hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

16. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Nevítaný hosť

Ivan Lesay

Predvolebná kampaň amerického prezidenta G. W. Busha postupne naberá na obrátkach. V predošlý víkend zavítal cestou na turecký summit NATO aj na summit EU-USA. Ten sa odohral v Írsku, ktoré do stredy večera držalo predsedníctvo EU. Okrem írskeho premiéra (taoiseacha) Bertieho Aherna vítal Busha v Írsku málokto… iba ak by sme za vítanie považovali 20-tisícovú demonštráciu odporcov vojny v Iraku v Dubline.

(30. 06. 2004)



Linka na dnes



Amnesty International Slovensko

Najznámejšia organizácia ochrancov ľudských práv je dobrým príkladom toho, že keď ide o správnu vec, netreba sa báť začínať aj z ničoho. Myšlienka na čosi ako Amnesty skrsla v mozgu jej zakladateľa na základe jednej drobnej novinovej správy; dnes je celosvetovou organizáciou s tisícami členov. AI nestranne bije do každého štátu, ktorý nespravodlivo väzní, mučí, zabíja alebo inak ubližuje vlastným občanom. Preto ju nemá v láske žiadny režim... a preto sa na ňu odvolávajú všetci, ktorým ležia viac na srdci ľudia, ako režimy.



Náš súdruh
George Orwell


Michal Polák

vydané 02. 02. 2000 • prečítané 12274x
formát na tlač



"Musíte si to prečítať, pane. Potom pochopíte, prečo musíme na boľševika zhodiť atómovú bombu!" V týchto slovách, ktoré v päťdesiatych rokoch adresoval newyorský kníhkupec istému významnému ľavicovému historikovi, je stručne a prehľadne zhrnutý prevládajúci postoj k Georgeovi Orwellovi a jeho románu 1984. Orwellovo dielo sa bralo a dodnes berie ako "ideologická superzbraň" studenej vojny, nemilosrdne zasahujúca samotné srdce socializmu. Jeho autor, ktorý zomrel v londýnskej nemocnici práve pred päťdesiatimi rokmi (napísané v r. 2000 - pozn. hej rup!), je hrdinom pravice, akoby bol neochvejným zástancom slobody, demokracie a voľného trhu. No všetko je inak, a Orwell by sa nad slovami spomínaného kníhkupca asi zhrozil – a nielen preto, že sám vynález jadrových zbraní považoval za katastrofu.


George Orwell bol totiž jednoznačne socialistom, v určitom období dokonca zástancom socialistickej revolúcie. Zároveň však bol vždy pochybujúcim, skúmavým typom človeka, odmietajúceho slepú vieru, ktorý svoju najprenikavejšiu kritiku zameral práve na hnutie, na ktorom mu najviac záležalo.




Novoreč na večné časy?

Keby bola Orwellova práca len povrchným antikomunistickým pamfletom, nemala by dnes už žiadny iný, ako historický význam. Aj tu sa však ukazuje, že veci sa majú trocha inak. Príklady newspeaku, "novoreči", ktorej cieľom je obmedziť slobodné myslenie a zvrátiť významy slov, sa totiž v médiách objavujú každodenne. Napríklad "humanitárna intervencia" znamená nevyhlásenú vojnu, ktorej dopredu očakávaným dôsledkom je rozpútanie nenávisti, etnické čistky celých národov a smrť absolútne nevinných ľudí. "Podpora demokracie" znamená izoláciu a všemožné ústrky každej demokraticky zvolenej vláde, ktorá nepochoduje ku krajším zajtrajškom presne podľa zaoceánskeho receptu. "Starostlivosť o ľudské práva" znamená výcvik hrdlorezov a predaj zbraní režimom, ktoré stoja na hromadách rozstrieľaných mŕtvol, odseknutých hláv a rozpadnutých miest, či už je to v Indonézii, Kolumbii, alebo dajme tomu v bývalom Zaire.

