hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

18. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Globalizace podle Ulricha Becka

Martin Škabraha

Lze ještě říci něco nového a inspirativního ke globalizaci? Nestává se slovo globalizace synonymem pro banálnost, pro prázdné omílání klišé a stereotypů, za nímž se navíc skrývají ty či ony mocenské zájmy a politické předsudky?
Jistěže ano. Skutečného myslitele však poznáme podle toho, že i o tom, co je banální a samozřejmé, umí promluvit zajímavě a podnítit vážné zamyšlení. Ulrich Beck, který humanitní a sociální vědy obohatil takovými koncepty jako "riziková společnost" nebo "reflexivní modernizace", nesporně takovým myslitelem je a jeho kniha Was ist Globalisierung? z roku 1997, právě vydaná ve slovenském překladu, je toho dalším dokladem.

(14. 08. 2005)



Linka na dnes



NEnoviny

„Není pravda, že se nedá nic dělat. Myslet se dá vždycky." Malý český internetový server vychádzajúci z názorov jedného z reformátorov roka ´68 Jana Smíška.



Neistý vojak

(Dvanásť sarkastických čŕt na neradostnú tému)


Joseph Grim Feinberg

vydané 27. 01. 2005 • prečítané 10196x
formát na tlač



Ľudoprázdnou ulicou v Iraku kráčal vojak. Závan vetra z ničoho nič zodvihol oblak prachu a vojak zrazu nič nevidel. Znervóznel, uvažujúc nad tým, či ten oblak prachu nebol dielom teroristov. Uchopil pevne svoju zbraň a začal ňou mieriť napravo-naľavo. Prst na spúšti sa mu triasol. Keď prach opäť zosadol, zbadal vojak sedieť na kraji cesty premýšľajúceho muža.


„Čo to doboha robíš?“ spýtal sa vojak. „Vieš, ako si ma naľakal? Čo doriti to robíš?“
Muž zhodou okolností vedel po anglicky. Povedal: „Rozmýšľam o tom, čo robia americkí vojaci v Iraku.“
„No teda, kašli na to. Ty nemáš čo rozmýšľať, čo tu robíme.“
„A ty nad tým rozmýšľaš?“ opýtal sa muž.
A vojak sa zamyslel.

*   *   *   

Istého vojaka poslali hľadať vzbúrencov. Išiel s ním aj iracký tlmočník. Než vošli do podozrivo vyzerajúceho domu, vojak si všimol, že na vonkajšej stene je niečo napísané. „Čo to znamená?“ spýtal sa.
„Znamená to: >>Americkí vojaci, choďte domov!<<,“ odvetil tlmočník.
„Boha,“ povedal vojak, „to si píš, že by som chcel ísť domov! Čo si myslia, že nám sa tu chce byť, alebo čo?“
„Tak prečo tu teda ste?“ spýtal sa tlmočník.
Vojak sa na chvíľu zamyslel. Potom povedal: „No asi musí existovať ešte niekto iný, kto chce, aby sme tu boli.“

Vojak sa znova zadíval na nápis na stene. Potom sa spýtal: „Prečo to nenapíšu po anglicky, aby si to mohol prečítať veliaci dôstojník?“
„Neviem,“ povedal tlmočník, „možnože sú v Iraku aj ľudia, ktorí nechcú hovoriť po anglicky.“

*   *   *   

Istý vojak vyrazil dvere zanedbaného domu. Vnútri sedeli za stolom dvaja muži a jedna žena. „To je on,“ povedal vojak tlmočníkovi, ukazujúc na jedného z mužov. „Toho nám udali. Spýtaj sa, ako sa volá.“
Tlmočník urobil, ako mu vojak prikázal. Muž neodpovedal.
„Spýtaj sa ho, odkiaľ je,“ povedal vojak.
Tlmočník sa to spýtal. Muž odvetil, a tlmočník preložil: „Hovorí, že je z Palestíny.“
„To je on,“ povedal vojak. „Spýtaj sa ho, čo tu robí. Spýtaj sa ho, či sem prišiel, aby sa pridal k vzbúrencom.“
Tlmočník sa to opýtal a preložil odpoveď: „Vraví, že je utečenec. Prišiel preto, lebo ho poslali preč z jeho domovskej krajiny.“
Vojak sa na chvíľu zamyslel. „Tak to je na tom rovnako, ako ja,“ povedal – a vyšiel z domu.

