hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

24. 10. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Socializmus
- aký, ktorý, čí? IV.

Michal Polák

Naposledy som skončil svoj článok námietkami proti Trockého koncepcii sovietskeho systému ako ,,degenerovaného robotníckeho štátu". Na jednej strane tu bol fakt, že tento systém prejavil schopnosť rozšíriť sa aj do oblastí, kde proletárska revolúcia nevypukla, a kde teda nemohla ani zdegenerovať. To samozrejme Trockij nemohol tušiť, keďže bol zavraždený dlho pred koncom druhej svetovej vojny.

(04. 01. 2001)



Linka na dnes



Dollars & Sense

Vynikajúci družstevne vlastnený mesačník, ktorý zrozumiteľným spôsobom - pravda, v angličtine - predstavuje ľavicový pohľad na ekonomické otázky.



Význam Huga Cháveza


Tariq Ali

vydané 18. 08. 2004 • prečítané 9447x
formát na tlač



Účasť na nedeľnom referende vo Venezuele bola obrovská. Hlasovalo 94,9 percenta voličov. Venezuela vo svojej novej ústave umožňuje občanom právo odvolať prezidenta ešte pred skončením jeho/jej volebného obdobia. Žiadna západná demokracia toto právo ani v písanej, ani nepísanej ústave nemá. Chávezovo víťazstvo bude mať dôsledky ďaleko za hranicami Venezuely. Je triumfom chudobných nad bohatými a je poučením, ktoré by si mali Lula v Brazílii a Kirchner v Argentíne dobre všimnúť. Rozhodujúci bol nie James Carter, ale Fidel Castro, ktorý Chávezovi radil, aby referendum usporiadal. Chávez prejavil svoju dôveru v ľudí tým, že im vložil moc do rúk, a oni sa mu za to štedro odvďačili. Opozícia sa spochybňovaním výsledkov iba sama zdiskredituje.


Venezuelskí oligarchovia a ich strany, ktoré sa v minulom referende stavali proti tejto ústave (a ktorým sa nepodarilo zvrhnúť Cháveza pučom za podpory USA a ropným štrajkom vedeným skorumpovanou odborárskou byrokraciou), ju teraz využili, aby sa pokúsili zbaviť sa človeka, ktorý posilnil venezuelskú demokraciu. Neuspeli. Čo ako nahlas kričia (a s nimi aj ich mediálni apologéti doma i v zahraničí), celá krajina v skutočnosti vie, čo sa stalo. Chávez porazil svojich protivníkov demokraticky a už štvrtýkrát po sebe. Demokracia vo Venezuele prerazila pod zástavou bolívarských revolucionárov skorumpovaný systém dvoch strán, ktorý mala v obľube oligarchia a jej priatelia na Západe. A to všetko sa stalo napriek takmer totálnemu nepriateľstvu súkromných médií: oba hlavné denníky, Universal a Nacional sa rovnako ako televízne stanice Gustava Cisnerosa a CNN nijako nepokúšali zamaskovať svoju priamočiaru podporu opozície.

Niektorí zahraniční korešpondenti v Caracase sami seba presvedčili, že Chávez je utláčajúci caudillo a zo všetkých síl sa snažia premeniť svoje fantazmagórie na realitu. Nepredkladajú však žiadne dôkazy o existencii politických väzňov, ani nehovoriac o zadržiavaní podobnom tomu na Guantanáme, či o odstraňovaní šéfov televízie a novín (čo sa bez veľkého kriku udialo v Blairovej Británii).

Pred niekoľkými týždňami som mal v Caracase dlhý rozhovor s Chávezom, v ktorom sme prešli témami od Iraku cez tie najdrobnejšie detaily venezuelskej histórie a politiky po bolívarský program. Ujasnil som si, že Chávez sa nepokúša o nič viac ani menej než vytvoriť vo Venezuele radikálnu, sociálnu demokraciu, ktorá by dodala viac moci najnižším vrstvám spoločnosti. V časoch deregulácie, privatizácie a anglosaského modelu, v ktorom bohatstvo pohltilo politiku, sa Chávezove ciele pokladajú za revolučné, hoci navrhnuté opatrenia sa ničám nelíšia od krokov povojnovej Attleeho vlády v Británii.

Časť z ropného bohatstva sa teraz vydáva na vzdelávanie a liečenie chudobných. Niečo menej ako milión detí zo slumových mestečiek a najchudobnejších dedín má dnes zadarmo školu; 1,2 milióna dospelých analfabetov naučili čítať a písať; 250 000 deťom, ktorých spoločenské postavenie ich „bývalého režimu“ vylučovalo zo stredného stupňa školstva, teraz môžu študovať; do roka 2003 boli otvorené tri nové univerzity a do roka 2006 ich má byť hotových ďalších šesť.

