hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

18. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



„Zradca" a hrdina Mordechai Vanunu

hej rup!

Báseň Som vaším špiónom, ktorú zverejňujeme dnes na hej rup!e, vznikla vo väzení. Jej autor, Mordechai Vanunu, bol prepustený na slobodu ani nie pred dvoma týždňami, 21. apríla 2004, po osemnástich rokoch za mrežami. Jedenásť z nich strávil na samotke, v cele rozmerov 2x3 metre. Ľudský hlas mu znel v ušiach jedine vtedy, keď počúval príkazy strážnikov. Jeho súdny proces sa odohrával v naprostej tajnosti, nikto s ním nesmel prehovoriť ani počas ciest na pojednávania a v niektorých prípadoch mu dokonca na hlavu nasadzovali helmu, ktorá mu fyzicky zapchávala ústa. Štát sa mu vlastne symbolicky mstil za to, čo už svetu prezradil: že Izrael vlastní jadrové zbrane.

(03. 05. 2004)



Linka na dnes



Red Pepper

Časopis radikálnodemokratickej „zelenej ľavice" - priestor pre autorov rôzneho sfarbenia, od červených cez čiernych až po zelených. Veľmi dobrý najmä na analýzy zahraničnej politiky a vývoja britskej Strany práce (labouristov).



Kto podporuje uzbeckého kata


Craig Murray

vydané 18. 05. 2005 • prečítané 9066x
formát na tlač



Telá stoviek demonštrantov za demokraciu v Uzbekistane ešte ani poriadne nevychladli, a Biely dom už hľadá spôsoby, ako znížiť ich dôležitosť. Hovorca Bieleho domu Scott McClellan uviedol, že medzi zastrelenými v meste Andižan boli „islamskí teroristi“, stavajúci sa na ozbrojený odpor. Ako tvrdí McClellan, mali sa pokúšať dosiahnuť demokratickú vládu „pokojnými prostriedkami, nie prostredníctvom násilia“.


Ale ako? Toto nie je Gruzínsko, Ukrajina, ba ani Kirgizstan. V menovaných krajinách mohli opozičné strany súťažiť vo voľbách. Výsledky boli síce zmanipulované, ale možnosť šíriť ich posolstvo nakoniec viedla k zmenám. Na uzbeckých voľbách 26. decembra však opozícii nedovolili sa ani len zúčastniť.

Neexistuje ani mediálna sloboda. V sobotu ráno, keď bol Andižan už dva dni hlavnou správou svetových médií, väčšina ľudí v hlavnom meste Taškent stále netušila, že sa niečo deje. Netolerujú sa ani demonštrácie v hlavnom meste. 7. decembra rozohnali nesmierne násilným spôsobom pokojnú blokádu brány britského veľvyslanectva, pričom medzi obeťami zásahu boli aj ženy a deti. Ako sa teda môžu Uzbeci usilovať o demokraciu „pokojnými prostriedkami“?

Vezmime si len 23 podnikateľov, ktorých odsúdenie za „islamský extrémizmus“ nedávne udalosti vyvolal. Keby ich dav nebol oslobodil z väzenia, čo by ich čakalo?

V uzbeckých trestných a politických procesoch je usvedčených 99% obvinených – v mučiarňach prezidenta Karimova sa prizná každý. No rozsudkom sa mučenie nekončí. Vo väzniciach sa mučí, dokým človek nepodpíše, že sa vzdáva viery a nezaprisahá sa, že bude verný prezidentovi. Potom sa mučí, aby podpísal protokoly obsahujúce dôkazy proti „komplicom“. Práve v tomto štádiu uvarili vo väznici Džaslik v roku 2002 Mufazara Avazova a Husnidina Alimova na smrť. Predpokladám, že vláda sa postará o to – ak oných 23 odsúdených už nie je mŕtvych – aby prišli o život pri „upratovaní“ po nepokojoch.

