hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

26. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Dr. Marx sa smeje

Donald Sassoon

Donald Sassoon: Nuž teda, doktor Marx, už ste na dne, nemyslíte? Pred pätnástimi rokmi vaše teórie vládli svetu. Čo vám zostalo dnes? Kuba? Severná Kórea?

Karl Marx: Moje, ako vy vravíte, „teórie“, nikdy „nevládli“. Mal som nasledovníkov, ktorých som si ani nevybral, ani ich nehľadal, a za ktorých nenesiem o nič väčšiu zodpovednosť, ako Ježiš za inkvizítorov alebo Mohamed za Usámu bin Ládina. Samozvaní nasledovníci sú cenou za úspech. Väčšina z mojich súčasníkov by bola strašne rada, keby bola tak na dne, ako si to myslíte o mne. Napísal som, že nejde o to svet vysvetľovať, ale zmeniť ho. Koľkým z dôležitých Viktoriáncov sa to podarilo?

(27. 11. 2003)



Linka na dnes



flag. blackened. net

...alebo „Pamätný počítač Pierra J. Proudhona". Ako už tento podtitul napovedá, ide o server ponúkajúci prístup k všakovakej anarchistickej literatúre - a to jeden z najlepších takýchto serverov. Ak o anarchizme viete len toľko, že jeho stúpenci si s obľubou nasadzujú čierne kukly a rozbíjajú výklady, oplatí sa trocha si rozšíriť obzory...



Znovuzrodenie práce

alebo Poučenia z 20. rokov


Bill Fletcher

Z prejavu na odborárskej konferencii časopisu „Labor Notes“, 30. septembra 2003

vydané 12. 10. 2003 • prečítané 10210x
formát na tlač



Ako každý vie, Amerika je civilizácia biznisu. Už menej je známe, že aj v rámci tohto kapitalistického kolosu existuje odborové hnutie, ktoré dokonca od tridsiatych rokov tvorí voličské jadro Demokratickej strany.
Na začiatku 20. storočia boli odbory v USA slabé a nevýznamné. V Americkej federácii práce (AFL) by sme vtedy len márne hľadali masy priemyselných robotníkov. Bola to konzervatívna organizácia drobných remeselníkov, ktorá sa na pracujúcich v továrňach dívala s nedôverou a nechcela s nimi mať nič spoločné.


Postupom času jej opatrnícka politika viedla – v tridsiatych rokoch, uprostred svetovej hospodárskej krízy – až k rozkolu a vzniku oveľa dynamickejšieho a radikálnejšieho Kongresu priemyselných organizácií (CIO). Jeho hlavným heslom bolo „Organizujme neorganizovaných!“ – teda milióny zamestnancov v masovej priemyselnej výrobe. Energická a radikálna stratégia CIO bola korunovaná obrovským úspechom a nové odbory sa v dôsledku toho stali jedným z hlavných partnerov reformnej vlády prezidenta Franklina D. Roosevelta.

Než k tomu však došlo, muselo organizované hnutie práce prejsť neľahkým obdobím dvadsiatych rokov. Ako sa mu to podarilo a aké poučenia z toho vyplývajú, o tom hovoril na nedávnej odborárskej konferencii Bill Fletcher:

Pri pohľade na obdobie dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov sa vnucuje otázka: ako je možné, že ho odborová organizácia vôbec prežila? Ako to, že v 20. rokoch sa bežne predpovedal zánik organizovaného hnutia práce, ale už o niekoľko neskôr naopak v podobe CIO, do ktorého vstúpili milióny pracujúcich, nastalo jeho znovuzrodenie? Odpoveď na túto otázku je pre nás v našej súčasnej situácii nesmierne dôležitá, keďže na pracujúcu triedu ako celok a na organizované hnutie práce zvlášť sa aj dnes prakticky zo všetkých strán útočí.

Zamyslime sa na chvíľu nad niektorými charakteristikami dvadsiatych rokov. Bola to éra, o ktorej sa hovorilo ako o „kapitalizme verejného blaha“. Zdalo sa, že odbory sú zbytočné, keďže kapitalisti prichádzali so všelijakými paternalistickými plánmi starostlivosti o zamestnancov. Heslom dňa bol sociálny zmier. Vznikali programy a organizácie na zapojenie zamestnancov, aby robotníkom dali pocit spolupatričnosti so systémom. Ako uvádza David Brody, do roku 1929 poklesol počet pracujúcich, ktorí sa zúčastňovali na štrajkoch, oproti roku 1916 na šestinu. Oproti vrcholovému roku 1919 to bola dokonca jedna devätnástina.

