hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

16. 12. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Na 17. novembra - zákaz pochodu za slobodné voľby?

Prípravný výbor Združenia sociálnej seba

Prípravný výbor Združenia sociálnej sebaobrany je rozhorčený zákazom demonštrácie „Za slobodné voľby!“, ktorý vydala Mestská časť Bratislava-Staré mesto. Považujeme toto rozhodnutie za protizákonné a za hrubý zásah do základného občianskeho práva – práva zhromažďovacieho. Demonštrácia a pochod proti pripravovanej novele volebného zákona sa má v súlade s platnými zákonmi uskutočniť 17. novembra od 14. 00 na Hlavnom námestí v Bratislave.

(14. 11. 2003)



Linka na dnes



Amnesty International Slovensko

Najznámejšia organizácia ochrancov ľudských práv je dobrým príkladom toho, že keď ide o správnu vec, netreba sa báť začínať aj z ničoho. Myšlienka na čosi ako Amnesty skrsla v mozgu jej zakladateľa na základe jednej drobnej novinovej správy; dnes je celosvetovou organizáciou s tisícami členov. AI nestranne bije do každého štátu, ktorý nespravodlivo väzní, mučí, zabíja alebo inak ubližuje vlastným občanom. Preto ju nemá v láske žiadny režim... a preto sa na ňu odvolávajú všetci, ktorým ležia viac na srdci ľudia, ako režimy.



„Socialistický internet" v Allendeho Čile

Utópia sa volá Santiago


Andy Beckett

vydané 11. 09. 2003 • prečítané 9084x
formát na tlač



V ospalom, zazobanom mestečku West Byfleet v južnom Anglicku sa začiatkom sedemdesiatych rokov odohral malý, ale pozoruhodný experiment. V záhradnej šope jedného tunajšieho domu postavil mladík menom Simon Beer zo súčiastok rozhlasových prijímačov, ružového a zeleného kartónu niekoľko elektronických meračov verejnej mienky. Nápad, na ktorom boli založené – užívatelia mali otáčať ručičkou, aby dali najavo, nakoľko sa im páči alebo nepáči nejaký politický návrh – bol podivný a ambiciózny, no fungoval. Ešte prekvapivejší bol však trh, pre ktorý bol určený: nie Veľká Británia, ale Čile.


V protiklade k juhoanglickému mestečku sa Čile práve zmietalo v revolučnom kvase. Doráňaná, ale radikálna marxistická vláda Salvadora Allendeho v hlavnom meste Santiagu, hladná po inováciách, zamestnala Simonovho otca Stafforda Beera, aby sa tam pustil do mnohonásobne väčšieho technologického experimentu, ktorého boli merače verejnej mienky len drobnou súčasťou. Projekt bol známy pod menom Kybersyn. Nikto predtým nikdy nič podobného nevyskúšal – a vlastne ani odvtedy.

Stafford Beer sa podľa vlastných slov pokúsil „implantovať“ do čílskej spoločnosti elektronický „nervový systém“. Voličov, pracoviská i vládu mala dokopy spojiť nová, interaktívna celoštátna komunikačná sieť, vďaka ktorej by v ich vzájomnom vzťahu zavládla omnoho väčšia rovnosť a vznikla hlbšia spätná väzba. Bol to akýsi socialistický internet, ktorý predstihol svoju dobu o celé desaťročia.

Keď vojenský puč, ktorého tridsiate výročie pripadá na tento štvrtok, zvrhol Allendeho vládu, na to, ako ďaleko až Beer so svojimi britskými i čílskymi kolegami v budovaní tejto technologickej utópie pokročil, sa čoskoro zabudlo. V premnohých dejepisných knihách o neustále predebatovávanom, bájami opradenom Allendeho období sa projekt Kybersyn sotva objavuje čo i len ako poznámka pod čiarou. No z osobností jeho tvorcov, z rozsahu toho, čo sa im podarilo dosiahnuť, z optimizmu a ambicióznosti projektu a možno aj z jeho (pravdepodobnej?) neuskutočniteľnosti možno vyčítať dôležité pravdy o najviac otázok vyvolávajúcej ľavicovej vláde 20. storočia.

