Naše reality show

(alebo tak si tu žijeme)

Gabriela Rothmayerová

Študenti nám opäť štrajkujú.
To sa im štrajkuje, keď už môžu! Prečo robia z vecného problému problém politický?
Takéto otázky (okrem mnohých iných) som zaznamenala v rozličných médiách.
Študenti však na svoje počínanie nepotrebovali radu propagandistov.

Na pobabraných maturitách prepadli z chápania demokracie premnohí politici, premnohí známkujúci propagandisti a iní humoristi. Zato zmaturovali s vyznamenaním štrajkujúci stredoškoláci. Pretože zvíťazila ich dôstojnosť. Nebolo ich treba usmerňovať spoza rečníckych pultíkov, ba ani spred kamier, zastali sa - vedomí si svojich práv - sami seba. Škoda, že to nepochopil ich najvyšší úradník.

Minister školstva pôsobí ako dobrý a slušný človek. Aj preto bolo skľučujúce vidieť, ako mu z celej bytosti sála vedomie viny. Aká to bola (pýcha?) vyššia moc, ktorá mu nedovolila zbaviť sa trápenia a čestne odstúpiť? Smutné bolo sledovať, ako odkazuje študentom, že je ochotný diskutovať, ale iba solídne, nie aby do neho hádzali vajcia a kričali na neho. A ešte tristnejšie bolo, keď tak trochu vrchnostensky zhodnotil, že študenti majú právo štrajkovať a zhromažďovať sa. Toto právo predsa neudeľuje minister, ale zákon, dokonca ten najvyšší!

Často sa v našich končinách opakuje odkaz pápeža Jána Pavla II.: Nebojte sa! Ale ako keby sa to prekonávanie strachu a výzva k odvahe týkalo iba vecí, ktoré sú už vyhrané.

Nebát se a nekrást, odkazoval dávno pred pápežom aj Tomáš Garrigue Masaryk.

Také jednoduché. Ktovie, prečo aktuálne dodnes...

Nedávno navštívil Bratislavu jeden z najväčších žijúcich židovských spisovateľov Arnošt Lustig. Zažil koncentračné tábory, pri útekoch sa niekoľkokrát ocitol na hranici smrti. Niekoho takáto skúsenosť zlomí, už navždy sa obáva, čo sa môže stať, a preto radšej uhýba a ,,spolupracuje", alebo sa pre zdanlivý prospech nechá zlomiť. A z niekoho urobí už navždy rovného človeka. Čo rozhodne, či sa staneme gumenými panákmi, alebo skalou, o ktorú sa aj v nepohode dá oprieť?

Arnošt Lustig mi porozprával príhodu zo svojho detstva: osemročný sa pobil s najväčším bitkárom Heydukovekj ulice nafúkaným Otom Kubrom. Mladší, slabší, údery schytávajúci ale o spravodlivosti svojho boja presvedčený Arnošt sa s ním raz pustil za pasy - a zvíťazil. ,,Tá šupa rozhodla. Kubr bol na nejaký čas v ulici vyradený," spomína spisovateľ. A zároveň hovorí, že vtedy sa dotkol záhady boja: Porazení si ctia víťaza, ak bojoval čestne. Pohŕdajú zbabelcami.

Rovno pred nemocnicou zomrel človek. Umieral celý deň. Pred očami spoluobčanov.

,,Ale veď to bol voľajaký bezdomovec," počula som z naleštených úst neznámej dámy, keď sa o prípade rozprávala s priateľkou. A tá druhá dodala: ,,Veď mu je takto lepšie."

Koľko statočných, bohabojných, serióznych občanov si aspoň v duchu nepovedalo - a veď mu je takto lepšie...

Na sídlisku, kde žijú Rómovia, odpojili vodu.

,,Ale veď to sú Cigáni," zaznamenala som v jednej debate. ,,Ani Cigáni nemôžu žiť bez vody," protestovala som. ,,Majú platiť!" znela odpoveď, napriek tomu, že bez vody ide o život.

Spomenula som si na Hemingwaya. A na motto jeho románu Komu zvonia do hrobu (pochádzajúce od Johna Donnea): ,,Smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva: a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu. Zvonia tebe."

Niekto umiera a niekomu sa žije. Ako v rozprávke. Napríklad tejto:

Žila-bola jedna obyčajná žena. Neveľká-nemalá, netučná-nechudá, nehlúpa-nemúdra, taká, akých si žijú stovky, tisíce, milióny na tomto našom hrbatom svete.

Čo sa však nestalo. Obyčajná žena vykopala v blate poprevratového Klondiku - hrudu zlata! Naša obyčajná žena zostala aká bola - neveľká-nemalá, netučná-nechudá, nehlúpa-nemúdra, no odrazu s množstvom núl. Na konte, pravdaže. Čo však s nulami, keď ich niet komu ukázať? Nuž sa pokúsila vyrobiť si z tých núl káričku, ktorou by sa priviezla cez politickú stranu na hradný vŕšok. Ktovie, kto hodil pod káričku poleno a sľubný rozjazd divožienke zastavil. Dnes nám mohla už i inak vládnuť!

No naštartovaná kárička s nulami, hoci to chvíľu vyzeralo, že sa vezie z kopca, predsa len našla cieľ. Mladý, dobre vyzerajúci, spievajúci, nespútaný, originálny. Nuž si ho do káričky posadila, pohrala sa, ako sa už dievčatká vedia pohrať so svojimi bábikami - vyparádila do nových šatočiek, posadila do domčeka, povozila na autíčkach.

Ale čo z toho mala? Načo jej bola bábika, s ktorou sa nemožno ísť pochváliť kamarátkam? Načo je taký domček a nábytoček v ňom, keď ho nikto nevidí? A tak naša obyčajná žena so svojou bábikou predstúpila pred kameru.

I zrodila sa z našej obyčajnej ženy hviezda. Dnes už vraj medzinárodná. O nájdenej hrude zlata a páchnucom blate sa nehovorí - veď je to hviezda!

Naša obyčajná žena so svojím nakúpeným manželom sa dobre bavia. Zdá sa, že sa dobre bavíme s nimi. Aj vtedy, keď pred našimi očami donaha vyzliekajú dušu človeka. No a čo, veď vyzliekajú dušu iba chudákom a chuderám. Mali si rozmyslieť, do čoho idú!

Pravdaže - do hry, v ktorej možno získať milióny, vždy pôjdu najmä tí, ktorí nič nemajú. O nich súdny človek nepochybuje.

O čom však pochybuje je zdravý rozum osnovateľov tejto reality show: Ktovie, prečo dopustili, aby boli šance také nevyrovnané? Reklama, ktorú obyčajnej žene poskytli, vysoko prevyšuje ponúknuté milióny, ktoré sú vraj v hre. Tak prečo je neúprosná skrytá kamera namierená iba na úbohé obete krutej hry na pravdu? Keby tak v každej sekunde dňa i noci, v každej miestnosti a každom miestečku na svete, sledovala skrytá kamera našu obyčajnú ženu - to by sme sa nasmiali!

A azda by sme sa dozvedeli, o čo je život tejto obyčajnej ženy cennejší, ako život nášho bezdomovca.

Alebo ako život Rómov, ktorí nemajú ani na tú povestnú slanú vodu.

Medzi nemenné veličiny patria prírodné zákony. Zákon zachovania hmoty hovorí, že na svete sa nič nestratí a nič nepribudne.

Niekde hruda zlata zmizla, a niekde inde sa objavila.

Gabriela Rothmayerová je novinárka a spisovateľka.

---

Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.

Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):
E-mail:
Titulok (nadpis komentára):

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]