 |
stránky pre tých, čo sa neboja rozmýšľať inak |
| |
18. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky • | |||
Z archívuFalošný tón
|
Linka na dnes
Ľavica.sk
Pokus vytvoriť na Slovensku portál pre všetko ľavicové. Zatiaľ stojí na pleciach jediného človeka, no napriek tomu svojou aktuálnosťou a profesionalitou stojí za pozornosť.Postreh prvý: za prachy prvý medzi (ne)rovnými
Môjmu priateľovi ukradol akýsi dobrák peňaženku so všetkými dokladmi. Medzi inými mal v peňaženke aj vodičský preukaz. Keďže auto denne potrebuje, šiel si vybaviť doklad nový. Na policajnú stanicu prišiel počas úradných hodín. Pred úradovňou - rad tak na dva dni. Mal však šťastie, objavil na chodbe známeho. Nemohol by to nejako...? Známy rázne odmietol, u nás sa to nedá, pozri, koľko je tu ľudí – ak by ma niekto udal veliteľovi, mal by som veľké nepríjemnosti. Ale príď zajtra, nie sú úradné hodiny, nejako vec vybavíme. Môj známy prišiel, a pred úradovňou rad tak na dva dni – samí protekční...
Premýšľam - ktovie, ako to bude vyzerať pred ordináciami lekárov, keď si budú môcť pacienti predplatiť protekčné miesto?
Postreh druhý: Kto, koľko, za čo
V našej krajinke – podtatranskom tigrovi (aj vy ste si všimli ten zoologický nezmysel?) - zázraky sú možné do piatich dní, a tak si od septembra možno (pri)kúpiť i zdravie. Dôvod: každý predsa vie, že v zdravotníctve fungujú úplatky. Kto na to má, zaplatí si lepšiu službu a šikovnejšieho odborníka. Bez ohľadu na povahu choroby. Ak na to máš, tak aj slepé črevo ti bude vyberať profesor, ktorého si zaplatíš, ak nie, dostaneš sa do poradia, a operuje, kto je na rade. Choroba si síce nevyberá medzi tými, čo sú bohatí a tými, čo sú odkázaní a najhoršia choroba si prirodzene žiada najskúsenejšieho odborníka – bez ohľadu na jeho peňaženku - ale čo spravíš, biedny človeče? Úplatky sa úspešne zakázať nedajú. Keď ich však zlegalizujeme, tak ich aj odstránime. Každý potenciálny pacient bude vedieť, koľko a za čo.
A možno, že podtatranskí tigri (alebo žraloci?) v duchu logiky: keď sa niečo nedá zakázať, treba to zlegalizovať, pôjdu ešte ďalej. Každý u nás predsa tiež vie, že za úplatu sa dnes na divokom Východe aj vraždí. Odporúčam výborný film českého režiséra Jiřího Svobodu Sametoví vrazi, (práve sa premieta v našich kinách). Jiří Svoboda k nemu napísal scenár na základe skutočných udalostí. Za prachy najatí vrahovia svoje zastrelené obete napchali do sudov, rozpustili v kyseline a zatavené sudy spúšťali na dno priehrady. Aký teda problém? Stačí kufrík peňazí a dobrá muška strelca. Žiadna hrozba trestu nás nemôže zastaviť, nájomné vraždy sa (ako ukazuje prax) nijako zakázať nedajú. Prečo by sme sa mali tváriť, že to tak nie je? A keď sa vraždy (podobne ako úplatky) úspešne zakázať nedajú, tak ich zlegalizujme: každý občan si môže vybrať nájomného vraha, sumu určí zákon.
Dcéra súčasnej českej ministerky školstva Petry Buzkovej navštevuje už niekoľko rokov súkromné francúzske lýceum, kde školné činí ročne 102 tisíc českých korún. Bývalý šéf českých sociálnych demokratov Stanislav Gross ešte vo funkcii ministra vnútra zapísal svoje dieťa na anglickú jazykovú školu za 150 tisíc školného ročne. Farizejstvo svojej ministerky školstva - teda najvyššej štátnej úradníčky, presadzujúcej štátne bezplatné školstvo - tvrdo kritizoval vtedajší šéf sociálnej demokracie Miloš Zeman. Od budúceho roka bude súkromné Prvé reálne gymnázium Václava Klausa mladšieho navštevovať aj dcéra Miloša Zemana Katarína. Školné je dvadsať osem tisíc ročne.