Stafford Beer, ktorý minulý rok zomrel, bol nepokojným, idealistickým britským dobrodruhom, ktorého Čile priťahovalo už dlho. Beer – vedec, expert na manažment, spoločenský i politický teoretik – v Británii 50. a 60. rokov síce zbohatol, ale cítil sa v nej čoraz frustrovanejší. Vďaka jeho myšlienkam o podobnosti medzi biologickými systémami a ľudskými výtvormi, najlepšie známym z jeho knihy Mozog firmy, ho vyhľadávali britskí podnikatelia i politici. Riešenia, ktoré im odporúčal, však títo klienti často nezavádzali do praxe, a tak sa Beer začal viac zaoberať prácou v zahraničí.

Začiatkom šesťdesiatych rokov vypracovala jeho spoločnosť istý projekt pre čílske železnice. Beer sám krajinu nenavštívil, no jeden z Čiľanov, ktorý sa na práci podieľal, študent strojárstva Fernando Flores, sa pustil do štúdia Beerových kníh a svojou originalitou a energiou si ho podmanili. Dokiaľ sa v sedemdesiatych rokoch dostala k moci Allendeho vláda, v Čile sa stihla sformovať skupina Beerových žiakov. Jedným z ministrov v Allendeho administratíve sa stal práve aj Fernando Flores, ktorý dostal na starosť znárodňovanie veľkých oblastí priemyslu. Tak ako v mnohých iných oblastiach, aj v tejto chcela Allendeho vláda postupovať inak, ako tradičné marxistické režimy. „Bol som hlbokým odporcom sovietskeho centralistického modelu,“ hovorí Raul Espejo, jeden z Floresových hlavných poradcov a ďalší Beerov žiak. „Inštinktívne som cítil, že nie je životaschopný.“

Ako inak však bolo možné uriadiť čílsku ekonomiku? Do začiatku roka 1971 už začala počiatočná eufória z Allendeho demokratickej, neautoritárskej revolúcie vyprchávať. Flores a Espejo si vtedy uvedomili, že ich ministerstvo sa stalo pánom nad chaotickou ríšou rôznych baní a tovární, z ktorých niektoré okupovali zamestnanci, iné mali stále pod kontrolou pôvodní manažéri, no hlavne z ktorých len málo skutočne efektívne fungovalo. V júli tohto roku napísali Beerovi list s prosbou o pomoc.

Vedeli, že Beer sympatizuje s ľavicou, no zároveň si uvedomovali, že je veľmi zaneprázdnený. „Čakali sme, že zamestnáme niekoho z jeho tímu,“ hovorí Espejo. Keď si však Beer ich list prečítal, čílska situácia si rýchlo podmanila jeho predstavivosť. Rozhodol sa, že sa vzdá ostatných povinností a poletí do Čile. V jeho juhoanglickom domove mali z toho zmiešané pocity. „Pomysleli sme si, že Staffordovi zase preskočilo,“ hovorí Simon Beer.

Čiľania boli z jeho príchodu do Santiaga nadšenejší. „Bol strašne veľký,“ spomína Espejo, „a bol ho plný dom. Z každého jeho póru vyžarovalo presvedčenie, že tento človek rozmýšľa nad veľkými vecami.“ Beer požiadal o dennú mzdu 500 dolárov. Bolo to síce menej, ako bral obyčajne, no pre vládu, ktorej sa nepriatelia vo Washingtone pokúšali doláre uprieť, suma obrovská. Beer ďalej požiadal o plynulý prísun čokolády, vína a cigár.

Zatiaľ čo v priebehu ďalších dvoch rokov jeho podriadení vyhľadávali uprostred nedostatku potravín tieto dobroty a miestna tlač ho prirovnávala k Orsonovi Wellesovi či Sokratovi, Beer sa prudkými nárazmi pustil do práce. Každých pár mesiacov sa vracal do Anglicka, kde na Kybersyne pracoval aj britský tím. Táto spolupráca vytvorila ohromujúce výsledky: nový komunikačný systém, ktorým po celej rozťahanej dĺžke Čile – od púští na severe po mrazivé savany na juhu – každodenne bežali údaje o výsledkoch jednotlivých tovární, o toku surovín, o pracovnej dochádzke i ostatných ekonomických problémoch.