Po príklady novoreči však nemusíme zachádzať za oceán – máme dosť vlastných. Tak napríklad "demokratické sily" sú tie, ktorých hlavným cieľom je nadobro poraziť a pokiaľ možno pochovať opozíciu, aby sa už nikdy a nijako nemohla vrátiť k moci. "Neštandardné strany" sú tie, ktoré (čo ako sa nám nepáčia a čo ako nás privádzajú do zúfalstva) vyrástli prirodzeným vývojom z domácich podmienok, zatiaľ čo "štandardné" sú tie, ktoré sa snažia umelo kopírovať vzory vzniknuté v úplne odlišných historických situáciách. "Reforma", či "transformácia" je odstraňovanie premeny spoločenských vzťahov, snaha úplne vymazať zmeny spoločnosti za posledných niekoľko desaťročí, pokus o návrat k mýtickému prvotnému a predovšetkým nedotknutému stavu.

No najdôležitejším výdobytkom šíriteľov slovenskej novoreči je, ako automaticky spoločnosť prevzala západný výklad slova "komunizmus", podľa ktorého ide o totalitný systém pod vládou komunistickej strany. Keďže "socializmus" má v našich podmienkach pre väčšinu ľudí rovnaký význam, úplne sa tak vytratilo zo slovníka meno pre spoločnosť slobody a rovnosti, spoločnosť bez chudobných a bohatých, kde všetci všetko dôležité vlastnia spoločne. Ako Orwell dobre vedel, čo nemožno pomenovať, o tom sa nedá uvažovať. Napríklad predsedovi kresťanskej strany, ktorý povie, že komunizmus bol v Európe najväčšou diktatúrou minulého storočia, tak odpadá povinnosť zamýšľať sa nad životom prvých kresťanov, ktorí všetko bohatstvo rozdali a zvyšok spravovali spoločne.

Povolanie: tŕň v päte

George Orwell bol v živote všeličím – koloniálnym policajtom, hladujúcim spisovateľom, vandrákom, účastníkom občianskej vojny i propagandistom britského štátu. Narodil sa v Indii ako Eric Arthur Blair, a bol vychovaný ako typický príslušník vyšších vrstiev britského impéria, ktorému zo začiatku slúžil ako príslušník britskej polície v Barme. Táto skúsenosť v ňom vzbudila doživotný odpor voči imperializmu a autorite všeobecne, ako i sympatiu s ponižovanými a utláčanými. To sa prejavilo po jeho návrate domov, keď sa rozhodol zoznámiť sa s "domorodcami", teda s utláčanými, aj vo svojej vlastnej krajine. Z týchto zážitkov vznikla jeho prvá kniha, Na dne v Paríži a v Londýne.

Orwell v tom čase nebol ešte socialistom, aj keď si rozhodne nechlácholil svedomie rozprávkami, že každý si za svoje postavenie môže sám. Svoje nové presvedčenie oznámil svetu až v knihe Cesta na mólo vo Wigane, reportáži o položení nezamestnaných na severe Anglicka. A tak, ako to malo byť až do konca jeho života, urobil to spôsobom, ktorý bol pre jeho súdruhov krajne nepríjemný: totiž rozsiahlou kritikou socialistických intelektuálov a ich povýšeného prístupu k robotníckej triede, obvinením, že socialisti sú natoľko v zajatí vlastnej ideológie, že sa ani nesnažia získať robotníkov pre socializmus – ani nehovoriac o tom, že by boli sami ochotní sa od nich niečomu naučiť.

Orwell už tŕňom v päte zostal až do svojej smrti. Zo zásady odmietal všetky ideológie, a riadil sa predovšetkým tým, čo považoval za zdravý sedliacky rozum. Na jednej strane sa v jednej zo svojich kníh pohŕdavo vyslovuje o idealizovanom obraze "proletára" v hlave "buržoázneho komunistu", no jedným dychom dodáva: "Keď však vidím skutočného robotníka z mäsa a kostí v konflikte s jeho prirodzeným nepriateľom policajtom, nemusím sa sám seba pýtať, na čej strane stojím".