*   *   *   

Skupina vojakov na základni pozerala televízor. V televízii dávali prejav prezidenta, ktorý hovoril o vlastenectve. Jeden zo sledujúcich zaťal päste a povedal, „My tých teroristov dostaneme. My im ukážeme.”
Iný vojak povedal, „Si myslíš, aký si vlastenec, čo. Si fakt bol strašne vlastenecký, keď si sa minule pošťal, keď po tebe strieľali.”
„Buď ticho,” povedal ďalší vojak. „Ty si myslíš, aký si tvrdý chlap. Si myslíš, že našu krajinu zaujíma, či sa človek pošťal, alebo nie? Sme tu na to, aby sme celému svetu ukázali, ako nám záleží na demokracii – a našu krajinu zaujíma len to.”
Potom sa ozval ďalší vojak. „No,” povedal, „ja som väčší vlastenec, ako vy všetci ostatní. Lebo ja by som bol teraz oveľa radšej doma vo svojej krásnej krajine, než tu zabíjal Iračanov.”
Vojaci naňho pozreli, a potom jeden z nich vypol televízor.

*   *   *   

„Zastreľte každého, kto vyzerá podozrivo!“ vykríkol cvičiaci seržant počas výcviku.
Jeden z vojakov zakričal naspäť: „To nemyslíte vážne, však nie, seržant?“
„Ale myslím, vojak Peterson!“ povedal seržant. „A ak poviete ešte slovo, budete dnes večer vyberať piesok zo všetkých uniforiem!“
Bol to však tvrdohlavý a neposlušný vojak, a tak pokračoval: „To naozaj nemôžete myslieť vážne, seržant! Lebo keby som počúval vaše rozkazy, musel by som ako prvého zastreliť vás!“ Zasalutoval seržantovi a postavil sa do pozoru.

Seržant pristúpil k vojakovi a chytil ho za golier. „Povedali ste, čo si myslím, že ste povedali?“ spýtal sa.
„Mám právo hovoriť, či nie, seržant?“ povedal vojak
„Tu nemáte nijaké práva! Toto nie je demokracia, vojak Peterson! Toto je armáda!“ povedal seržant.
„Pri všetkej úcte, seržant,“ povedal vojak, „ako potom máme priniesť demokraciu do Iraku?“
Po niekoľko dní potom vojak čistil uniformy svojich spolubojovníkov, až dokým neprišiel naliehavý rozkaz, ktorý ho poslal na nebezpečnú misiu do inej časti krajiny.

*   *   *   

Istý vojak dostal za úlohu chrániť špeciálnu jednotku, ktorá hľadala ukryté chemické zbrane. Tvorili ju vojaci z inej krajiny.
Keď mali prestávku, americký vojak sa spýtal ostatných, „Počujte, čo tu vlastne robíte?“
„Hľadáme chemické zbrane,“ odvetil iný vojak.
„Ale nie,“ povedal ten prvý, „ja sa pýtam, čo tu robíte vy? Rozumiete...“
Druhý vojak, zdá sa, pochopil. „Pomáhame vám priniesť svetu demokraciu.“
„Priniesť svetu demokraciu?“ spýtal sa prvý vojak. „To tu robíme my? Tak to nás zase podviedli. Ja som myslel, že máme za úlohu zabrať ich ropu.“
„Ale veď ak by ste tu boli kvôli tomu, prečo by sme vám v tom my mali pomáhať?“
„No, to som presne chcel vedieť ja od vás.“
V tej chvíli začuli výstrely a rozbehli sa hľadať úkryt. Začal sa útok zo zálohy.