Až do tých čias trvalo vládam aj v bohatších a stabilnejších krajinách prinajmenšom šesť mesiacov, kým by dokázali takéto cenné údaje získať a spracovať. Projekt Kybersyn však vedel, ako prekonať technické prekážky. V zabudnutom sklade sa našlo 500 aparátov telexu, ktoré nakúpila predchádzajúca vláda – nevyužila ich však, pretože nikto netušil, čo s nimi. Tieto boli pridelené jednotlivým továrňam a pripojené k dvom kontrolným stanovištiam v Santiagu. Niekoľko pracovníkov tam zhromažďovalo každý deň o piatej prichádzajúce ekonomické údaje a pomocou jediného drahocenného počítača ich spracovávalo do správy, ktorú potom odovzdávali do prezidentského paláca La Moneda.

Samotný Allende bol zapáleným stúpencom plánu, ktorý mu Beer vysvetlil za pomoci kresieb na útržkoch papera. Allende bol pôvodne lekár a podľa Beerovho názoru jeho myšlienky o biologických vlastnostiach sietí a ľudských inštitúcií inštinktívne chápal. Rovnako významné bolo, že sa obaja zhodovali v tom, že účelom Kybersynu nie je ľudí špehovať a kontrolovať. Naopak, dúfalo sa, že systém pracujúcim umožní, aby sami spravovali, alebo sa aspoň podieľali na správe svojich podnikov, a že každodenná výmena informácií medzi pracoviskami a Santiagom vytvorí dôveru a skutočnú spoluprácu. Malo to byť to vysnívané spojenie individuálnej slobody a kolektívnej snahy, ktoré bolo oddávana politickým „svätým grálom“ mnohých ľavicových mysliteľov.

Nie všetko sa však darilo. „Podľa niektorých ľudí, s ktorými som sa rozprával,“ hovorí Eden Miller, Američan, ktorý o Kybersyne píše doktorskú prácu, „liezli z továrni tieto údaje ako z chlpatej deky.“ V horúčkovitej atmosfére Čile rokov 1972-73 mali ľudia často jednoducho iné starosti. Pracujúci navyše často buď nechceli, alebo nedokázali spravovať svoje podniky. „Beerovi vedci komunikovali predovšetkým s manažmentom,“ hovorí Miller.

Objavili sa však aj úspechy. Podľa Espeja v mnohých továrňach „zamestnanci začali vyhradzovať v podnikoch miesta, kam prúdili rovnaké grafické údaje, ako sme mali my v Santiagu.“ Továrne využívali telexové aparáty, aby vláde posielali požiadavky a sťažnosti a zase naopak. V októbri 1972, keď sa Allende musel vyrovnať s dovtedy najväčšou krízou, nadobudol Beerov vynález životnú dôležitosť.

Po celom Čile sa s tajnou podporou CIA pustili do štrajku konzervatívni drobní podnikatelia. Hrozilo, že sa minú zásoby potravín a palív. Potom si vláda uvedomila, že vďaka Kybersynu má možnosť štrajkujúcich obísť. Telexová sieť jej umožňovala zistiť, kde vládne najhorší nedostatok a kde zase ešte stále pracujú ľudia, ktorí by ho mohli zaplátať. V kontrolných miestnostiach v Santiagu sa pracovalo dvadsaťštyri hodín denne. Spávali v nich dokonca aj niektorí ministri. „Prebudil sa tam neobyčajne rušný život,“ spomína Espejo. „Mali sme pocit, že sme stredobodom vesmíru.“ Allende štrajk prežil.

V istom zmysle to bol pre Kybersyn jeho vrcholný úspech. O rok neskôr totiž začal narážať podobne ako samotná vláda na neprekonateľné problémy. Do roku 1973 si rozsah projektu, ktorý sa týkal takmer polovice znárodneného hospodárstva, vyžiadal vstup nových, menej zapálených vedcov do Beerovho pôvodného bratstva nadšencov. Medzi oboma skupinami začali neustále vznikať rozbroje. Sám Beer sa medzitým pustil do nových plánov: do spolupráce s maliarmi a folkovými spevákmi, ktorá mala spropagovať technologický socializmus, do testovania elektrických meračov verejnej mienky (ktoré sa nikdy nedostali do praxe), a dokonca do organizovania rybárskych výprav, ktoré mali zabezpečiť vláde aspoň trocha zúfalo nedostatkovej zahraničnej meny.

