Uštipačnosť a ironizovanie zakrýva sklamanie. Osobné aj historické. Veci sa pohli iným smerom, spoločenský život získal inú podobu, než tú, na ktorú sme neurčito pomýšľali.
V novembrových časoch bolo dôvery v politiku u nás nadostač. Mnohí uverili, aj keď len na pár týždňov, ale uverili, že ľudia môžu vládnuť svojej krajine. Že sloboda a spravodlivosť sa dajú spájať a že je možná politika, v ktorej by všeľudské ideály predstavovali jej esenciu a nie politický trik.
Bola to ale skôr výnimka, sviatok a nie nová všednosť histórie. Po čase sme si začali pripúšťať to, čo je dnes také zrejmé - že snaha o autentickú nekašírovanú demokraciu bude mať veľmi komplikovaný osud.
Sú takí, ktorí sa snažia tvrdiť, že nedôvera v politiku je normálna. Veď obchádza „vyspelé“ demokracie. Napriek tomu, že sa o liečbu nedôvery a odcudzenia pokúšajú už zo dve dekády.
Snaha o dôveru občanov je nekončiacim behom na veľmi dlhé trate. Právne úpravy, inštitucionálne mechanizmy a pod. prinášajú zatiaľ slabé výsledky.
A možno aj rezignovať. Rezignovať, vzdať sa cieľa získavať dôveru voličov. Možno prijať cynické hodnotenie, že je to už raz tak, politika je len o peniazoch, je divadlom, v ktorom sa dá zohrať čokoľvek ak máte na dobrého scenáristu, efektnú výpravu a zručných maskérov.
Návrh nového volebného zákona, proti ktorému dnes protestujeme, prezrádza, že politici, ktorí ho pripravovali, už tento cieľ – získavať dôveru občanov a spravodlivo reprezentovať ich záujmy - definitívne vzdali.
Tento návrh zákona je nezakryte správou, že rozhodujúcou politickou cnosťou sú peniaze a schopnosť ich získať. Vymedzuje svet v kategóriách obchodu.
Núti nás učiť sa chápať kúpu a predaj ako základný vzor vzťahov v akejkoľvek oblasti života. Učí takto chápať svet aj inštitúcie verejnej služby – Slovenský rozhlas a slovenskú televíziu. Návrh volebného zákona prichádza v situácii, keď tieto inštitúcie dostávajú na svoje fungovanie také biedne zdroje, že im dávno nedovoľujú plniť viaceré funkcie.
Medzi najväčšie mocenské umenia (či najpodlejšie zručnosti moci) patrí schopnosť primäť ovládaných, aby to, čo robia vo svoj neprospech, vnímali ako najrozumnejšiu voľbu, ktorá sa dá v danej chvíli urobiť.
Žijeme v časoch, keď sa bežne za základný zákon štátu označuje zákon o štátnom rozpočte. Keď sa znižovanie deficitu štátneho rozpočtu a verejných výdavkov považuje za hlavný zmysel a cnosť verejného života.
Návrh volebného zákona vyzerá vo svetle tohto rozumného a šetriaceho kalkulu a na pozadí všeobecnej núdze ako veľmi dobrý zákon. Jasne smeruje k najcnostnejšiemu cieľu - šetrí aspoň čosi verejných výdavkov - výdavkov, ktoré robia z demokracie taký drahý špás.
To, čo je a čo bude menej zrejmé a čo sa stane časom neviditeľné, je existencia tých, ktorí nebudú môcť vstúpiť do rokovania o kúpe vysielacieho času s pracovníkmi rozhlasu a televízií, pretože sa im nepodarilo zhromaždiť dva milióny korún potrebných na volebnú kauciu.
Táto ich neschopnosť je pre rozumný šetriaci kalkul usvedčením z nedostatočnej spôsobilosti. Ak je však toto dôkaz nespôsobilosti, potom sa kvalifikácia pre správu krajiny stotožňuje so schopnosťou získavať peniaze a nakláňať si finančne zdatných, aby otvárali peňaženky. Byť bohatý alebo spolupracovať s bohatými, a získavať ich sympatie, sa návrhom tohto zákona stáva legálnou podmienkou účasti na politickom živote.
Za týchto podmienok budú politické programy strán úctivo tlmočiť záujmy bohatých vrstiev a udržiavať svet podľa ich predstáv. Po schválení tohto volebného zákona hrozí, že sa časť záujmov a potrieb ľudí tejto krajiny stane neviditeľnými. A že si to ani nevšimneme. Podobne ako si v mediálnom hluku nevšímame, že sa médiá pod tlakom marketingových agentúr začínajú prihovárať len k určitým skupinám.
Najsilnejšími hráčmi súčasných spoločností sú nadnárodné finančné inštitúcie. Preto často odmietame tvrdenie, že je v nich možný autentický politický život. Odmietame ho ako neprimerané, zavádzajúce, falošné.
No neprimerané a pre vyhliadky na dobrý dôstojný život väčšiny je ničivé vzdať sa úsilia o vylepšovanie súčasného stavu. Návrh volebného zákona, žiaľ, nie je takýmto úsilím. Naopak, rezignuje na tento cieľ, otvorene vyzdvihuje peniaze ako aj dôležitejšieho politického hráča.
Otvára možnosť pre pokračovanie demokracie len v jej inscenovanej – divadelnej, hranej podobe. Tým sa hrubo odkláňa od ideálov dobrej spoločnosti posledných dvoch troch storočí a berie nám nádeje a možnosť sa o ne pokúšať.
A proti tomu treba protestovať.