Toľko správy z Čiech.
Na Slovensku máme rodiacu sa sociálnu demokraciu
S Monikou Beňovou, tráviacou leto na jachte, stavajúcou novú vilku a voziacu sa na niekoľkomiliónovom aute. Máme sociálne demokraticky tieňových ministrov s mnohomiliónovým majetkom. Predsedu sociálnej demokracie, ktorí sa tiež nehanbí za svoje poctivo zarobené peniaze. A máme médiá, ktoré s chuťou o týchto (farizejských) ľavičiaroch píšu.
Otázka znie: smie byť ľavičiar majetný, vzdelaný, prípadne študujúci na dobrých školách, rozprávajúci niekoľkými jazykmi, dobre oblečený, elegantný, s vyberaným slovníkom a spôsobmi? Ako sa to potom zhoduje s masou voličov, ktorú má zastupovať? Veď tí (podľa súčasných propagandistov) sú odkázaní, so základným vzdelaním, zneužívajúci sociálne dávky, pomerne málo iniciatívni ba až leniví, starí, nostalgicky spomínajúci na bývalý režim, s totalitným myslením, bez talentu, závistliví, bolestínski, nenávidiaci slobodu. Podľa tejto logiky by mal byť aj ľavicový politik hlúpy, nevzdelaný, chudobný, špinavý, neúspešný, bez talentu...
No a ak je človek na ľavici iný? Ak je mladý, zdravý, vzdelaný, talentovaný a úspešný? Podľa amerického porekadla: ak niekto kváka ako kačka, chodí ako kačka, zobe ako kačka – tak to asi bude kačka – a nie ľavičiar...
Pre mňa osobne nie je najväčším problémom nedostatočný asketizmus ľudí, ktorí sa slovne hlásia k ľavici. Nezodpovedanou otázkou zostáva, či rodiaca sa slovenská sociálna demokracia aj vo vládnej pozícii pôjde špekulantom a zbohatlíkom po krku. A či - ak dostojí svojim slovám - náhodou týmto aktom nezakrúti krk aj sama sebe. Alebo aspoň svojim vykŕmeným kačkám – čo by, napokon, mohla urobiť už aj teraz. Alebo nemohla?
Gabriela Rothmayerová je novinárka a spisovateľka.
Vaše komentáre:
Obávam sa, že sme vývojom spoločnosti došli až tam, do tej situácie ako to popisuje Gabika Rothmayerová.
Predlhé roky sa tu pestoval obraz individualizmu, v ktorom si musí človek pomôcť sám a každá pomoc je obchodom s protislužbami. Dnes už tento klientelizmus, korupciu a nesolidárne správanie sa iba parlament a vláda legalizuje, či už v zdravotníctve či inde ( postrehy prvý a druhý).
V takej situácii buď časom dôjde k sociálnemu výbuchu nespokojnosti tých, ktorých vytlačia na okraj záujmu a spoločnosti a prestane to pre nich byť znesiteľné, alebo tak ako je tomu u nás, zavládne apatia spojená s vierou a živená nádejou z masmediálneeho masírovania, že "raz sa niečo podarí aj mne", preto toľká ochota hrať súťaže, vyzliekať sa v reality a mojsej šous a podobne.
Tu sa asi ťažko hľadajú ochotné "kačky", ktoré budú kvákať do sveta svoj opozičný názor a preto by som si ich zatiaľ nesmierne vážil, že vôbec sú. (To na margo postrehu tretieho).
A tiež namiesto post skripta:
Pomáhaô niekto Robertovi Ficovi v jeho vízii Smeru, v jeho ceste vytvárajúcej Smer sociálna demokracia? Prečo sa celé ľavicové politické spektrum najprv naň urazilo, potom s ním zápasilo a až keď už z ľavice nezostal vďaka vnätornému rozkladu kameň na kameni ( pardom, okrem Ševcovskej KSS), až potom sa obávame, či budú členovia jeho politickej strany dostatočne "kačkami".