A napriek všeobecne rozšírenému názoru existoval aj v dvadsiatych rokoch dokázateľný trend, v rámci ktorého sa deti vzďaľovali prostrediu svojich rodičov a prestávali sa stotožňovať s robotníckou triedou vo všeobecnosti i s odbormi zvlášť. Pracujúci sa sťahovali na miesta čoraz vzdialenejšie od svojho pracoviska. Poukazujem na to, pretože dnes sa tvárime, ako keby to bol nový jav. V skutočnosti to takto prebieha už takmer sto rokov.

Dvadsiate roky boli obdobím tvrdých politických represií. Neslávne známe Palmerove razie roku 1919 viedli k uväzneniu a deportácii tisícok anarchistov, socialistov, komunistov a ďalších ľavičiarov. Bolo to veľmi podobné úderom dnešného ministra spravodlivosti Ashcrofta proti údajným teroristom – každý, kto bol politicky na ľavici, riskoval väzenie bez udania dôvodu či dôkazov; zatknutých viedli cez bostonské ulice ako kedysi galských zajatcov za Caesarovým vozom.

Potlačené bolo aj hnutie Marcusa Garveyho – najväčšie hnutie čiernej Ameriky, aké kedy existovalo – ktorého cieľom bolo zvýšiť povedomie černochov a vrátiť sa do Afriky. Nakoniec bol zatknutý a deportovaný aj samotný Garvey. Priemyselných robotníkov sveta (IWW, anarchosyndikalistické odbory), známych ako „Wobblies“, oslabili počas prvej svetovej vojny mohutné údery vlády a zatknutie ich kľúčových vodcov za ich protivojnový postoj. Začiatkom dvadsiatych rokov už boli prakticky zlikvidovaní.

Jedným slovom, dvadsiate roky predstavovali obdobie ofenzívy kapitálu. Táto ofenzíva mala rôzne podoby, ale treba si z nej zobrať dve poučenia. Po prvé, keď sa do vlády dostane kapitál, už len z jeho povahy vyplýva, že je vo výhode. Inými slovami, keď vládnu tí, ktorí majú zlato – či už priamo alebo nepriamo – smer určujú oni. My sa vždy snažíme iba nezaostať. To neznamená, že nemôžeme nikdy vyhrať, ale nesmieme si o situácii robiť ilúzie.

Druhým ponaučením je niečo, čo sa pokrokovým aktivistom len veľmi ťažko prijíma. Väčšina pracujúcich, ba väčšina ľudí vo všeobecnosti, chce sociálny zmier. Želajú si pokoj a stabilitu. Nehľadajú bojové vzopätia, a to ani vtedy, keď by vzopätie prinieslo úľavu od každodenných krívd. Kapitál ponúka zamestnancovi ilúziu mieru medzi prácou a manažmentom – čo je to aj mier za kapitálom diktovaných podmienok. Táto ilúzia môže mať podobu viery v sociálnu mobilitu do vyšších vrstiev, alebo mýtu silného jednotlivca. V dvadsiatych rokoch kapitál cez rôzne programy „verejného blaha“ zdanlivo ponúkal – skoro tak, ako v 80. a 90. rokoch – jednotlivému robotníkovi miesto na výslní, a zároveň pracujúcich ako celok i s ich organizáciami potláčal

Predstava partnerstva s kapitálom – a to myslím v dlhodobom, strategickom zmysle, nie v podobe taktickej, v ktorej sa často objavuje v kolektívnych zmluvách – je lákavá. Dvadsiate roky ukázali, že mnohí pracujúci, zvlášť zamestnanci väčších korporácií, ľahko podliehajú jej zvodom. Neplatilo to však len pre nich. Problém, s ktorým sa vtedy zápasilo a s ktorým zápasíme dodnes, možno rovnako doložiť pocitom obáv, ktoré mnohí zamestnanci pociťujú pri myšlienke na zvyšovanie daní pre bohatých. Lebo, isteže, tieto dane platia dnešní bohatí… ale moment... veď zajtra môžem byť bohatý aj ja! Každá ilúzia, ktorú si pracujúci ľudia osvoja, sa môže stať vážnou prekážkou rozvoja triedneho uvedomenia, blokujúcou pohyb vpred.