*   *   *   

V poľnej nemocnici ležali vedľa seba dvaja vojaci s kusmi šrapnelu v nohách. Jeden z nich povedal druhému, „Počúvaj, mám nápad. Keď príde sestrička, budeme sa obidvaja tváriť, že sa zmietame v horúčke. Akože sme sa asi navzájom nakazili.“
„Nie zlé,“ povedal druhý vojak. „To nás na chvíľu vyradí z boja.“
„Ale je tu jedna vec,“ povedal prvý vojak. „Musím si požičať nejaké peniaze. Nemôžem si už oveľa dlhšie dovoliť platiť nemocničné poplatky.“
„Kamarát, strašne rád by som ti pomohol, ale ja už tiež skoro nič nemám. Ktorý génius to vymyslel, že vojaci musia platiť za svoju vlastnú zdravotnícku starostlivosť?“
„Neviem, ale musel byť veľmi prefíkaný. Ako by nás inak dostali späť do vojnovej zóny?“

Čoskoro prišla sestra. Chvíľu sa dívala na ich herecký výkon a potom povedala: „Zdá sa, že každý tu dostal horúčku. Akurát teplomery si to nevšimli.“ „Schopný,“ zapísala si do zošita.

*   *   *   

Istý vojak viezol dodávku zbraní z jednej základne do druhej. Keď sa konvoj zastavil na bezpečnom mieste na obed, prehodil pár slov s jedným z mužov, ktorí konvoj chránili. „Odkiaľ si?“ spýtal sa vojak.
„Z Nikaraguy,“ odvetil strážca. „Zo strednej Ameriky.“
„Z Nikaraguy?“ spýtal sa vojak. „Ale to nevyzerá ako nikaragujská uniforma.“
„Nie som v nikaragujskej armáde,“ povedal strážca. „Pracujem v súkromnej bezpečnostnej službe.“
„Aha!“ povedal vojak. „Takže žoldnieri. Je vás tu dosť veľa, čo? Úplne ako v dejepise, ako Briti počas americkej revolúcie.“
„Hej, je nás tu veľa, ale nie je to ako za starých čias. Sme vynikajúco vycvičení a skúsení profesionáli.“
„Ale čo? A ako sa človek vycvičí za žoldniera?“
„Vycvičila nás tvoja vláda a armáda, a skúsenosti sme získali bojom s komunistami v Latinskej Amerike. Ty si o tom nepočul?“
„Tuším nie. Naša vláda teda ale má oči všade, čo?“

Potom sa vojak spýtal: „Tak prečo nebojujeme proti komunistom tu v Iraku?“
„A čo, ty si o tom nevedel?“ odvetil žoldnier. „Veď bojujete.“

*   *   *   

„Žiadame práva pre pracujúcich, ktorí žijú pod touto okupačnou mocou!” vykríkol muž na demonštrácii, ktorá sa trocha ponášala na štrajk. „Chceme, aby nám vyplácali mzdy! Chceme mať čo jesť! Chceme sa zorganizovať a bojovať! A chceme, aby americkí vojaci odišli preč!“
Istý vojak dostal príkaz na demonštráciu dohliadnuť. Povedali mu, aby nikomu nedovolil takto hovoriť. Naučili ho pár arabských slov a tak porozumel dosť na to, aby pochopil, že by mal zasiahnuť. Bolo pravdepodobné, že každý, kto sa takto vyjadruje, je terorista. Armáda však nemala v meste dosť vojakov, a tak mal tento vojak ukontrolovať demonštráciu sám, iba s pomocou irackej polície, z ktorej nebol veľký úžitok.
Vojak pristúpil k rečníkovi, snažiac sa zapôsobiť tvrdo. „Sem poď,“ povedal.
„Americkí vojaci nám nechcú dovoliť hovoriť!“ vykríkol rečník. „Chcú, aby sme darovali náš priemysel a bohatstvo a našu lacnú pracovnú silu americkému biznisu! Ale nás neumlčia!“
Vojak chytil rečníka za šaty. „Pozri,“ povedal, „ja som si svoje ako lacná pracovná sila odrobil, a nikdy som nevidel nič z toho bohatstva, ktoré vám vraj náš biznis kradne. Ale toto tu nemôžeš hovoriť. Tuto nie. Choď niekde inde, ale nie tu.“
„Zastrelíš ma?“ spýtal sa rečník.
„Povedali mi, aby som zastrelil každého, kto vyzerá podozrivo.“
„Tak potom budeš musieť zavolať posily, lebo by si nás musel zastreliť všetkých.“
Vojak rečníka pustil. Zavolal svojmu veliacemu dôstojníkovi a povedal, že je v príliš veľkom nebezpečenstve, než aby mohol sám zasiahnuť. Potom pomaly a pozorne odkráčal späť na základňu. Než dorazili posily, demonštrácia už bola skončená.

