Jazda na revolučnom tigrovi

Boris Kagarlickij

The Moscow Times, 31. marca 2005

Ak by sme mali veriť Kremľu, všetky nedávne revolúcie v bývalých sovietskych republikách spôsobil Washington a boli namierené výhradne proti Rusku. Experti, vedením poverení verejne vystupovať, hovoria, že udalosti tohto druhu podkopávajú úsilie o integráciu nových nezávislých štátov a hrozia obkolesiť Rusko nepriateľskými režimami. Noví predstavitelia týchto niekdajších bratských republík si medzitým dávajú záležať na tom, aby okamžite odcestovali do Moskvy a uistili prezidenta Vladimira Putina, že sa mýli: všetky existujúce dohody zostanú v platnosti, ekonomické zväzky budú posilnené a po rusky hovoriace obyvateľstvo nebude vystavené diskriminácii.

Je nepochybné, že Spojené štáty sa o procesy prebiehajúce v Gruzínsku, na Ukrajine a v Kirgizsku aktívne zaujímali. Opozičným stranám a hnutiam, ktoré nakoniec zvíťazili, poskytovali výraznú finančnú pomoc rôzne nadácie a mimovládne organizácie. No obeťami týchto demokratických povstaní sa napodiv stali predstavitelia, ktorí boli ešte donedávna považovaní za verných spojencov Spojených štátov. Ich výkony v úrade hovoria samé za seba: Eduard Ševardnadze pozval na Kaukaz amerických vojenských poradcov; Leonid Kučma vyslal ukrajinských vojakov do Iraku; a Askar Akajev umožnil Spojeným štátom prevádzkovať vojenské základne na kirgizskom území.

Spojené štáty sú vo všeobecnosti úspešnejšie skôr pri destabilizácii režimov, ktoré sú im naklonené, než režimov nepriateľských. Len si vezmime povedzme Venezuelu, ktorej prezident Hugo Chávez sa vyhlásil za protivníka Spojených štátov, a kde sa opozícii veľmi nedarí.

No ak Washington nemá nijakého zľutovania v prístupe ku svojim partnerom a spojencom, Moskva rovnako úporne (a beznádejne) bráni politikov, ktorí boli donedávna ak aj nie nepriateľmi, tak určite nie dobrými priateľmi Ruska.

Prístup Washingtonu sa dá vysvetliť jednoduchšie. Lídri z deväťdesiatych rokov boli vyskúšaní a verní. Obetovali vlastnú popularitu, aby mohli sledovať politický a ekonomický kurz, ktorý Washington schvaľoval a podporoval. Ich nízka popularita ich však potom zase donútila zaujať v domácej politike tvrdé postoje a siahnuť po autoritárskych opatreniach.

To im však nedávalo právo očakávať od Spojených štátov vďačnosť či priaznivý zásah. Neberte si to osobne, kamaráti. Je to len biznis.

Len čo si Washington uvedomí, že v krajine narastá nespokojnosť obyvateľstva a zmena režimu je za rohom, okamžite si začne v radoch opozície hľadať nových partnerov. Úspech tejto politiky pramení čiastočne z rozšírenej viery, že je lepšie získať si podporu podozrivých postáv, než s nimi bojovať. Peniaze investované do opozície rôznymi MVO sú akýmsi poistením, ktoré sa postará o to, aby zo zmeny režimu nevyplynula aj zmena kurzu, a že ak sa zmene vyhnúť nedá, nebude radikálna.

Washington pracuje na tom, aby sa zachoval status quo. A pragmatickí chlapíci na americkom ministerstve zahraničných vecí chápu, že aby politika zostala rovnaká, býva občas nutné vymeniť politikov.

Moskva sa paradoxne usiluje dosiahnuť to isté. Ozajstných zmien v bývalých sovietskych republikách sa bojí viac, než čohokoľvek na svete. Kremeľ si však osvojil opačnú stratégiu: stavia sa proti každej možnej premene a podporuje existujúce režimy zo všetkých síl a za každú cenu.

Z pružnosti Washingtonu a na druhej strane tuhosti Moskvy vyplýva, že Bushovi ľudia a Putinovi ľudia končia v opačných táboroch. Keď si vrcholní predstavitelia uvedomia, že ich Spojené štáty zradili, považujú Moskvu za svoju poslednú nádej. Na staré krivdy sa okamžite zabudne. Odpísaní diktátori sa chytajú Putina ako topiaci slamky.

Kontrast medzi efektívnosťou prístupu Washingtonu a neefektívnosťou toho moskovského na prvý pohľad bije do očí. O pár rokov by sa však mohlo ukázať, že neotesaná, neefektívna stratégia Kremľa má oveľa väčší zmysel, ako jemné tančeky amerických diplomatov. Riadiť revolúciu je ako jazdiť na tigrovi. Čo zaistí, že proces zmien spustený týmito „nežnými revolúciami“ sa zastaví tam, kde to bolo naplánované? Kto môže vedieť, či nových lídrov nevyhostí nová vlna radikálnejších politikov?

Neskoršie sklamanie Washingtonu však bude pre dnešných obyvateľov Kremľa iba slabou útechou. Ak veci zájdu tak ďaleko, o moc prídu aj oni.

Procesu opätovnej integrácie bývalého sovietskeho bloku by to však mohlo ako-tak dopomôcť k novému začiatku. Národy by mohli dospieť k dohode samotné – bez Busha a bez Putina.

Boris Kagarlickij je riaditeľom Ústavu pre štúdium globalizácie. V čase perestrojky sa podieľal na činnosti socialistickej opozície voči KSSZ. Dodnes je významným predstaviteľom ruskej nezávislej ľavice. Je priateľom hej rup!u.

---

Vaše komentáre:

Peter Gürtler  (01.04.2005 09:15:05)      dost odvazny zaver Pri naterz poslednom prevrate sme svedkami, ze Kremel sa uz poucil a osvojil si taktiku "diplomatickych americkych tancekov", t.j. novych vladcov neodsudil, ale ponukol im spolupracu. Zaver clanku je podla mna dost odvazny, osobne by som nemal ale nic proti. Reagovať

Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):
E-mail:
Titulok (nadpis komentára):

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]