Nechajme to na Fica - už dokázal, že je stretégom a z posmeškov to dotiahol na najsilnejšiu opozičnú silu. Zápas o hodnoty Smeru sa zvedie pri programovom vyhlásení Smeru ako vládnej strany po voľbách 2006. nie teraz a do volieb.
Ale veď to vieme všetci.
Reagovať
Aj keď si autorku vážim, považujem za potrebné jej seriózne a vecne oponovať z hľadiska toho, či máme na Slovensku skutočne rodiacu sa sociálnu demokraciu?!
Krátko po voľbách v r. 2002 sa známy slovenský politológ Rastislav Tóth vyslovil, že slovenský volič stranu sociálnodemokratického typu historicky neakceptuje. Podľa neho mu stačí, keď mu sociálnu domenziu vypĺňajú strany politické strany iného typu. Je to pozoruhodný záver, ktorý stojí za zamyslenie. Je dobre známe, že Sociálnodemokratická strana Slovenska - SDSS sa netešila veľkej priazni slovenských voličov a jej volebné preferencie sa pohybovali okolo alebo pod hranicou zvoliteľnosti do parlamentu. Do slovenského parlamentu v r. 1992 ju nebola schopná dostať ani popularita takej osobnosti, akou bol A. Dubček. Jeho popularita pomohla sociálnym demokratom dostať sa len do vtedajšieho federálneho parlamentu. aj to len do rozdelenia ČSFR. Politici z SDSS sa hrdili medzinárodnou akceptáciou, ale do slovenského parlamentu sa dostali iba pomocou druhých či na chrbte druhých politických strán - r. 1994 s pomocou SDĽ a v r. 1998 ako súčasť bývalej, už zaniknutej SDK. Žiadne odštiepenecké skupiny, ktoré vyjadrovali nespokojnosť s vtedajším vedením SDSS, nikdy nezískali výraznejšiu podporu voličskej verejnosti. Podobne keď z SDĽ odišla pred voľbami v r. 2002 časť jej politikov a založili si Sociálno demokratickú alternatívu (SDA), slovenských voličov nezaujali, bola to cesta na slepú koľaj slovenskej politiky. Tieto fakty svedčia v prospech názoru vysloveného politológom Tóthom. Napriek tvrdým pravicovým reformám sa slovenský volič neobrátil k ľaviícovým stranám, ale dokonca aj vo voľbách do Európskeho parlamentu si opakovane volil pravicu, ktorá ho - povedané ľavicovou terminológiou - zdiera! O tom, či je Ficov Smer stranou sociálnou demokratického typu, možno oprávnene pochybovať. A to aj napriek tomu, že k názvu strany Smer pribudlo ešte "Sociálna demokracia". To by však stálo za samostatný rozbor.
Prečo slovenský volič politickú stranu sociálnodemokratického prakticky neakceptuje? Na tému prepadu slovenskej ľavice vo voľbách v r. 2002 a súčasnou situáciou slovenskej ľavice sa už popísalo veľa komentárov. Ale zaujímavé je jedno: prakticky žiadna z týchto politologických úvah, analýz o slovenskej ľavici nechcela, alebo nemala záujem prihliadnúť k tomu, že pre politické dianie na Slovensku nie je dominantná, určujúca klasická polarita pravica verzus ľavica !!! To, čo dominantne vtláča pečať slovenskej politike, je polarita typu národný verzus nenárodný (občianský) princíp. Táto polarita sa podstatným spôsobom podpisuje aj na správaní a rozhodovaní sa slovenského voliča. A tým nepriamo aj na jeho vzťahu k politickej strane sociálnodemokratického typu. Slovenský volič sa nerozhoduje ani
tak medzi pravicou a ľavicou ako skôr proti niekomu alebo niečomu. V politickej polarite či v politickom zápase typu národný verzus občianský (princíp) bola slovenská internacionálna ľavica takpovediac prirodzeným spojencom občianskej pravice proti stranám preferujúcim národný princíp v politike. V tom spočívajú základné príčiny toho, prečo bola po voľbách v r. 1998 slovenskej ľavici bližšia pravicová košeľa ako národný kabát. Prečo vstúpila po voľbách v r. 1998 do - pre nej samovražedného spojenia s pravicou. Známa politologická skúsenosť učí, že vstup do koalície s hodnotovo protichodnými stranami je možný iba na úkor možnosti realizácie vlastného politického/volebného programu. Práve toto sa politicky ľavicovým stranám vypomstilo. Buď sa presadí ľavica so svojim programom, alebo môže od toho odísť. Pravicu však dirigovať nebude. Cenou, ktorú ľavicové strany za to zaplatili, bolo vypadnutie z parlamentu, ich odsun, živorenie na periférii politického diania, bez nádeje na revitalizáciu. SDĽ zanikla, časti členov SDSS ponúkli prechod do Ficovho smeru.