*   *   *   

Skupina vojakov bola na ceste domov na krátku dovolenku. Sedel v lietadle spolu s niekoľkými ďalšími vojakmi. Bol to „domáci“ let. Než sa lietadlo vznieslo, potom, čo si vypočuli bezpečnostné pokyny, letuška ešte vyhlásila: „Chceli by sme tiež poďakovať mužom a ženám slúžiacim v armáde, ktorí tu s nami cestujú. Chceme, aby vedeli, akú hlbokú podporu u nás majú za to, čo pre nás robia.“
Keď neskôr lietadlom prechádzala tá istá letuška, zavolal ju jeden z vojakov. „Chcel som sa vás spýtať,“ povedal, „čo presne z toho, čo robíme, tak podporujete? Mučenie, alebo bezdôvodné zatýkanie, alebo streľbu do pokojných demonštrantov? Alebo ak chcete, ničíme aj domy chudobných ľudí a rozbíjame pokusy zorganizovať odbory. Alebo sa vám proste páči, že je nás tam stále viac zranených a mŕtvych?“
Letuška sa nazlostila. „Ja viem, že armáda robí aj chyby. Ale naši vojaci budú mať moju podporu, nech robia, čo chcú.“
„Mal by som vašu podporu, keby som vám rovno tu a teraz strelil zaucho?“ spýtal sa vojak. Letuška vyzerala ešte nazúrenejšie. Potom sa vojak opýtal: „Mal by som vašu podporu, keby mi streliť vám zaucho prikázal môj veliaci dôstojník?“
„Vy by ste mali moju podporu,“ povedala letuška, „a vášmu dôstojníkovi by som povedala, nech ide do pekla.“

*   *   *   

Počas cesty späť do Iraku sa vojak zastavil na letiskovom záchode. Postavu v uniforme si povšimol nejaký mladík a spýtal sa ho: „Kam smeruješ?”
„Tam,“ odvetil vojak, a mykol hlavou smerom, ktorým asi ležal východ.
„Vráť sa čím skôr,“ povedal mladík.
Vojak prikývol a mávol pritom rukou, skoro akoby salutoval.

A ako tak zo záchodov vychádzal, dostal zrazu nápad.

*   *   *   

„Jones.“
„Tu!“
„Sanchez.“
„Tu!.“
„Trudeau.“
„Tu!“
„Peterson.“
Ticho.
„Peterson!“
Ticho.
„Kde je vojak Peterson?“
Jeden z vojakov sa ozval: „Pane, v lietadle s nami nebol.“
„Kde je?“ dožadoval sa dôstojník odpovede. „Kam išiel?“
„Nevideli sme ho, pane! Nie je tu!“
„No dobre,“ povedal dôstojník. „Toto dostane na starosť Vnútorná bezpečnosť. Čelom vzad! Pochodom vchod!“



Joseph Grim Feinberg pracuje na doktoráte z antropológie na University of Chicago. Ako držiteľ amerického Fullbrightovho štipendia strávil rok na východnom Slovensku, kde študoval dejiny rusínsko-ukrajinskej národnosti.





Vaše komentáre:

Tomáš  (15.10.2009 19:19:57)     

troska ma to odradilo zo života ale inak pekne sa to číta je to naozaj pravda že nevedia začo bojujú

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.