hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

16. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Kto spriada sieť
americkej svetovlády?

Richard Herzinger

O neokonzervatívnych poradcoch prezidenta USA Busha kolujú politické legendy. Sú stúpencami učenia nemeckého filozofa Leo Straussa? Pochádza teória preventívnej vojny priamo z arzenálu revolucionára Leva Trockého?

(29. 08. 2003)



Linka na dnes



Streetparty.sk

Na protivojnovej demonštrácii 15. februára 2003 sa podaktorí účastníci rozčuľovali, prečo sa v rámci nej koná streetparty a nie „pouličná oslava". Myslím, že na názve až tak nezáleží, aj keď angličtina poukazuje na fakt, že tento spôsob zábavy - ale aj politiky! - k nám prišiel z Veľkej Británie. Streetparty už tohto roku u nás oslávi štvrtý ročník a je to veru záležitosť bohumilá.



Objaviť inú Ameriku


Michal Polák

vydané 20. 08. 2004 • prečítané 9270x
formát na tlač



„A nezdá sa Ti, že je to tu priveľmi jednostranné? Priveľmi antiamerické?“ spýtala sa ma pred časom po umiestnení jedného článku na túto stránku jedna známa. Zarazil som sa. Mohol som odpovedať, že v čase, keď slovenské „mienkotvorné“ médiá „tvoria mienku“ na 90% v prospech Spojených štátov, nepripadá mi prehnané pokúšať sa to aspoň trošíčka vyrovnať opačnými názormi. Mohol som povedať, že predsa nejde o útoky na priemerných Američanov, ale na zahraničnú politiku USA. Mohol som povedať, že predsa autori, ktorí túto politiku kritizujú, sú poväčšine sami americkí občania. A aj som to všetko povedal. Ale...


Ale napriek tomu som sa zarazil. Snahou je, aby toto všetko bolo z jednotlivých článkov cítiť. Aby bolo jasné, že keď chválime Michaela Moora, tak ho chválime nielen jeho útoky na rezidenta (obyvateľa) Bieleho domu – ale aj za to, že je to práve „človek z ľudu“, ktorý tie útoky vedie, a ktorý sa obracia predovšetkým na ten istý, svoj vlastný ľud. Ale – možnože to nestačí. Možno to naozaj nestačí.

Zhodou okolností mi iná moja známa pár dní pred tým vysvetľovala, prečo sa nemôže stotožniť s prevládajúcim „antiamerikanizmom“. „Tí ľudia neuvažujú. Im je jasné, že Amerika je zlá, a basta. Nemusia o nej vôbec nič vedieť, nič poznať, im stačí, že si môžu dobre zanadávať.“

Vďaka týmto príhodam som si uvedomil, že vidieť rozdiel medzi národmi a medzi štátmi, ktoré v ich mene páchajú zločiny – to nie je až také samozrejmé. Tiež som si vďaka tomu spomenul, ako som pred mnohými rokmi objavil americkú ľavicu – a ako dlho mi trvalo, kým som v sebe prekonal údiv nad jej snahou osloviť „obyčajného Američana“. Ako dlho mi trvalo, kým som pochopil, že v sebe nesiem predsudky – nielen voči americkému systému, ale práve aj voči tým miliónom priemerných obyvateľov. Napríklad:

Že sú hlúpi. Že sú hluční. Namyslení. Že sú tuční.

Že „Američania sú bohatí Rusi“, podľa prirovnania, ktorým sa podarilo uraziť hneď dva veľké národy naraz.

Tomu všetkému som podvedome veril. A zbaviť sa týchto predsudkov veru nebolo ľahké. Nemám na tom vlastne zásluhu .Musím za to ďakovať tým ľuďom, tým Američanom, ktorých som si vážil, ktorí vedeli veľmi ostro kritizovať vlastný štát a vlastnú vládu – ale ktorí zároveň o širokých vrstvách svojich spoluobčanov písali s takou ústretovosťou, až láskavosťou, vkladali do nich takú dôveru, že ma presvedčili. Takýmito Američanmi sú napríklad práve Michael Moore, alebo Noam Chomsky, alebo Michael Albert, alebo Joan Baezová, alebo Kurt Vonnegut (navzdory jeho dnešnému pesimizmu) – a mnoho, mnoho ďalších.

