Na pobabraných maturitách prepadli z chápania demokracie premnohí politici, premnohí známkujúci propagandisti a iní humoristi. Zato zmaturovali s vyznamenaním štrajkujúci stredoškoláci. Pretože zvíťazila ich dôstojnosť. Nebolo ich treba usmerňovať spoza rečníckych pultíkov, ba ani spred kamier, zastali sa - vedomí si svojich práv - sami seba. Škoda, že to nepochopil ich najvyšší úradník.
Minister školstva pôsobí ako dobrý a slušný človek. Aj preto bolo skľučujúce vidieť, ako mu z celej bytosti sála vedomie viny. Aká to bola (pýcha?) vyššia moc, ktorá mu nedovolila zbaviť sa trápenia a čestne odstúpiť? Smutné bolo sledovať, ako odkazuje študentom, že je ochotný diskutovať, ale iba solídne, nie aby do neho hádzali vajcia a kričali na neho. A ešte tristnejšie bolo, keď tak trochu vrchnostensky zhodnotil, že študenti majú právo štrajkovať a zhromažďovať sa. Toto právo predsa neudeľuje minister, ale zákon, dokonca ten najvyšší!
Často sa v našich končinách opakuje odkaz pápeža Jána Pavla II.: Nebojte sa! Ale ako keby sa to prekonávanie strachu a výzva k odvahe týkalo iba vecí, ktoré sú už vyhrané.
Nebát se a nekrást, odkazoval dávno pred pápežom aj Tomáš Garrigue Masaryk.
Také jednoduché. Ktovie, prečo aktuálne dodnes...
* * *
Nedávno navštívil Bratislavu jeden z najväčších žijúcich židovských spisovateľov Arnošt Lustig. Zažil koncentračné tábory, pri útekoch sa niekoľkokrát ocitol na hranici smrti. Niekoho takáto skúsenosť zlomí, už navždy sa obáva, čo sa môže stať, a preto radšej uhýba a ,,spolupracuje", alebo sa pre zdanlivý prospech nechá zlomiť. A z niekoho urobí už navždy rovného človeka. Čo rozhodne, či sa staneme gumenými panákmi, alebo skalou, o ktorú sa aj v nepohode dá oprieť?
Arnošt Lustig mi porozprával príhodu zo svojho detstva: osemročný sa pobil s najväčším bitkárom Heydukovekj ulice nafúkaným Otom Kubrom. Mladší, slabší, údery schytávajúci ale o spravodlivosti svojho boja presvedčený Arnošt sa s ním raz pustil za pasy - a zvíťazil. ,,Tá šupa rozhodla. Kubr bol na nejaký čas v ulici vyradený," spomína spisovateľ. A zároveň hovorí, že vtedy sa dotkol záhady boja: Porazení si ctia víťaza, ak bojoval čestne. Pohŕdajú zbabelcami.
* * *
Rovno pred nemocnicou zomrel človek. Umieral celý deň. Pred očami spoluobčanov.
,,Ale veď to bol voľajaký bezdomovec," počula som z naleštených úst neznámej dámy, keď sa o prípade rozprávala s priateľkou. A tá druhá dodala: ,,Veď mu je takto lepšie."
Koľko statočných, bohabojných, serióznych občanov si aspoň v duchu nepovedalo - a veď mu je takto lepšie...
* * *
Na sídlisku, kde žijú Rómovia, odpojili vodu.
,,Ale veď to sú Cigáni," zaznamenala som v jednej debate. ,,Ani Cigáni nemôžu žiť bez vody," protestovala som. ,,Majú platiť!" znela odpoveď, napriek tomu, že bez vody ide o život.
Spomenula som si na Hemingwaya. A na motto jeho románu Komu zvonia do hrobu (pochádzajúce od Johna Donnea): ,,Smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva: a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu. Zvonia tebe."
* * *
Niekto umiera a niekomu sa žije. Ako v rozprávke. Napríklad tejto:
Žila-bola jedna obyčajná žena. Neveľká-nemalá, netučná-nechudá, nehlúpa-nemúdra, taká, akých si žijú stovky, tisíce, milióny na tomto našom hrbatom svete.
Čo sa však nestalo. Obyčajná žena vykopala v blate poprevratového Klondiku - hrudu zlata! Naša obyčajná žena zostala aká bola - neveľká-nemalá, netučná-nechudá, nehlúpa-nemúdra, no odrazu s množstvom núl. Na konte, pravdaže. Čo však s nulami, keď ich niet komu ukázať? Nuž sa pokúsila vyrobiť si z tých núl káričku, ktorou by sa priviezla cez politickú stranu na hradný vŕšok. Ktovie, kto hodil pod káričku poleno a sľubný rozjazd divožienke zastavil. Dnes nám mohla už i inak vládnuť!
No naštartovaná kárička s nulami, hoci to chvíľu vyzeralo, že sa vezie z kopca, predsa len našla cieľ. Mladý, dobre vyzerajúci, spievajúci, nespútaný, originálny. Nuž si ho do káričky posadila, pohrala sa, ako sa už dievčatká vedia pohrať so svojimi bábikami - vyparádila do nových šatočiek, posadila do domčeka, povozila na autíčkach.
Ale čo z toho mala? Načo jej bola bábika, s ktorou sa nemožno ísť pochváliť kamarátkam? Načo je taký domček a nábytoček v ňom, keď ho nikto nevidí? A tak naša obyčajná žena so svojou bábikou predstúpila pred kameru.
I zrodila sa z našej obyčajnej ženy hviezda. Dnes už vraj medzinárodná. O nájdenej hrude zlata a páchnucom blate sa nehovorí - veď je to hviezda!
Naša obyčajná žena so svojím nakúpeným manželom sa dobre bavia. Zdá sa, že sa dobre bavíme s nimi. Aj vtedy, keď pred našimi očami donaha vyzliekajú dušu človeka. No a čo, veď vyzliekajú dušu iba chudákom a chuderám. Mali si rozmyslieť, do čoho idú!
Pravdaže - do hry, v ktorej možno získať milióny, vždy pôjdu najmä tí, ktorí nič nemajú. O nich súdny človek nepochybuje.
O čom však pochybuje je zdravý rozum osnovateľov tejto reality show: Ktovie, prečo dopustili, aby boli šance také nevyrovnané? Reklama, ktorú obyčajnej žene poskytli, vysoko prevyšuje ponúknuté milióny, ktoré sú vraj v hre. Tak prečo je neúprosná skrytá kamera namierená iba na úbohé obete krutej hry na pravdu? Keby tak v každej sekunde dňa i noci, v každej miestnosti a každom miestečku na svete, sledovala skrytá kamera našu obyčajnú ženu - to by sme sa nasmiali!
A azda by sme sa dozvedeli, o čo je život tejto obyčajnej ženy cennejší, ako život nášho bezdomovca.
Alebo ako život Rómov, ktorí nemajú ani na tú povestnú slanú vodu.
* * *
Medzi nemenné veličiny patria prírodné zákony. Zákon zachovania hmoty hovorí, že na svete sa nič nestratí a nič nepribudne.
Niekde hruda zlata zmizla, a niekde inde sa objavila.