Svojím spôsobom Orwell osobne napĺňal pravidlo, ktoré si slovne vytýčili marxisti, no ktoré pričasto zostalo len prázdnym sľubom – totiž, neustále porovnávať teóriu s praxou, a v prípade, že by si protirečili, vzdať sa strnulých myšlienok. Druhou stranou mince bolo, že ťažko nachádzal odpoveď na otázku, čo vlastne robiť. Ochota, až nutkanie kritizovať všetky ideológie mu zabraňovala myslieť systematicky. To je zrejme jedným z dôvodov, prečo dokázal v rôznych obdobiach presvedčene vystupovať proti postojom, ktoré ešte prednedávnom sám rovnako presvedčene zastával. Orwell bol jednoducho žijúcim paradoxom. Hoci sa hlásil k socializmu, jeho podpora bola iba podmienečná; na svojich vlastných súdruhov útočil asi viac, ako na nepriateľov. Želal si síce vidieť zrod spoločnosti postavenej na kolektíve, no sám zostal navždy skôr individualistom.

Koncom roka 1936 odchádza Orwell bojovať do Španielska na strane republiky proti Francovi. Vstupuje do milícií POUM, nezávislej marxistickej strany, stavajúcej sa proti Stalinovi. Atmosféra revolučnej Barcelony naňho hlboko zapôsobila: "Bolo to po prvýkrát, čo som bol v meste, kde bola v sedle robotnícka trieda ... Všeličomu som tam nerozumel, v niektorých ohľadoch sa mi to dokonca ani nepáčilo, ale okamžite som pochopil, že je to stav vecí, za ktorý hodno bojovať ... pretože ľudia sa tu snažili správať ako ľudia, a nie ako kolieska v kapitalistickom stroji."

Orwella v boji zranili, no zo Španielska nakoniec musel unikať pred iným nebezpečenstvom. Komunistická strana totiž na Stalinov rozkaz rozbila jednotky POUM i milície anarchistov, ktorí mali medzi španielskymi robotníkmi najväčšiu podporu. Následné zatýkanie, mučenie, popravy a všeobecná kampaň proti ľuďom, s ktorými komunisti ešte prednedávnom stáli na jednom fronte proti fašistom, Orwella raz a navždy presvedčila o zhubnosti stalinizmu. (V jeho rozhorčených protestoch proti prekrúcaniu udalostí, ktoré sa objavovalo v komunistickej i buržoáznej tlači, sú korene budúceho opisu sveta roku 1984, v ktorom Strana vládne pomocou neustáleho falšovania minulosti.) Jednoznačne však stál na strane socializmu a na začiatku druhej svetovej vojny dokonca predpovedal, že Anglicko stojí na prahu revolúcie.

1984: propaganda a skutočnosť

Orwellov román 1984 je súbežnicou niekoľkých prúdov. Autor doň na jednej strane zapracoval dejiny ruskej revolúcie – konflikt Stalina s Trockým či moskovské monsterprocesy – no na druhej strane v ňom do dôsledkov domyslel určité vzory správania, ktoré videl okolo seba, v Španielsku i v Británii. Patrí sem okrem falšovania minulosti najmä doublethink, "podvojné myslenie", schopnosť veriť zároveň dvom protikladným myšlienkam naraz. Inšpiráciou Orwellovi bola napríklad okamžitá zmena postoja komunistických strán k nacistickému Nemecku po podpísaní paktu Ribbentrop-Molotov, keď sa zo dňa na deň očakávaná vojna zmenila zo zápasu za demokraciu na šarvátku medzi imperialistami (aby sa to po dvoch rokoch opäť otočilo).

