hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

16. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Hlásime sa k mieru a spravodlivosti

Toto vyhlásenie vydalo deväťdesiattri významných svetových osobností ako výraz odporu voči vojne a odhodlanosti zasadiť sa za lepší svet v predvečer útoku na Irak v roku 2003. Sú medzi nimi napríklad americký lingvista Noam Chomsky (najcitovanejší žijúci autor), spisovatelia Eduardo Galeano z Uruguaja a Arundhati Royová z Indie, ekonómka Susan Georgeová z Francúzska, či aktivisti Vittorio Agnoletto z Janovského sociálneho fóra a Christophe Aguiton z francúzskej organizácie ATTAC. Autori vyhlásenia sa ho vzhľadom na povážlivú situáciu vo svete po znovuzvolení Georgea Busha za amerického prezidenta rozhodli „oživiť“ a začať nanovo zbierať podpisy. Doteraz ho podpísalo vyše 120 000 ľudí z 229 krajín sveta. V súvislosti s nadchádzajúcou návštevou dvoch z najmocnejších mužov sveta na Slovensku je toto vyhlásenie aj u nás dnes hlboko aktuálne. Dajte aj vy najavo svoj nesúhlas s nezákonnou vojnou v Iraku, v Čečensku, s porušovaním ľudských práv všade na Zemi, i svoje odhodlanie zasadiť sa za iný svet, a pripojte svoj podpis. Ak s vyhlásením súhlasíte, upozornite naňho aj svojich priateľov a známych, alebo v priebehu návštevy šírte text verejne na výraz svojho pokojného nesúhlasu s politikou Busha a Putina. Samozrejme, nezabudnite pritom ani na biele X...

(11. 04. 2003)



Linka na dnes



Mladí sociálni demokrati

Na to, že pôvodné materské strany MSD sa ponevierajú na okraji mediálneho záujmu, ďaleko od pribuchnutých vrát parlamentu, je mladá umiernená ľavica pozoruhodne optimistická a činorodá. Že sa pritom zároveň opatrnícky pridŕža chvosta západného sociálnodemokratického dinosaura je fakt; ale čo robí, nerobí zle.



Únava


Ivan Lesay

vydané 09. 01. 2004 • prečítané 9395x
formát na tlač



Obdobie prelomu rokov býva zvyčajne vyhradené hodnoteniu, bilancovaniu uplynulého roka a vytyčovaniu predsavzatí. Bilancujú politické strany, vláda a prostredníctvom médií sa dozvieme svoje aj o predsavzatiach televíznych moderátoriek, missiek, umeleckých hviezd a iných mediálnych šašov. Zrazu sa smejeme, všetci sme na seba dobrí, spomíname na detstvo, zabúdame na problémy a svet je aspoň na chvíľu krásny. Nie som jediný, kto je z takéhoto pokrytectva unavený. Bilancovať by sa podľa mňa malo prinajmenšom každý týždeň a skôr akosi v súkromí. No a zabúdať na problémy by sa nemalo vôbec, lebo ich zabudneme aj riešiť. Mimochodom, píšem, že som unavený. Pod tlakom okolia a médií som si aj ja nevdojak zabilancoval v dlhodobejšom horizonte a bola to práve únava, ktorá ma svojim postupným, ale razantným prienikom do všetkých spoločenských sfér zarazila.


Únava je, zdá sa, javom príznačným pre súčasnosť. Pravdepodobne je prítomná aj v iných spoločnostiach, nielen v slovenskej, ale z pochopiteľných dôvodov ju vnímam ako najpálčivejšiu v prostredí, v ktorom žijem.

