hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

24. 10. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Zachráňme lesík pri Sade Janka Kráľa!

Nádej pre Sad Janka Kráľa

Petíciu na záchranu lesíka pri Sade Janka Kráľa, podporilo cca 14 000 občanov. Vďaka ním lesík zatiaľ nebol vyrúbaný. Napriek tomu úrady vôľu občanov v posledných dňoch spochybnili a lesíku akútne hrozí výrub. Preto sme sa rozhodli vyhlásiť tento mestský pozemok za ÚZEMIE CHRÁNENÉ OBČANMI.

(25. 09. 2006)



Linka na dnes



Post Keynesian Thought Internet Archive

Vydaním Všeobecnej teórie zamestnanosti, úroku a peňazí sa v tridsiatych rokoch začala nová éra ekonómie, známa pod menom „keynesiánska revolúcia". Tak ako každá revolúcia, aj táto sa dočkala zvratu, či skrotenia, v podobe konvenčného modelu známeho ako IS-LM, ktorý sa napokon stal obeťou monetarizmu a „novej klasickej ekonómie". Post-keynesiáni nemajú s týmto stredoprúdovým vývojom veľa spoločného. Sú pokračovateľmi pôvodných myšlienok, ktoré zároveň s Keynesom objavil aj Poliak Michal Kalecki, ďalej diela „sekery na všetky ortodoxie" Joan Robinsonovej a obnovy ricadiánskeho projektu Piera Sraffu.



O originalite


Michal Polák

vydané 09. 01. 2004 • prečítané 9588x
formát na tlač



Tak som sa vám minule zamyslel nad otázkou pôvodnosti – najmä myšlienkovej. Neviem, nakoľko sú výsledné úvahy zaujímavé, ale predsa si dovolím čitateľa nimi zaťažiť. Ak, pravda, nezačne mať už po pár riadkoch dojem, že niečo podobné už dávno pozná...


Originalita myšlienok je v našej spoločnosti zaujímavá vec. Ideológovia „tretej vlny“ či „post-industriálnej spoločnosti“ nás zápalisto presviedčajú, že myšlienky sú tým najväčším bohatstvom, ktoré možno vlastniť. Bill Gates nezbohatol vďaka tomu, že každodenne tvrdo pracoval ako baník, ba ani vďaka tomu, že jeho malá fabrička pufkala tak dlho, kým sa nedopufkala až k najväčšosti z najväčších. Nie – najbohatší človek sveta získal svoje miliardy vďaka úžasnému nápadu = myšlienke okienok, čiže „windows“.

Až na to, že pán B. G. onú myšlienku ani tak nedostal, ako skôr ukradol. A tu sa blížime ku koreňu veci, k otázke, prečo je oná originalita v našej kultúre taká dôležitá. Myšlienky sú totiž, na rozdiel od materiálnych vecí, voľne šíriteľné a násobiteľné. Ak vám poviem, čo sa mi dnes v noci snívalo, nebudem mať tým pádom v hlave o spomienku menej. A to je v našom svete trocha problém. Lebo ten je práve založený na výhradnom súkromnom vlastníctve – preto môžeme použiť inak dosť nezmyselný obrat „ukradnúť myšlienku“ – ktoré je s povahou myšlienok a nápadov v priamom protiklade. Vlastníctvo totiž predpokladá, že to, čo mám ja, nemôže mať zároveň aj niekto iný – inak už nie je mojím výhradným právom. No a tak, ak má mať z nejakej idey prospech iba jej pôvodca, musia existovať umelé a neprirodzené obmedzenia, ako sú patenty – a musí sa klásť aj dôraz na originalitu. Pretože ako inak by bolo možné primerane oceniť autora myšlienky, ak nevieme, kto to vlastne bol? Dokiaľ je svet stavaný takto, na pôvodnosť treba dávať prísny pozor – a intelektuálna poctivosť si vyžaduje vždy jasne dať najavo svoje myšlienkové podlžnosti, presne tak, ako si to bežná poctivosť vyžaduje pri hmotných nástrojoch. (Žiada sa v tejto súvislosti asi dodať, že doteraz uvedené nie je nijak zvlášť originálne :) .)

