![]() |
stránky pre tých, čo sa neboja rozmýšľať inak |
| |
20. 01. 2021 • úvodná stránka • rubriky • linky • | |||
Z archívuAni bosý, ani obutýTibor HujdičV slnečný, slávnostný volebný deň roku 1982, môj otec postával pred miestnou michalovskou krčmou, ktorá jediná v celom mestečku bola otvorená a popíjal svoje obligátne pivo. Jeho kamarát Pišta, ktorý chodil s prenosnou urnou po domoch a zbieral volebné hlasy za jedinú stranu od ľudí, ktorý sa z najrôznejších príčin nemohli zúčastniť volieb, tiež popíjal pivo a zúril. „Už ma serú! Kurvy jehovistické, nechcú ísť voliť!“ Robili mu problémy. A nielen jemu. Celej spoločnosti kazili bezchybný volebný výsledok. Správali sa nezodpovedne.(08. 12. 2003)Linka na dnesRifondazione comunistaJe až bolestne neuveriteľné, že talianska Strana komunistickej obnovy a naša KSS patria do tej istej politickej „rodiny" - ale koniec koncov, aj ku kresťanstvu sa hlásia na jednej strane bosonohí latinskoamerickí kňazi žijúci v chudobe a s chudobou a na druhej strane zase fašistickí pohrobkovia Hlinkovej gardy... Partito rifondazione comunista skutočne nie je komunistickou stranou na ten štýl, na aký sme u nás zvyknutí. Je jednou z najdôležitejších predstaviteliek „tretej ľavice" (t. j. ani sociálnodemokratickej, ani starokomunistickej) - a možno-možno dokonca jednou z lastovičiek ľudskejšej budúcnosti... Uvidíme. |
Postreh prvý: za prachy prvý medzi (ne)rovnými |
Obávam sa, že sme vývojom spoločnosti došli až tam, do tej situácie ako to popisuje Gabika Rothmayerová. Predlhé roky sa tu pestoval obraz individualizmu, v ktorom si musí človek pomôcť sám a každá pomoc je obchodom s protislužbami. Dnes už tento klientelizmus, korupciu a nesolidárne správanie sa iba parlament a vláda legalizuje, či už v zdravotníctve či inde ( postrehy prvý a druhý). V takej situácii buď časom dôjde k sociálnemu výbuchu nespokojnosti tých, ktorých vytlačia na okraj záujmu a spoločnosti a prestane to pre nich byť znesiteľné, alebo tak ako je tomu u nás, zavládne apatia spojená s vierou a živená nádejou z masmediálneeho masírovania, že "raz sa niečo podarí aj mne", preto toľká ochota hrať súťaže, vyzliekať sa v reality a mojsej šous a podobne. Tu sa asi ťažko hľadajú ochotné "kačky", ktoré budú kvákať do sveta svoj opozičný názor a preto by som si ich zatiaľ nesmierne vážil, že vôbec sú. (To na margo postrehu tretieho). A tiež namiesto post skripta: Pomáhaô niekto Robertovi Ficovi v jeho vízii Smeru, v jeho ceste vytvárajúcej Smer sociálna demokracia? Prečo sa celé ľavicové politické spektrum najprv naň urazilo, potom s ním zápasilo a až keď už z ľavice nezostal vďaka vnätornému rozkladu kameň na kameni ( pardom, okrem Ševcovskej KSS), až potom sa obávame, či budú členovia jeho politickej strany dostatočne "kačkami". Nechajme to na Fica - už dokázal, že je stretégom a z posmeškov to dotiahol na najsilnejšiu opozičnú silu. Zápas o hodnoty Smeru sa zvedie pri programovom vyhlásení Smeru ako vládnej strany po voľbách 2006. nie teraz a do volieb. Ale veď to vieme všetci. Reagovať |
Aj keď si autorku vážim, považujem za potrebné jej seriózne a vecne oponovať z hľadiska toho, či máme na Slovensku skutočne rodiacu sa sociálnu demokraciu?! Krátko po voľbách v r. 2002 sa známy slovenský politológ Rastislav Tóth vyslovil, že slovenský volič stranu sociálnodemokratického typu historicky neakceptuje. Podľa neho mu stačí, keď mu sociálnu domenziu vypĺňajú strany politické strany iného typu. Je to pozoruhodný záver, ktorý stojí za zamyslenie. Je dobre známe, že Sociálnodemokratická strana Slovenska - SDSS sa netešila veľkej priazni slovenských voličov a jej volebné preferencie sa pohybovali okolo alebo pod hranicou