Je otázne, či by mal R. Fico so svojim Smerom taký úspech, keby svoju stranu už pri zakladaní prezentoval ako ľavicovú stranu sociálnodemokratického typu !? Vidieť v jeho strane rodiacu sa sociálnu demokraciu na Slovensku je predčasné. Polarita typu pravica - ľavica nie je tým, čo primárne ovplyvňuje politické dianie na Slovensku ani rozhodovanie sa slovenského voliča.
Reagovať
Pridať nový komentár
|
Obávam sa, že sme vývojom spoločnosti došli až tam, do tej situácie ako to popisuje Gabika Rothmayerová. Predlhé roky sa tu pestoval obraz individualizmu, v ktorom si musí človek pomôcť sám a každá pomoc je obchodom s protislužbami. Dnes už tento klientelizmus, korupciu a nesolidárne správanie sa iba parlament a vláda legalizuje, či už v zdravotníctve či inde ( postrehy prvý a druhý). V takej situácii buď časom dôjde k sociálnemu výbuchu nespokojnosti tých, ktorých vytlačia na okraj záujmu a spoločnosti a prestane to pre nich byť znesiteľné, alebo tak ako je tomu u nás, zavládne apatia spojená s vierou a živená nádejou z masmediálneeho masírovania, že "raz sa niečo podarí aj mne", preto toľká ochota hrať súťaže, vyzliekať sa v reality a mojsej šous a podobne. Tu sa asi ťažko hľadajú ochotné "kačky", ktoré budú kvákať do sveta svoj opozičný názor a preto by som si ich zatiaľ nesmierne vážil, že vôbec sú. (To na margo postrehu tretieho). A tiež namiesto post skripta: Pomáhaô niekto Robertovi Ficovi v jeho vízii Smeru, v jeho ceste vytvárajúcej Smer sociálna demokracia? Prečo sa celé ľavicové politické spektrum najprv naň urazilo, potom s ním zápasilo a až keď už z ľavice nezostal vďaka vnätornému rozkladu kameň na kameni ( pardom, okrem Ševcovskej KSS), až potom sa obávame, či budú členovia jeho politickej strany dostatočne "kačkami". Nechajme to na Fica - už dokázal, že je stretégom a z posmeškov to dotiahol na najsilnejšiu opozičnú silu. Zápas o hodnoty Smeru sa zvedie pri programovom vyhlásení Smeru ako vládnej strany po voľbách 2006. nie teraz a do volieb. Ale veď to vieme všetci. Reagovať |
|
Aj keď si autorku vážim, považujem za potrebné jej seriózne a vecne oponovať z hľadiska toho, či máme na Slovensku skutočne rodiacu sa sociálnu demokraciu?! Krátko po voľbách v r. 2002 sa známy slovenský politológ Rastislav Tóth vyslovil, že slovenský volič stranu sociálnodemokratického typu historicky neakceptuje. Podľa neho mu stačí, keď mu sociálnu domenziu vypĺňajú strany politické strany iného typu. Je to pozoruhodný záver, ktorý stojí za zamyslenie. Je dobre známe, že Sociálnodemokratická strana Slovenska - SDSS sa netešila veľkej priazni slovenských voličov a jej volebné preferencie sa pohybovali okolo alebo pod hranicou zvoliteľnosti do parlamentu. Do slovenského parlamentu v r. 1992 ju nebola schopná dostať ani popularita takej osobnosti, akou bol A. Dubček. Jeho popularita pomohla sociálnym demokratom dostať sa len do vtedajšieho federálneho parlamentu. aj to len do rozdelenia ČSFR. Politici z SDSS sa hrdili medzinárodnou akceptáciou, ale do slovenského parlamentu sa dostali iba pomocou druhých či na chrbte druhých politických strán - r. 1994 s pomocou SDĽ a v r. 1998 ako súčasť bývalej, už zaniknutej SDK. Žiadne