Nie je to však trochu malicherné? Nie je smiešne rozprávať sa o autorstve nápadov, ktoré koniec koncov o sto rokov vôbec nebudú podstatné? Tie úplne najväčšie objavy, ktoré fakticky rozhodli o prežití ľudstva ako druhu a o jeho masovom rozšírení, majú predsa na svedomí úplne neznámi ľudia. Nepoznáme meno človeka, ktorý z bleskom zasiahnutého stromu pozbieral žeravé uhlíky a naučil sa prechovávať oheň. Nepoznáme ani toho, kto sa naučil nespoliehať sa na prírodné požiare a oheň sám zakladať. Ono to vlastne sotva vôbec jeden človek bol – tak, ako by asi nebolo možno presne určiť prvého „krotiteľa“ prvého naozajstného domáceho zvieraťa, či toho, kto prvý zasadil do zeme semienko jedlého plodu. (Pričom dávajme pozor na opisy v mužskom rode; ono je celkom pravdepodobné, že mnohí z týchto priekopníkov boli v skutočnosti priekopníčky. Patriarchálna tradícia predsa dodnes hovorí o žene ako o „udržiavateľke rodinného kozuba“...) Nevieme, kto sa prvý naučil, že káva povzbudzuje a skorocel skoro zaceľuje. Nepoznáme toho či tú, kto prvými neumelými obrázkami vykročil na cestu písma. Netušíme, kto a kedy vymyslel prvý naozajstný hudobný nástroj. A keď už sme pri tom, nepoznáme ani autora či autorku melódie našej hymny. Nevieme, či to bol Jožo alebo Jano, Anča alebo Zuza – ba možno Ferenc či Ildikó, či dokonca Dezider alebo Aranka (od ironickej pani Histórie by celkom vyvstalo, že „kopala studienku...“ prvýkrát zaznelo v nejakom rómskom táborisku. Celkom by som sa pokochal výrazom na tvárach členov SNS, keby sa niekedy zistilo, že to tak naozaj bolo...)

Netreba pokračovať ďalej. Tie úplne najdôležitejšie veci autorov nemajú. Hovoriť v súvislosti s nimi o pôvodnosti či prvenstve nemá zmysel. Skoro by sa chcelo človeku vyvodiť, že ak v súvislosti s nejakým nápadom existuje spor o autorstvo, zrejme to nebude nápad veľmi dôležitý... dokým si nespomenie, aké nedozierne následky pre milióny chorých ľudí má spor o voľné používanie patentovaných liekov proti AIDS. Ono to bude skôr tak, že kým kedysi pôvodnosť až taká dôležitá nebola, dnes už je. A už sme zase pritom: naša spoločnosť je, žiaľ, postavená takým spôsobom, že pôvodnosť je dôležitá, že jednotlivec-autor myšlienky z nej očakáva prospech.

Viacnásobné originály

Pritom je však dejinným faktom, že aj originality treba mať len primeranú mieru. Diela, o ktorých vravíme, že predbehli svoju dobu – či už sú to knihy, vynálezy či dokonca druhy umenia – sú diela, ktoré si ich vlastná doba nevšimla, alebo ich nepochopila. Súčasníci ich zavrhli, vysmiali, alebo jednoducho ignorovali – a ony zapadli prachom. Úspech majú iba myšlienky, ktorých čas nastal. Sú akoby vo vzduchu, len po nich siahnuť. Spoločnosť jednoducho dospeje do stavu, keď je objav v podstate iba otázkou času a osoba objaviteľa viac-menej náhodná. Nezriedka sa potom stane, že s rovnakou myšlienkou prídu nezávisle od seba viacerí myslitelia, nehovoriac už o premnohých ďalších, ktorí sa k nej viac či menej priblížia. Na um v tejto súvislosti prichádzajú Newton a Leibniz, ktorí nezávisle od seba objavili diferenciálny a integrálny počet, i ďalší vedci, vďaka ktorým majú mnohé fyzikálne zákony zdvojené názvy. Z mojej vlastnej špecializácie by som mohol spomenúť ešte napríklad pánov Jevonsa, Mengera a Walrasa, nezávislých objaviteľov ekonomickej teórie medzného (hraničného) úžitku; alebo najmä Johna Maynarda Keynesa a Poliaka Michala Kaleckého, ktorí v tridsiatych rokoch minulého storočia nezávisle od seba prišli s novou všeobecnou ekonomickou teóriou. Kalecki mal pritom tú veľkú smolu, že svoje myšlienky publikoval spočiatku v drobných časopisoch a po poľsky; hoci historicky mu v niektorých ohľadoch patrí prvenstvo, svet sa o ňom dozvedel, až keď začal s Keynesom spolupracovať na univerzite v Cambridgi. Sám neskôr spomínal, ako ho zalial studený pot a ako niekoľko nocí nespával, keď prvýkrát uvidel rukopis Keynesovej Všeobecnej teórie zamestnanosti, peňazí a úrokov – bola to totiž, ako to expresívne povedal, presne tá kniha, na ktorej v tom čase sám pracoval...

