnej správy boli akosi inak, nechcem povedať že lepšie, ale inak riešené. Možno v minulosti pred 1989 rokom niekde nad obcou nestála vila milionára a pred jeho barákom nestál Mercedes, ale určite mali ľudia v obci nejakú perspektívu a ich život sa zlepšoval ( aby som nezabudol uliať aj bôžikovi antikomunizmu= )aj napriek neschopnosti ústredného výboru KS. Ľudia mali budúcnosť, dnes naozaj prežívajú a čo je horšie, prestali veriť... Reagovať

Laco60  (05.04.2006 18:01:52)      Vaz. pani Gabika Pisete mi z duse. Nezijem teraz na Slovensku ale viem, ze to o com a ako pisete je pravda. Viac citavam cez internet Nove Slovo/ Teraz uz len Slovo / tam mi chybate. Mudrlanti z pravej strany spektra tam neraz pisu svoje nezmysly a bohorovne odsudzuju kazdeho, kto ma len co trosku odlisny nazor. Vase myslienky i clanky by urcite Slovu pomohli. Ak nebodaj mate nejaku averziu voci Slovu alebo jeho vedeniu , prekonajte ju. Jeho citatelia Vam stoja za to sa tam unuvat. Reagovať

Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):
E-mail:
Titulok (nadpis komentára):

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]