zvoliteľnosti do parlamentu. Do slovenského parlamentu v r. 1992 ju nebola schopná dostať ani popularita takej osobnosti, akou bol A. Dubček. Jeho popularita pomohla sociálnym demokratom dostať sa len do vtedajšieho federálneho parlamentu. aj to len do rozdelenia ČSFR. Politici z SDSS sa hrdili medzinárodnou akceptáciou, ale do slovenského parlamentu sa dostali iba pomocou druhých či na chrbte druhých politických strán - r. 1994 s pomocou SDĽ a v r. 1998 ako súčasť bývalej, už zaniknutej SDK. Žiadne odštiepenecké skupiny, ktoré vyjadrovali nespokojnosť s vtedajším vedením SDSS, nikdy nezískali výraznejšiu podporu voličskej verejnosti. Podobne keď z SDĽ odišla pred voľbami v r. 2002 časť jej politikov a založili si Sociálno demokratickú alternatívu (SDA), slovenských voličov nezaujali, bola to cesta na slepú koľaj slovenskej politiky. Tieto fakty svedčia v prospech názoru vysloveného politológom Tóthom. Napriek tvrdým pravicovým reformám sa slovenský volič neobrátil k ľaviícovým stranám, ale dokonca aj vo voľbách do Európskeho parlamentu si opakovane volil pravicu, ktorá ho - povedané ľavicovou terminológiou - zdiera! O tom, či je Ficov Smer stranou sociálnou demokratického typu, možno oprávnene pochybovať. A to aj napriek tomu, že k názvu strany Smer pribudlo ešte "Sociálna demokracia". To by však stálo za samostatný rozbor. Prečo slovenský volič politickú stranu sociálnodemokratického prakticky neakceptuje? Na tému prepadu slovenskej ľavice vo voľbách v r. 2002 a súčasnou situáciou slovenskej ľavice sa už popísalo veľa komentárov. Ale zaujímavé je jedno: prakticky žiadna z týchto politologických úvah, analýz o slovenskej ľavici nechcela, alebo nemala záujem prihliadnúť k tomu, že pre politické dianie na Slovensku nie je dominantná, určujúca klasická polarita pravica verzus ľavica !!! To, čo dominantne vtláča pečať slovenskej politike, je polarita typu národný verzus nenárodný (občianský) princíp. Táto polarita sa podstatným spôsobom podpisuje aj na správaní a rozhodovaní sa slovenského voliča. A tým nepriamo aj na jeho vzťahu k politickej strane sociálnodemokratického typu. Slovenský volič sa nerozhoduje ani tak medzi pravicou a ľavicou ako skôr proti niekomu alebo niečomu. V politickej polarite či v politickom zápase typu národný verzus občianský (princíp) bola slovenská internacionálna ľavica takpovediac prirodzeným spojencom občianskej pravice proti stranám preferujúcim národný princíp v politike. V tom spočívajú základné príčiny toho, prečo bola po voľbách v r. 1998 slovenskej ľavici bližšia pravicová košeľa ako národný kabát. Prečo vstúpila po voľbách v r. 1998 do - pre nej samovražedného spojenia s pravicou. Známa politologická skúsenosť učí, že vstup do koalície s hodnotovo protichodnými stranami je možný iba na úkor možnosti realizácie vlastného politického/volebného programu. Práve toto sa politicky ľavicovým stranám vypomstilo. Buď sa presadí ľavica so svojim programom, alebo môže od toho odísť. Pravicu však dirigovať nebude. Cenou, ktorú ľavicové strany za to zaplatili, bolo vypadnutie z parlamentu, ich odsun, živorenie na periférii politického diania, bez nádeje na revitalizáciu. SDĽ zanikla, časti členov SDSS ponúkli prechod do Ficovho smeru. Je otázne, či by mal R. Fico so svojim Smerom taký úspech, keby svoju stranu už pri zakladaní prezentoval ako ľavicovú stranu sociálnodemokratického typu !? Vidieť v jeho strane rodiacu sa sociálnu demokraciu na Slovensku je predčasné. Polarita typu pravica - ľavica nie je tým, čo primárne ovplyvňuje politické dianie na Slovensku ani rozhodovanie sa slovenského voliča. Reagovať |
Pridať nový komentár
Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.