odštiepenecké skupiny, ktoré vyjadrovali nespokojnosť s vtedajším vedením SDSS, nikdy nezískali výraznejšiu podporu voličskej verejnosti. Podobne keď z SDĽ odišla pred voľbami v r. 2002 časť jej politikov a založili si Sociálno demokratickú alternatívu (SDA), slovenských voličov nezaujali, bola to cesta na slepú koľaj slovenskej politiky. Tieto fakty svedčia v prospech názoru vysloveného politológom Tóthom. Napriek tvrdým pravicovým reformám sa slovenský volič neobrátil k ľaviícovým stranám, ale dokonca aj vo voľbách do Európskeho parlamentu si opakovane volil pravicu, ktorá ho - povedané ľavicovou terminológiou - zdiera! O tom, či je Ficov Smer stranou sociálnou demokratického typu, možno oprávnene pochybovať. A to aj napriek tomu, že k názvu strany Smer pribudlo ešte "Sociálna demokracia". To by však stálo za samostatný rozbor. Prečo slovenský volič politickú stranu sociálnodemokratického prakticky neakceptuje? Na tému prepadu slovenskej ľavice vo voľbách v r. 2002 a súčasnou situáciou slovenskej ľavice sa už popísalo veľa komentárov. Ale zaujímavé je jedno: prakticky žiadna z týchto politologických úvah, analýz o slovenskej ľavici nechcela, alebo nemala záujem prihliadnúť k tomu, že pre politické dianie na Slovensku nie je dominantná, určujúca klasická polarita pravica verzus ľavica !!! To, čo dominantne vtláča pečať slovenskej politike, je polarita typu národný verzus nenárodný (občianský) princíp. Táto polarita sa podstatným spôsobom podpisuje aj na správaní a rozhodovaní sa slovenského voliča. A tým nepriamo aj na jeho vzťahu k politickej strane sociálnodemokratického typu. Slovenský volič sa nerozhoduje ani tak medzi pravicou a ľavicou ako skôr proti niekomu alebo niečomu. V politickej polarite či v politickom zápase typu národný verzus občianský (princíp) bola slovenská internacionálna ľavica takpovediac prirodzeným spojencom občianskej pravice proti stranám preferujúcim národný princíp v politike. V tom spočívajú základné príčiny toho, prečo bola po voľbách v r. 1998 slovenskej ľavici bližšia pravicová košeľa ako národný kabát. Prečo vstúpila po voľbách v r. 1998 do - pre nej samovražedného spojenia s pravicou. Známa politologická skúsenosť učí, že vstup do koalície s hodnotovo protichodnými stranami je možný iba na úkor možnosti realizácie vlastného politického/volebného programu. Práve toto sa politicky ľavicovým stranám vypomstilo. Buď sa presadí ľavica so svojim programom, alebo môže od toho odísť. Pravicu však dirigovať nebude. Cenou, ktorú ľavicové strany za to zaplatili, bolo vypadnutie z parlamentu, ich odsun, živorenie na periférii politického diania, bez nádeje na revitalizáciu. SDĽ zanikla, časti členov SDSS ponúkli prechod do Ficovho smeru. Je otázne, či by mal R. Fico so svojim Smerom taký úspech, keby svoju stranu už pri zakladaní prezentoval ako ľavicovú stranu sociálnodemokratického typu !? Vidieť v jeho strane rodiacu sa sociálnu demokraciu na Slovensku je predčasné. Polarita typu pravica - ľavica nie je tým, čo primárne ovplyvňuje politické dianie na Slovensku ani rozhodovanie sa slovenského voliča. Reagovať |
Pridať nový komentár
Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.