Môžete si myslieť, že preháňam. Prečítajte si však správu profesora Thea van Bovena, zvláštneho spravodajcu OSN v záležitostiach mučenia, o jeho návšteve v Uzbekistane v r. 2002, kde hovorí o „systematickom“ mučení v krajine. Human Rights Watch vydala minulý rok knihu o viac ako 300 stranách opisujúcich jednotlivé prípady. Uzbecké mučiarne sa okrem iného využívajú na to, aby vďaka nim mohli CIA a MI6 získavať „spravodajský“ materiál spájajúci uzbeckú opozíciu s islamským terorizmom a al-Kájdou. Tieto informácie sú takmer úplne falošné a práve moje snahy zabrániť MI6 v tom, aby ich využívala, viedli k môjmu nedobrovoľnému odchodu z ministerstva zahraničných vecí.

No hoci sú tieto informácie nepravdivé, majú svoju hodnotu, pretože podporujú americkú agendu. Karimov je do značnej miery Bushovým človekom v strednej Ázii. Nie je takého vysokopostaveného činiteľa americkej administratívy, ktorý by sa nebol na verejnosti o Karimovovi vrúcne nevyjadril. Nebolo zaznamenané ani jediné ich slovo, ktoré by volalo po slobodných voľbách v Uzbekistane.

A nejde len o slová. V roku 2002 venovali Spojené štáty Uzbekistanu viac ako 500 miliónov dolárov pomoci, vrátane 120 miliónov na vojenskú a 80 miliónov na ekonomickú pomoc. Prílev peňazí sa síce znížil, ale vôbec nie o toľko, ako sa zdá z oficiálnych údajov (mnohé sa po kritike výšky pomoci z roka 2002 skrylo v rozpočte Pentagonu).

Údajným dôvodom otvorenia amerických leteckých základní v Chanabáde sú operácie v Afganistane, no tie si ich v skutočnosti nevyžadujú. Ich podstatnejšou úlohou je byť najvýchodnejším z „ľaliových lupienkov“ Donalda Rumsfelda – leteckých základní obkolesujúcich „širší Blízky východ“, pod ktorým má Pentagon na mysli pás nálezísk ropy a zemného plynu siahajúcich od Blízkeho východu cez Kaukaz až po strednú Áziu. Do strategickej mozaiky zapadol túto jar kľúčový prvok, keď americké firmy získali kontrakt na vybudovanie ropovodov/plynovodov zo strednej Ázie cez Afganistan k Arabskému moru. Tento strategický záujem vysvetľuje nedávny podpis americko-afgánskej dohody o strategickom partnerstve, rovnako ako aj Bushovu silnú podporu pre Karimova.

A tak Uzbeci naďalej zomierajú. Nemajú veľkú peňažnú hodnotu, takže čo? Pred rokom som navštívil Andižan, aby som sa tam stretol s vodcami opozície, a naďalej s nimi udržujem kontakty. Môžem vás osobne ubezpečiť, že to nie sú – alebo v mnohých prípadoch neboli – nijakí islamskí militanti. Ich smrť bola nevítanou hanbou pre americkú zahraničnú politiku. Nepochybne budeme mať príležitosť si od [britského ministra zahraničných vecí] Jacka Strawa vypočuť pokrytecké smútočné reči. No keď som sa pokúšal získať financie na podporu proto-demokratov, ministerstvo zahraničných vecí mi ukázalo dvere.

Spojené štáty budú v Uzbekistane organizovať školenia o „ľudských právach“, no na rozdiel od ich politiky inde v bývalom Sovietskom zväze nepomôžu demokratickej opozícii. Keď sa minulý rok veľvyslanec Spojených štátov Jon Purnell zúčastnil na otvorení centra pre ľudské práva v údolí Ferghana, dovolil si prerušiť miestneho rečníka, ktorý kritizoval útlak. Politické reči, vyslovil sa Purnell, nie sú na mieste.

Agenda západných médií premiestnila andižanských mŕtvych z hromady „demokrati“ na hromadu „teroristi“. Karimov je naďalej pri moci. Biely dom bude spokojný. A britskej vláde to stačí.



Craig Murray bol v r. 2002 - 2004 britským veľvyslancom v Uzbekistane. Z funkcie ho odvolali za jeho otvorenú kritiku uzbeckého režimu.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.