Lenže aj keď sa 1984 často vydáva za najvýstižnejší útok na sovietsky systém, je zaujímavé, že odhliadnuc od povrchných podrobností sa Orwell pri jeho opise hlboko mýlil. Nie je to zrejmé na prvý pohľad, a uniklo to aj takému vnímavému pozorovateľovi, ako bol Milan Šimečka, ktorý sa v "česko-slovenskom doslove" Náš súdruh Winston Smith nevedel vynačudovať nad presnosťou Orwellovho popisu.

Lenže aj keď sa 1984 často vydáva za najvýstižnejší útok na sovietsky systém, je zaujímavé, že odhliadnuc od povrchných podrobností sa Orwell pri jeho opise hlboko mýlil. Nie je to zrejmé na prvý pohľad, a uniklo to aj takému vnímavému pozorovateľovi, ako bol Milan Šimečka, ktorý sa v "česko-slovenskom doslove" Náš súdruh Winston Smith nevedel vynačudovať nad presnosťou Orwellovho popisu.

Chyba Šimečku i drvivej väčšiny antikomunistických interpretácií však spočíva v tom, že bez hlbšieho zamyslenia stotožňujú orwellovskú totality s diktatúrou. Diktatúr bola samozrejme v ľudských dejinách hromada. Totalitný režim bol však v Orwellovom ponímaní novým dejinných javom, systémom, ktorý bol schopný totálnej manipulácie ľudského vedomia. Bol to systém, ktorý podľa Orwella dokázal úplne vymazať ľudský inštinkt túžby po slobode a nanútiť ľudskej mysli hocijakú formu. Práve toto je najstrašnejším znakom orwellovského sveta – fakt, že totalitný režim nenechal človeku ani škáročku na čisto vnútornú vzburu.

Každý, kto v ňom žil, však vie, že nič také o reálnom socializme samozrejme neplatilo. Šimečka sám píše, že v roku 1968 sa na seba ľudia dívali s veľkým prekvapením, pretože zistili, že skoro všetci dávno vnútorne hlboko nesúhlasili s oficiálnou ideológiou. Netreba dodávať, že na tom nič nezmenila ani normalizácia. Sami disidenti naopak často poukazovali na to, ako ďaleko mali oficiálne heslá k skutočnému mysleniu ľudí. Totalita, ako ju chápal Orwell, sa jednoducho po dvadsiatom zjazde KSSZ, po zastavení stroja stalinského teroru, vyparila – ak vôbec niekedy existovala. Zostala byrokratická diktatúra, podobná už skôr absolutistickému Rakúsko-Uhorsku ako svetu románu 1984.

Napriek bezmyšlienkovitému stotožňovaniu orwellovskej totality s reálnym socializmom si však východoeurópski disidenti dokázali nevšimnúť, kde je vlastne podľa Orwella pôvod totalitného režimu. Orwell totiž predpokladal, že strojcom stalinskej totality je práve inteligencia, ktorá v sebe skrýva neukojiteľnú túžbu po moci. Zatiaľ čo sa teda úvahy disidentov hemžili vzletnými slovami o intelektuáloch ako "nositeľoch mravného poslania", stojacich v ostrom protiklade k otupenej mase bažiacej len po materiálnych statkoch, Orwellovi pripadalo, že je to viac-menej naopak. Strojcom zla bol preňho práve intelektuál, ktorý vo svojom presvedčení, že pozná tú správnu cestu vpred, je schopný všetkého. Orwell videl záchranu v obyčajných pracujúcich ľuďoch, v ich vzájomných vzťahoch, ktoré zostali napriek všetkým ťažkostiam ľudskými. Nie náhodou si jeho hrdina Winston Smith do denníka napísal, že ak je nejaká nádej, spočíva v proletároch.