* * *

Myslím si, že v istom zmysle je „antiamerikanizmus“ jednoducho zdravým rozumom. Spojené štáty, ako štát, skutočne na celom svete presadzujú svoju vôľu, peniazmi i bombami, a ten svet zakúša v dôsledku toho nesmierne veľa utrpenia. Že to napriek neustále šírenej propagande dnes vidí aj prakticky celá Európa, to ma skôr teší, než bolí. Je milé aspoň raz za čas nebyť vo svojich názoroch tak celkom osamotený.

Ale. Jedna vec je preštudovať si dejiny dvadsiateho storočia, nájsť iks príkladov zahraničných intervencií USA, rozobrať si ekonomický základ súčasného poriadku, a dospieť celkom chladne k názoru, že americký štát sa správa a musí správať neľudsky. A pozor – vedieť pritom, že obyvatelia USA ako bežní občania nesú za toto správanie asi takú zodpovednosť, akú má bežný Slovák za uzavretie zmluvy s KIA.

Iste, nie každý si môže dovoliť luxus tráviť celé dni takýmto bádaním. Ale môže aspoň svoje názory založiť na práci iných, ktorým možno dôverovať, že sa vo veciach vyznajú. Niečo celkom iné je však pudovo nenávidieť, len na základe strachu z cudzieho, veľkého, neznámeho. Bojím sa, veľmi sa bojím, takéhoto strachu. A nemálo je iste aj u nás ľudí, ktorí naozaj nemajú o tej veľkej Amerike v skutočnosti veľmi potuchy a ktorí ju neznášajú práve preto, že je im taká cudzia. Nemajú ju v láske nie preto, že ju poznajú odzhora dole, ale právo preto, že o nej nevedia takmer nič.

Oddeliť správanie štátu, ktorý je koniec koncov mocenskou štruktúrou a ovláda nielen cudzích, ale aj svojich vlastných občanov, od života a nátury týchto občanov samotných, je potom pre mnohých nemožné či zbytočné. Zvlášť hrozivý je takýto odpor k rozlišovaniu v prípade iného, relatívne mocného štátu – totiž Izraela. Zločiny jeho oficiálnej politiky, proti ktorým sa stavať treba a ktoré spôsobujú veľa ľudského utrpenia, sa nesmú stať ospravedlnením nenávisti voči židovskému národu, či dokonca Židom v zahraničí. Akoby jeden holokaust nestačil. Stotožňovanie štátu s charakterom národa v skutočnosti hrá do karát presne tým, ktorí sú za jeho zločiny zodpovední – politikom a generálom. Presne im totiž vyhovuje, keď každú kritiku krokov tohto štátu môžu okamžite vyhlásiť za antisemitizmus, čiže za neoprávnený útok.

Z neznalosti, strachu či frustrácie sa v skutočnosti nemôže zrodiť spravodlivosť, ale iba rasizmus. Veď presne z týchto prameňov vyviera napríklad aj rasizmus voči Rómom. Drvivá väčšina Slovákov síce nikdy nepoložila nohu do rómskej osady, v živote s Rómami nemala nikdy iné, ako nanajvýš povrchné vzťahy – ale napriek tomu „vie“, že Rómovia sú špinaví, leniví, klamú, kradnú, žijú z práce druhých a ešte k tomu im štát poskytuje najrôznejšie výhody. Na to, aby boli na sto percent presvedčení o pravdivosti týchto tvrdení, im stačí možno aj jeden nepríjemný zážitok za život, a niekedy dokonca len „jedna pani povedala“.

* * *

Ale ani my samozrejme nie sme od koreňa zlí, rodení rasisti. Ľudia, ktorí za všetkým vidia židovské sprisahania, americké peniaze, či kradnúcich Cigánov, mávajú často na svoje frustrácie, zamerané nešťastným smerom, dôvodov dosť a dosť. Príklad nám opísal v jednom svojom článku americký profesor David Ost, odborník na odborové hnutie.