Keď píšem o únave, nemám na mysli únavu po vysilujúcom tréningovom procese športovca, nenarážam na únavu pracujúceho človeka na sklonku dňa a nemyslím na príjemnú únavu po dobre vykonanom diele. Únava, o ktorej píšem je v zásade negatívna, nie je pozitívna (ibaže by vyprovokovala reakciu, čo zatiaľ asi nehrozí). Nie je čiastkovou črtou konkrétneho človeka, hoci s ňou súvisí a nie je náhodilým a prechodným fenoménom, ale výsledkom celého sledu dejinných udalostí, ako aj pomerne čerstvých skutočností, ktoré formujú spoločnosť. Únava, o ktorej je tu reč, je javom výsostne celospoločenským a niekedy akoby až presahovala úroveň jednotlivých bytostí a tvorila abstraktný mrak psychológie únavy.

Keď človek po stý raz videl v televízii alebo na fotografii tvár slovenského politika, ktorý opakuje zaklínadlá o akejsi dejinnej nevyhnutnosti (nepripomína vám to niečo?) vstupu do eurospolku, jednoducho ho to prestalo baviť, a to ani nemusel byť odporcom integrácie. Na Slovensku je naopak očividne veľa eurooptimistov, čo bolo mimochodom základom volebného úspechu vládnych strán, ktorým mnohí voliči odovzdali hlas len preto, že iné by im príslovečné dvere do Európy neotvorili. Preto sú vyhlásenia komickej, „stredo-pravej“ vlády o legitimite a zastupovaní všetkých občanov iba ďalším dôvodom na mávnutie rukou.

Iný čelný predstaviteľ zasa rád tvrdil, že Slovensko musí vstúpiť do vojenského zoskupenia, pretože práve ono je stelesnením hodnôt západného civilizačného okruhu. Pri ich menovaní sa už trochu zapotí, ale nakoniec mu spásonosne napadnú všeobecné demokracia, sloboda (asi trhu) a mier. Tu už občana presviedčal ťažie, najmä vzhľadom na vtedy nadchádzajúce iracké ťaženie, ale klesajúca popularita sa dá odvysvetliť aj tým, že po pozvaní SR do zoskupenia už nie je oň záujem, lebo ľudia účasť v ňom považovali za istú. Po takýchto výrokoch človeka premáha nutkanie zdriemnuť si. Možno sa mu bude snívať o uplatňovaní hodnoty mieru v členskom štáte Turecku, najmä voči kurdskému obyvateľstvu.

Keď sa už nejaké to desaťročie rozpráva o uťahovaní opaskov, je to v očiach všetkých vrstiev prinajmenšom podozrivé. Iste, peňazí niet, štátny deficit je veľký, hospodárenie je neefektívne, reformy nutné atď. atď. Potom je ale čudné, že nejakých tých sto miliónov sa vždy nájde napr. na vyslanie vojska do Afganistanu či spomínaného Iraku, či na iné zbytočné veci, hoci aj na vládne BMW-čka (paralela síce krčmového typu, ale na železnej logike jej to neuberá). Aj človeku priemernej inteligencie neunikne rozpor medzi celoplošnými sociálnymi reštrikciami za účelom šetrenia a neefektívnym hospodárením a mrhaním obrovského množstva peňazí práve v podaní autora týchto reštrikcií – vlády. Človek má pocit déja vu- akoby tie reči o uťahovaní opaskov už niekedy počul. Chce sa mu zívať... .

Dôvera k politikom klesá, čo sa okrem iného prejavilo minulého roku v komunálnych voľbách. Ľudia nemali pocit, že môžu niečo radikálne ovplyvniť a to najmä preto, že štát je naďalej centralizovaný, subsidiárne presúva na nižšie celky len to, čo sa mu nehodí. A vládne špičky opäť robili z ľudí blbcov, keď ich išli poúčať o nesmiernom význame volieb. Asi nechápu, že keď sa na človeka cerí z predvolebného plagátu „stará firma“- podnikateľ- privatizér alebo profesionálny politik, jediné, o čom sa dá rozhodovať, je nie rozvoj mesta, ale rozvoj bankového konta dotyčného kandidáta a jeho klientov. Isto sú aj výnimky, no v húšťave úsmevov, sľubov a predvolebných fráz ich nie je šanca rozoznať ich a sami aj tak málo zmôžu. Aby som to uzavrel, ľudia sú jednoducho unavení z neustálej voľby menšieho zla.