Možno tvrdiť, že Orwell si proletársky život idealizoval, že sa jednoducho celý život snažil vykúpiť svoj pocit viny zo svojho príslušenstva k zaopatrenej strednej triede. I keby to tak však bolo, slúži mu ku cti, že sa pokúsil prekonať predsudky prostredia, v ktorom vyrastal, a snažiť sa vidieť rovnocennú ľudskú bytosť aj v tých, ktorí na tom boli najhoršie. Zo súčasnej posadnutosti "elitami", ktoré jediné nás dokážu k blahu viesť, z rozšíreného pohŕdania obyčajnými pracujúcimi ľuďmi, zo zbožňovania "odborníkov" a "manažérov" by Orwellovi vstávali vlasy dupkom.

Dnes je samozrejme iná historická situácia. Orwellova ťaživá vízia sa nikdy, chvalabohu, nenaplnila. Napriek tomu však pretrváva aj v relatívne slobodnej spoločnosti priveľa jej charakteristík. Orwell je príkladom dôsledného, aj keď niekedy možno donkichotského boja proti nim, boja za kritické myslenie, humanizmus a socializmus. Dajme si záležať na tom, aby nebol príkladom posledným.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

psycho  (19.01.2006 20:28:28)     
Nadutý intelekruál
Pomerne scestný názor nadutého intelektuála, ktorý si nevidí na koniec nosa. Orwell možno nežil v komunizme, to som nežil ani ja, ale taký inteligent ako vy si nemohol všimnúť umeleckú a ľudskú podstatu tohto románu. Na pochopenie jednoduchej myšlienky neexistuje žiadna vysoká škola, žiaden diplom, žiadny vopred naplánovaný postup.
Orwell,podľa mňa a môjho neodborného názoru, poukazoval na svoju osobnú vnútornú neslobodu, ktorá zmára umelcov. Komunizmus(bolševizmus, socializmus atď.) použil iba ako prostriedok opísania svojho vnútorného sveta rozpolteného vlastným myslením. V protiklade stojí VB-hlavný riadiaci článok jeho vedomia, a Winston-búriaci sa element podvedomia snažiaci sa vymaniť sa spod vplyvu racionálneho myslenia.
Ak poznáte jedného skutočného umelca, spýtajte sa ho na vnútorné monológy, ktoré ho inšpirujú.




S pozdravom Tomáš Zavatčan

Reagovať

Fading_reality  (24.03.2006 15:13:08)     

Neviem, myslím, že každopádne toto dielo može mať aj viacero významov. Či poukazoval iba na svoju osobnú vnútornú neslobodu, tým by som si nebola až taká istá. Je jasné, že Orwell bol určite veľmi vnímavý človek a každopádne poďla mňa v tomto románe vyjadril fakt ako to všetko dokonale chodí. Opísal proste totalitu, ako by mal fungovať dokonalý systém, aj keď by som tiež nepovedala, že opisuje iba komunizmus. Hlavná idea sedí na všetky snahy získania totality. Na to je potrebné ľudí okracovať o vedomie (aj vedenie) a vyvolávať v nich strach...davová psychóza, brainwashing atď. Winston tým, že romýšlal či niečo niekedy nebolo inak bol proste chyba, ktorá musela byť odstránená. A na dôkaz ukážky sily zomrel takým spôsobom akým zomrel, s tým, že si "uvedomil" svojej "chyby", ako vôbec mohol niekedy nemilovať VB... Krásna ukážka toho ako sa dá človeku ukradnúť duša. 2+2=5...
Stačí sa len pozrieť okolo seba... :(


Reagovať

mk  (29.12.2006 12:49:09)     
Vážený autore:
Orwell se při "popisu SSSR" mýlit nemohl, on totiž ani soudobý SSSR nepopisoval. Zychytil pouze režim ve státu, který se z toho sovětského mohl do roku 1984 vyvinout (jak už ostatně napovídá název knihy). V jedné části dokonce stojí 'přesvědčíme vás dokonale, ne jako komunisti, kterým jejich neprávem odsouzení začali odvolávat svá vymyšlená provinění'. Doporučuji Vám opětovné přečtení této. Omlouvám za pozdní reakci.

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.