V článku píše o tom, ako pri jednej svojej návšteve Poľska naďabil v suteréne obytného domu na maličké kníhkupectvo, v ktorom cez okienko videl narozkladané polosamizdatové brožúrky. Žeby „nezávislácky“ anarchistický podnik? Nie, okrajovosť kníhkupectva mala príčinu v niečom inom. Bol to totiž obchod antisemitský. Autor hovorí, že sa v ňom zdvihla vlna odporu a on odišiel – aby sa o pár minút vrátil. Musel zistiť, ako môžu v Poľsku, v ktorom po Hitlerovi v podstate nijakí Židia už nezostali, pretrvávať antisemitizmus.„Pozrite sa, ja som Žid. Čo vám presne Židia urobili? Prečo ich tak nenávidíte?“ spýtal sa. Rozpútala sa debata, v ktorej naopak predavač dokazoval, ako Židia nivočia Poľsko, a sám sa pýtal, prečo Židia tak nenávidia Poliakov. Ale dajme slovo profesorovi Ostovi samotnému:

„Čo na mňa najviac v jeho rozhorčenej litánii zapôsobilo nebol jeho hnev, ale jeho panika, jeho strach. Hovoril o Židoch tie najodpornejšie veci, ale jeho hnev prúdil z vedomia, že prehral – a nevedel, prečo. V jeho slovách, i slovách jeho priateľov, ktorí sa pridali, sa znova a znova objavoval motív, že ich niekto oklamal. Hovorili o tom, ako sa im i celému Poľsku stále deje niečo zlé, a nikto sa nikdy neprihlási k zodpovednosti za to. Hovorili o chaose a korupcii všade naokolo, a o tom, že nikto sa k nej nechce priznať. Hovorili o tom, ako ľudia prichádzajú o prácu, “a nikto nepovie, prečo”. Pre ľudí ako sú títo sa všetko deje “ v zákulisí”. … Keď začali vymenovávať známych ľudí a hovoriť, že sú to všetko Židia, bolo jasné, že v ich svete slovo “Žid” v skutočnosti neznamenalo Žida – teda osobu mojžišovskej viery či semitského pôvodu. Znamenalo to niekoho, kto zo zákulisia riadi veci. Keď sa stavajú proti Židom, stavajú sa práve proti ľuďom, ktorí riadia veci v zákulisí.

Ja sám som sa však rýchlo stal dobrým Židom. Už pár minút po začiatku tejto živej diskusie – ich prvého stretntia s „naozajstným Židom” – sa ku mne správali ako k najlepšiemu priateľovi. Chceli ma pozvať na obed, na kávu, na návštevu k sebe domov. Prečo som ja v pohode, ale iní nie? spýtal som sa. „Vy ste sem prišli a povedali ste, že ste Žid. Pri vás vieme, s kým hovoríme!” Inými slovami, ja som bol konečne niekto, čo nerobil nič v zákulisí. Ja som stál rovno pred nimi.

Musím priznať, že ani ja som sa nemohol ubrániť určitej sympatii. Neboli to skinhedi či násilníci. Boli stratení. Boli to robotníci, vyhodení z niekdajších socialistických tovární, ktorí nevedeli, ako sa obracať v novom Poľsku. Ako Dylanov Mr. Jones, vedeli, že sa okolo nich niečo deje, ale nevedeli, čo. Niektorí ľudia za to vinili zločincov. Oni vinili Židov. Ale mňa sa oveľa väčšmi báli, než by sa sami snažili ma vystrašiť.”

* * *

Ale nemýľme sa. I keď ľudsky možno antisemitov a iných rasistov pochopiť, antisemitizmus a rasizmus samotný sú naďalej odporné – a to platí aj na antiamerikanizmus, ak sa chápe práve takto „rasovo”. Pre toto všetko by som bol veľmi nerád, keby sa tunajšie články hádzali do jedného vreca s rôznymi „protiprúdmi“, ktoré často zneužívajú internacionalistické, ľavicové myšlienky, aby cudzie národy poškvrnili. Treba stáť na strane toho, komu sa ubližuje. Tým môže byť dnes Arab – ale ešte včera to bol Žid, a zajtra to pokojne môže byť Američan. V tejto súvislosti spomeniem ďalšiu príhodu, ktorá sa týka tejto témy.