Po celý tento čas sa proti Allendemu kuli čoraz otvorenejšie pravicové pikle. Hospodárstvo sa začalo dusiť, pretože cudzie krajiny pod tlakom Američanov prerušovali Čile pomoc i investície. V niektorých zahraničných novinách zase Beera obviňovali, že chce v južnej Amerike vytvoriť systém Veľkého Brata. „V Čile som si užil stresu dosť a dosť,“ napísal o tom neskôr. „Mohol som to vzdať v hociktorom okamihu a často som nad tým aj uvažoval.“

Keď mu v júni 1973 poradili, aby odišiel zo Santiaga, prenajal si od istého Epejovho príbuzného nenápadný dom na pobreží. Niekoľko týždňov tam písal, hľadel na more a pod rúškom tmy cestovával na schôdze vlády. Desiateho septembra vymeriavali v La Monede priestor pre inštaláciu vynoveného kontrolného centra Kybersynu, s futuristicky vyzerajúcimi panelmi v operadlách kresiel a blikajúcimi obrazovkami na stenách. Nasledujúceho dňa začali na palác dopadať bomby pučistov. Beer bol v tom čase v Londýne, kde lobboval za čílsku vládu. Keď odchádzal zo svojej poslednej podobnej schôdzky, aby sa pripravil na návrat do Santiaga, uzrel reklamný pútač novín. „Allende zavraždený“, stálo na ňom.

Čílska armáda počas prevratu naďabila na sieť Kybersynu ešte neporušenú. Vypočula preto Espeja i ostatných, aby zistila, o čo ide. Otvorené a rovnostárske vlastnosti systému jej však boli proti srsti a preto ho zničila. Espejovi sa podarilo ujsť do zahraničia. Niektorí z jeho kolegov to šťastie nemali. Beer čoskoro po prevrate opustil svoj pohodlný dom, ženu i väčšinu vlastných vecí a odišiel žiť do jednoduchej chalúpky vo Walese. „Je to bez debaty – jednoducho mal pocit viny za to, že prežil,“ hovorí jeho syn Simon.

Kybersyn i Staffordove neskoršie, menej uchopiteľné vynálezy prežívajú na pokútnych socialistických wesbtránkach – a čo je prekvapivejšie, aj v modernom učení škôl biznisu o dôležitosti ekonomických informácií a neformálnej pracovnej kultúre. O Beerovom vplyve hovoria speváci David Bowie a Brian Eno i nový šéf oddelenia politického plánovania Tonyho Blaira Geoff Mulgan.

Čo je však možno ešte dôležitejšie, Beerova práca v Čile ovplyvnila tých, ktorí sa na nej sami zúčastnili. Espejo urobil od Allendeho čias kariéru ako medzinárodný konzultant manažmentu. Už celé desaťročia žije v Británii. Pri zmienke o Pinochetovom zatknutí pred piatimi rokmi v Londýne sa kultivovane uchichtne. No keď sa ho po dlhom obede v pube neďaleko jeho domu v Lincolne spýtam, či ho projekt Kybersyn nejako zmenil, jeho hravý, mierne profesorský výraz zmizne a on celkom zvážnie. „Ó isteže,“ povie. „Úplne.“




Listy čitateľov, The Guardian, 10. septembra 2003

Je skvelé, že niekto konečne napísal o zanedbávanej práci Stafforda Beera v Čile. Beer bol človek so širokým srdcom, o ktorom bolo známe, ako dobre vychádza s ľudmi mimo vysokoškolského prostredia. V Čile napríklad napísal niekoľko piesní s folkovým spevákom Angelom Parrom. Čílska skúsenosť Beera absolútne zmenila a v ďalších rokoch ponúkol svoje služby vládam Mexika, Uruguaja, Venezuely a Kolumbie.

Poznal som ho viac ako dvadsať rokov (na budúci mesiac mi o ňom vyjde kniha) a viem, že na Čile neustále myslel. Dokonca sa sám seba pýtal, či práve úspech toho, o čo sa tam so svojím tímom usiloval, náhodou neurýchlil zánik demokracie v tejto krajine (ako povedal Henry Kissinger, „museli sme Čiľanov zachrániť pred nimi samými.“) Napísal o Čile aj mnoho dojemných básní.

V neskorších rokoch nikdy nestratil svoj optimizmus. Trávil čas rozvíjaním nového modelu participatívnej demokracie, v ktorej neexistuje hierarchia – žiadne hore, žiadne dole, žiadne naboku. Píše o ňom vo svojej poslednej knihe, Koniec sporov. Jej korene vychádzajú z toho, čo sa udialo v Čile.

David Whittaker Charlbury, Oxon









Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.