Únava nepramení len z politiky, ale napríklad aj z neustáleho bombardovania zmyslov reklamou. Virtuálna skutočnosť, kde ku šťastiu stačí vlastniť mobilný telefón, ochutnať jogurt, alebo čítať ten správny časopis, ženie človeka vpred na nekonečnej ceste za dosiahnutím umelo vytvorených túžob. V podvedomí tušíme, že prací prostriedok z reklamy perie nie o veľa lepšie, než ten bežný, že aj keď vypijeme hektoliter zázračného nápoja na chudnutie, bude ľahšia akurát tak naša peňaženka, ale keď uveriť je také lákavé a čo keď je to ozaj pravda... ? Tento rozpor medzi vedomím a konaním stojí veľmi veľa síl... .

Svet je čím ďalej, tým zložitejší a komplexnosť jeho problémov nie je schopný obsiahnuť žiadny mozog, čo je vo viacerých smeroch frustrujúce. V dejinách nemal slovenský národ priveľa možností o sebe rozhodovať – po desaťročiach pod uhorským jarmom, potom ako satelit Nemecka resp. Sovietskeho zväzu (aj to s riadením z Prahy) na to jednoducho nie je zvyknutý. V súčasnosti sa tiež nie je príliš na čo spoliehať (a obávam sa, že to platí celosvetovo). Inštitúcie a organizácie už prekonali svoj zenit, sú kontraproduktívne, zmietajú sa v byrokratickom kŕči a ľudia sa im inštinktívne bránia – už ich nebaví byť kolieskom v súkolí a mať presne nalinkované, čo robiť, hoci aj od organizácie s úctyhodnými cieľmi. Politikom nemožno veriť už tým dupľom, aj keby chceli resp. mohli (akože väčšinou nechcú resp. nemôžu), nemajú šancu naštudovať si veci, o ktorých rozhodujú, a tak sú obmedzení na prezentáciu pseudoprávd a lží na ekonomickú alebo politickú objednávku (tie sa väčšinou prelínajú).

Riešenie nie je jednoznačné a nemožno ho nadiktovať ani čerpať z nejakej doktríny. Vieme, ako nemá vyzerať a o tom, ako vyzerať bude, musí rozhodnúť každý človek sám. To neznamená prestať spolčovať sa, ale robiť to na inej báze, napr. na báze neformálnych ad hoc zoskupení zameraných na riešenie konkrétneho problému. Jedno je ale isté – musí sa to všetko zakladať na spontánnosti, dobrovoľnosti a na uvedomení si závažnosti súčasnej celospoločenskej krízy. Treba riešiť to, čo páli a prestať sa hrať na umiernených, lebo času veľa neostáva. Je čas zmeniť spôsob života..., a na to treba premôcť únavu!



Ivan Lesay je absolventom politológie na Trnavskej univerzite a členom Združenia sociálnej sebaobrany (ZSS).





Vaše komentáre:

 (09.12.2005 11:46:14)     
Písalek
Tento článok som prečítal svojim priateľom, ktorých síce názor pána Lesaya zaujal, ale mali k nemu viacero výhrad. Mne osobne sa článok tiež síce páčil, ale sklamalo ma, že autor nenačrtol možnosti riešenia, aj keď uznávam, že tento problém je veľmi komplikovaný. Navrhnúť riešenia je určite ťažšie, než len skritizovať. Jeden z mojích priateľov reagoval: "Takých písalkov tu už bolo a ako vidím stále je toľko, že človek o nich už začína pomaly zakopávať". Súhlasil som. Prečo je človek unavený z vývoja správania sa politikov atď. je viac-menej jasné, ale ako túto situáciu riešiť? Napísať viem aj ja, ako je to všetko sprepáčením na prd, ale ako ten smrad vyvetrať, to je už asi ťažšie.

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.