Jedného z významných predstaviteľov britskej Labour Party pred vojnou útočne „obvinili“, že je Žid. V krajine nebol síce nikdy taký silný antisemitizmus, ako v strednej Európe, no predsa len existoval. Strana v obavách pred ním vydala celú brožúrku, v ktorej zápalisto dokazovala nežidovský pôvod svojho predáka.

„Ale čo by bol urobil naozajstný socialista?“ položil raz rečnícku otázku vodca jednej krajne ľavicovej skupinky. „Dokazoval by, že so Židmi nemá nič spoločné? Nie. Povedal by: áno, on je Žid. A viete čo? Nielenže je on Žid. My všetci sme Židia!“

Áno – pretože o tom je solidarita. Ako sa to hovorí v jednom z tých príbehov, možno vybájených, ale napriek tomu silných...

Keď bolo povstanie otrokov porazené, Rimania hľadali medzi zajatcami jeho vodcu, pre ktorého bol prichystaný zvlášť krutý osud. Nevedeli však, ako vyzerá, a tak sa rovno opýtali: „Ktorý z vás je Spartakus?“

„Ja som Spartakus,“ ozvalo sa spomedzi otrokov. Lenže kým sa ho ozbrojenci stačili chopiť, zrazu ktosi vykríkol: „Nie, ja som Spartakus!“. „Spartakus som ja!“ ozval sa ďalší. A ďalší a ďalší. O chvíľu už boli v hurhaji Spartakov desiatky, či možno stovky. A tak vodcu otrokov Rimania nikdy nenašli.

Táto báj sa dostala dokonca aj do hollywoodskeho filmu. Je to jeden z najpopulárnejších filmov všetkých čias.

Tak nejako sa to má aj s tým antiamerikanizmom. Spojené štáty sú Rímom, proti ktorému sa treba brániť. Ale ich obyvatelia samotní sú v drvivej väčšine obyčajnými ľuďmi, ktorí nie sú o nič lepší, ani o nič horší, ako my. My všetci sme Američania. My všetci sme Židia.

A pravdaže, my všetci sme Iračania. A my všetci sme Palestínčania. Všetci sme Slováci, a všetci sme Maďari a Rómovia.

My všetci sme ľudia.

Pamätajme na to.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

citatelka  (23.08.2004 10:45:50)     

Vyborne!
Len s jedinou vecou nesuhlasim - ze o problemoch s Romami na Slovensku hovoria najma ti, ktori v zivote neboli v osade. Skôr si myslim, ze je to naopak - ze ti, ktori maju dennu skusenost zo spoluzitia s nimi, su humanistami ostrakizovani. Ale s odsudkom predsudkov suhlasim, len si myslim, ze sa nie vzdy stastne riesia (tie predsudky, samozrejme).

Reagovať

Robert Zelnik  (04.09.2004 18:05:22)     
Vyborne...
Michal, vyborny clanok, podla mna toto by malo ist aj na www.rasizmus.sk.

Reagovať

bruno holecy  (17.03.2005 07:32:01)     
vdaka
som Slovak zijuci v USA, uz vyse 10 rokov, a verte mi poznam tuto krajinu zo vsetkych stran. Moja skusenost s nou, je presne taka ista ako to autor opisal vo svojom clanku. Spoznal som tu nesmierne mnoztvo nadhernych ludi, bielych, ciernych, zltych, cervenych, roznorodych povah, charakterov, a cez tuto skusenost som prisiel k poznaniu, ze sme vsetci, rozdielni a zaroven taki isti, sme Ludia. To je pre mna to najdolezitejsie. V prvom rade som Clovek, potom Slovak atd... Velmi pekne dakujem, za tento clanok, prajem Vam vela uspechov. Bruno Holecy, Evanston, Illinois, USA.

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.