Pokiaľ ide o zdravotníctvo, 10 000 kubánskych lekárov, ktorí boli vyslaní na pomoc krajine, spôsobilo premenu v chudobných oblastiach, kde bolo vytvorených 11 000 miestnych kliník. Rozpočet na zdravotníctvo sa strojnásobil. Pridajme k tomu finančnú podporu pre drobných podnikateľov, nové domy postavené pre chudobu, zákon o pozremkovej reforme, schválený a účinný napriek legálnemu i násilnému odporu veľkostatkárov. Do konca minulého roka bolo medzi 116 899 rodín rozdelených 2 262 467 hektárov pôdy. Žiadny bývalý režim si zúboženosť chudobných ani len nevšimol.

Človeku nemôže ujsť, že tu nejde len o chudobných a bohatých, ale aj o farbu kože. Chavisti sú poväčšine tmaví, v čom sa odráža, že pochádzajú z otrokov a domorodcov. Opozícia má svetlú pokožku a niektorí z jej odpornejších členov nadávajú Chávezovi do čiernych opíc. Na americkom veľvyslanectve v Caracase sa dokonca usporiadalo bábkové predstavenie, kde Cháveza hrala práve opica. Colinovi Powellovi sa to však veľmi nepáčilo a veľvyslanec bol nútený sa ospravedlniť.

Bizarný argument v nepriateľsky ladenom úvodníku v tohtotýždňovom Economiste, že to všetko sa udialo v záujme získania hlasov, je neuveriteľný. Opak je skutočnosťou. Správy o Venezuele v Economiste a Financial Times pozostávali z obhajoby záujmov oligarchie. Reportéri na mieste málokedy tak nekriticky reagujú na potreby svojich vlastníkov.

Bolívarci chceli moc, aby sa mohlo podariť uskutočniť naozajstné reformy. Oligarchovia dokážu nanajvýš ponúknuť viac minulosti a odstránenie Cháveza.

Tvrdiť, že Venezuela je na pokraji totalitnej tragédie, je smiešne. Týmto smerom sa krajinu pokúsila zatiahnuť práve opozícia. Bolívarci sa neuveriteľne miernia. Keď som Cháveza požiadal, aby mi vysvetlil svoju filozofiu, odpovedal mi:

„Neverím na dogmatické postuláty marxistickej revolúcie. Neakceptujem, že by sme žili v období proletárskych revolúcií. To všetko treba revidovať. Realita nám to hovorí každý deň. Je dnes vo Venezuele naším cieľom zrušenie súkromného vlastníctva alebo beztriedna spoločnosť? Nemyslím. Ale ak mi niekto povie, že v dôsledku tej istej reality nemôžeme urobiť nič, aby sme pomohli chudobným, ľuďom, vďaka práci ktorých táto krajina zbohatla – a nikdy nezabúdajte, že časť tej práce bola otrocká – potom hovorím: „Tu sa rozchádzame.“ Nikdy nebudem akceptovať, že v spoločnosti nemožno prerozdeliť bohatstvo. Našim najvyšším vrstvám sa nechce ani len platiť dane. To je jeden z dôvodov, prečo ma nenávidia – lebo sme im povedali, „Svoje dane budete platiť.“ Verím, že je lepšie zomrieť v boji, než síce mávať nad hlavou veľmi čistou a veľmi revolučnou zástavou, ale nič pritom nerobiť... Taký postoj mi často pripadá ako veľmi pohodlný, ako dobrá výhovorka. Pokúste sa urobiť svoju revolúciu, choďte do boja, postúpte o kúsok správnym smerom, čo aj len o milimeter, namiesto toho, aby ste snívali o utópiách.“

A preto vyhral.



Tariq Ali bol v Británii jedným z radikálnych študentských vodcov roka 1968, podobne ako Daniel Cohn-Bendit vo Francúzsku a Rudi Dutschke v Nemecku. Je autorom viacerých historických a beletristických kníh. Jeho eseje a články sa pravidelne objavujú v New Left Review a denníku Guardian.





Vaše komentáre:

samostat  (01.01.2009 22:29:00)     
márna snaha
Väčšina z nás pozná juhoameričanov ako rodinkárov.Nezávidím pozíciu Huga Cháveza v tom Babylone súkromných vztahov.Taký socialný štát boli schopný realizovat len Nemci a ešte aj ich motivovala a stmelovala idea Drang nach Osten.

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.