V skutočnosti to takto viac-menej byť musí. Mysliteľ, ktorý by prišiel s nápadom príliš hlboko vybočujúcim z bežného rámca, by musel zostať osamotený – pretože by ho nikto nepochopil. Zostal by bláznom, podobal by sa nenapraviteľným vynálezcom perpetua mobile. Preto je oslava veľkých géniov čiastočne rovnako nezmyselná, ako oslava veľkých politikov či vojvodcov. Ani v jednom prípade nie je individuálna zásluha dôležitejšia, ako všeobecný stav spoločnosti, v ktorej daná osobnosť pôsobila. Vždy ide o súhru a spoluprácu medzi osobou objaviteľa a prostredím – spoločenským i myšlienkovým – v ktorom žije. Génius je odstredivkou, ktorá destiluje myšlienkové opary okolo seba, nie zázračným prameňom, z ktorého tryskajú úplne neznáme a neočakávané objavy. Nie náhodou sa spomínaný Newton preslávil výrokom, že ak videl viac, ako ostatní, bolo to preto, lebo stál na pleciach obrov. A neplatí to len v pozitívnom slova zmysle. Karlovi Marxovi dnes milióny ľudí nevedia prísť na meno. No i keby bola rovno pravda, že myšlienky o nezmieriteľnom rozpore medzi prácou a kapitálom, o existencii tried či o vykorisťovaní sú zodpovedné za stalinské gulagy, predsa by toto obvinenie nepadalo len na Marxovu hlavu. Tieto idey, ktoré sme si zvykli nazývať marxistické, totiž z onej Marxovej hlavy nepochádzajú a on to – čo mu slúži ku cti – ani nikdy netvrdil. Podobné myšlienky sú už v jeho mladistvých výpiskoch z diel iných autorov – boli v tom čase jednoducho „vo vzduchu“ podobne, ako sú dnes slová o globalizácii. Museli byť takýmto myšlienkovým ovzduším – inak by sa sotva z marxizmu stalo hnutie miliónov ľudí na celom svete, s ktorým sa dejiny vysporiadavali viac ako jedno storočie. Ak by to nebol býval Marx, prišiel by iný veľký syntetizátor; hnutie už čakalo na svoj zrod. A tak i keď sa mu za to dnes šťavnato nadáva, Marx komunizmus nevytvoril – ako sám dobre vedel, stal sa iba jeho „hlásnou trúbou“.

Chvála kolektívu

Ono v skutočnosti žiadne dielo jednotlivca vlastne neexistuje nikdy. Nie náhodou sa na začiatku väčšiny múdrych kníh uvádza dlhý zoznam poďakovaní. Nie náhodou sa od vedeckých prác požaduje, aby ich pred zverejnením preštudovali a pokritizovali spolupracovníci z odboru. Jednoducho, ako hovorí stará ľudová múdrosť, viac hláv, viac rozumu.

Dôsledkom však je – čo sa nakoniec občas tiež v oných poďakovaniach uvádza – že každé myšlienkové dielo je vždy vlastne dielom kolektívu. Meno autora uvedené na obale je svojím spôsobom len orientačné; isteže mal (dá sa predpokladať) s vecou do činenia viac, ako ostatní, ale odlíšiť presne jeho zásluhy od tých, za ktoré vďačí svojim partnerom v dialógu, je takmer nemožné.

Prirodzene, takto kooperatívne, vo vzájomnej spolupráci a dialógu funguje v skutočnosti celá naša spoločnosť. Nikto z nás by nedokázal vyrobiť ani len drobulinký zlomok toho, čo potrebuje k životu. To znamená, že každý sa musí vlastne spoliehať na všetkých ostatných; veď práve preto sme spoločnosťou a nie súborom izolovaných jednotlivcov (navzdory Margaret Thatcherovej, ktorá sa smutne preslávila výrokom, že „spoločnosť neexistuje“.)

