Spoľahlivý servis zahraničným firmám ležal Dzurindovej vláde od začiatku veľmi na srdci. Nie je náhoda, že jej prvým strategickým dokumentom po voľbách v roku 1998 bola „Stratégia podpory vstupu zahraničných investícií“. Odvtedy sa o blaho korporatívnych akcionárov a manažérov stará niekoľko špeciálnych zákonov a vládnych nariadení (napr. zákon o daniach z príjmu, zákon o významných investíciách, zákon o investičných stimuloch, atď.) Dôsledkom týchto právnych noriem je, že štátny rozpočet, teda vrecká daňových poplatníkov, prišli už o desiatky miliárd korún „vďaka“ daňovým úľavám či priamym vládnym dotáciám na účty takých „sociálne odkázaných“ firiem, ako sú Volkswagen či Whirlpool.

Najnovší brutálny transfer peňazí od pracujúcich ľudí (ktorí daňové úľavy zaplatia) k veľkopodnikateľom (ktorí ich zhltnú) je navyše aj okázalou demonštráciou sily. Vláda vysiela signál: kto z pracujúcich si otvorí ústa, ten bude potrestaný. Učitelia štrajkovali - dostanú príučku. Verím, že tento primitívny revanš odborárov nezastraší, ale že naopak prikročia k tvrdším opatreniam. V prípade učiteľských odborov však treba postupovať nielen rázne, ale aj citlivo. Učitelia si musia získať čo najširšie sympatie verejnosti, keďže prerušenie výučby vždy nepríjemne zasiahne do života najmä mladých rodín. Zrejme iné nepomôže, ako len dlhé, trpezlivé vysvetľovanie a diskusie s každým jedným rodičom, ešte predtým, než sa na bráne školy objaví nápis: „Kvôli arogancii vlády štrajkujeme!“