No hoci sa všetci spoliehame na všetkých, že do spoločenskej spolupráce a deľby práce prispejú tým svojím dielom, a hoci sme teda navzájom previazaní tisíckami nití, nitiek a väzieb, dennodenne sa nám táto skutočnosť z mozgov vymýva. Čím iným je dôraz na to, aké vzdelanie ja dosiahnem, akú dobrú robotu si ja zoženiem, koľko až prachov ja zarobím? Tvárime sa – alebo skôr „tvária nás“ – ako keby bola každá z týchto vecí akousi zásluhou jednotlivca, akoby priamo nesúvisela s tisícami ďalších ľudí, od ktorých sú tieto moje úspechy závislé – a aby sme to povedali natvrdo a na plnú hubu, s tisícami ľudí, ktorí sú „podo mnou“ a v skutočnosti na mňa robia.

Je to asi ako s tým Karlom IV., ktorý postavil Karlov most. Pochopiteľne to neznamená, že panovník po nociach miešal maltu a kameň po kameni sa dopracoval až k druhému brehu Vltavy. V skutočnosti ho zaňho postavili tí, ktorých ovládal. Každé dielo jednotlivca je v skutočnosti takéto; rozdiel je len v tom, či doň ostatní prispievajú dobrovoľne, alebo z donútenia. Alternatíva smrti hladom (alebo v dnešnej spoločnosti skôr nezamestnanosti) je presne tým donucovacím spôsobom, vďaka ktorému drvivá väčšia ľudí v našej spoločnosti robí na niekoho druhého.

Nikdy teda nie je pravda, že človek urobil niečo úplne sám – to platilo ešte tak pre cro-magnonca, kto zdvihol kus pazúrika a vytesal z neho pästný klin. Sedieť si za počítačom a vypisovať hlbokomyseľnosti môže znieť ako výsostne individuálna aktivita – ale môžem sa do nej pustiť jedine vďaka tomu, že mi sto(? – vidíte, ani to presne netuším) iných ľudí ten počítač vyrobilo; o stavbároch, vďaka ktorým môžem nerušene písať v pohodlí a teplúčku, namiesto aby som sa v drgľujúcej zime brodil snehom a hľadal prístrešok, ani nehovoriac.

Zlo našej spoločnosti spočíva v tom, že hoci sme navzájom takto zviazaní a jeden bez druhého nepostavíme ani kameň na kameň, dennodenne sa nám vnucuje predstava, že sme tu každý sám pre seba a za seba – predstava, ktorou sa ospravedlňuje spoločenská nerovnosť. Akonáhle totiž pochopíme, že každé naše dielo je kolektívne, vyvstáva pálčivá otázka, prečo by niektorí mali zaň dostať viac, ako iní. Pravdaže, táto otázka sa zodpovedať dá, no je veľmi pravdepodobné, že iným spôsobom, než ako sa to deje dnes. Rozdiely v prirodzenom nadaní, minulých zásluhách či nahromadenom majetku by už sotva zneli presvedčivo ako dôvody na rozdielne odmeňovanie – keď si raz uvedomíme, že tieto rozdiely nemajú nijaký vplyv na fakt, že vo vzájomnej spolupráci sa potrebujeme všetci.

Dokým sa tak nestane, budeme naďalej žiť fikciu, že každý človek je ostrov a že myšlienky možno vlastniť. Aspoň my na ľavici by sme si však mali byť vedomí, že to fikcia je. A práve preto by sme si aj mali dávať pozor na to, aby sme sa netvárili, že nejaká myšlienka je „naša“, keď ňou nie je. Ale tu už príliš zabŕdam do myšlienkového priestoru priateľa Josepha Grima Feinberga, ktorý ma k napísaniu týchto postrehov inšpiroval. A tak už radšej zmĺknem a dám slovo priamo jemu. Nakoniec, sotva možno monológ na takúto tému uzavrieť lepšie, ako citátom:

„Myslím si, že keď si raz človek uvedomí kolektívnu povahu myšlienkovej výroby, práve tento fakt mu kladie na ramená ťažké bremeno – musí jasne preukázať, ako „jeho“ myšlienky v skutočnosti vznikli. Zvlášť, keďže táto spoločnosť predpokladá individuálne autorstvo všetkého, čo výslovne nie je uvedené inak. Zároveň je samozrejme užitočné pre autorových čitateľov, keď vedia, kde môžu nájsť podobné myšlienky, ak ich tieto zaujali a chceli by si prečítať viac. Poukázať na svoje miesto v našom myšlienkovom kontexte je dôležité. Nemyslím si, že sa to musí diať spôsobom „buržoáznej“ západnej vedy, kde citát naznačuje, že citovaná myšlienka je výhradným vlastníctvom jej autora a kde vládnu majetkové práva. Malo by sa to diať spôsobom, ktorý objasňuje, že kolektívnu povahu majú, koniec koncov, všetky naše myšlienky.“



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.