Čo sa dalo robiť v takom nehostinnom svete? A čo sa v skutočnosti urobilo? Navzdory tomu, čo si želali kapitalisti, boli dvadsiate roky obdobím obrovského pohybu. Z progresívneho hľadiska je však problém v tom, že tento pohyb neviedol až k masovému výboju.

Vezmime si napríklad Garveyho hnutie. Všeobecný zväz za povznesenie černochov (Universal Negro Improvement Association) si získal za členov milióny Afroameričanov i prisťahovalcov z Karibiku. Garveyho hnutie však nebolo vo svojej podstate konfrontačné. Garvey dúfal, že sa mu podarí dosiahnuť akúsi mierovú dohodu s bielou nadvládou, ktorá by viedla k pokojnému odchodu Afroameričanov z USA do Afriky. To sa síce nestalo, ale skúsenosti a organizácia Garveyho hnutia položili základy pre ďalšie černošské hnutia a takisto zasadili mnoho semien pre neskoršiu organizačnú činnosť CIO. V 20. a začiatkom 30. rokov totiž potom prebehli niektoré organizačné kampane, zamerané vyslovene na černošských pracujúcich.

Organizačná činnosť sa odohrávala aj na juhozápade, zvlášť medzi baníkmi. Patrila k nej práca členov IWW či nimi ovplyvnených skupín, ale aj nezávislých mexických a mexicko-amerických zväzov práce, v niektorých prípadoch spojených s centrálami priamo v Mexiku.

Americká federácia práce (AFL) – dovtedy najväčšie odborové hnutie – samozrejme bežne týchto pracujúcich ignorovala, keďže ich považovala za neschopných odborovej aktivity. Na Havaji uskutočňovali pôvodne organizačnú činnosť tamojšia Japonská federácia práce a Filipínska federácia práce, organizácie na etnickom základe. Do roku 1920 obe zoskupenia pochopili, že takéto delenie je problémové a zlúčili sa do Havajskej asociácie práce.

Na pevnine sa objavili podmienky na progresívny prelom, keď dlhoročný radikálny odborár a neskorší vodca Komunistickej strany USA William Z. Foster pomohol založiť Odborový vzdelávací spolok (TUEL). Na TUELi bolo zaujímavé to, že nebol samostatným odborovým zväzom či federáciou. I keď mal svoje základné organizácie, prinajmenšom v dnešnom zmysle slova bol skôr akousi sieťou. Bola to organizácia spájajúca tých aktivistov z rôznych odborových zväzov AFL, ktorí boli odhodlaní dosiahnuť premenu odborového hnutia. TUEL mal otvorene v programe obnovu odborového hnutia a nejaký čas si zachoval úzke spojenie s ľavým krídlom hnutia práce, ale aj so stredovými či centristickými silami. Fosterova myšlienka „militantnej menšiny“ nebola pôvodne sektársky úzka, zahŕňala možnosť spolupráce medzi stredom a ľavicou.

Chcel by som naznačiť, že z tohto obdobia pred vznikom CIO plynú určité konkrétne ponaučenia, ktoré by sme mali brať do úvahy pri našom zápase proti kapitálu a pravicovým politikom:

- Sociálne hnutia nemožno vytvoriť silou vôle. Je nesmierne dôležité, aby sme to mali stále na pamäti. Ako som už povedal, väčšina ľudí hľadá istotu a stabilitu. Na to, aby nastal sociálny výbuch, musí nastať súhra viacerých faktorov.

Sociálne hnutia takých rozmerov, aké existovali v 90. rokoch 19. storočia, v 30. rokoch a 60.-70. rokoch dvadsiateho, bývajú výsledkom spojenia rozličných vplyvov a hnutí. Šesťdesiate roky neboli len jedným hnutím – hnutím za občianske práva černochov, či hnutím proti vietnamskej vojne. Boli množinou hnutí, ktoré sa postupne navzájom ovplyvňovali. Je to ako pri výbuchu atómovej bomby. Aby mohla nastať explózia, najprv sa musí nazbierať kritická hmotnosť. Keď hovoríme o spoločenských hnutiach, tou kritickou masou sú zápasy v rôznych oblastiach, ktoré sa začnú navzájom ovplyvňovať. Keď sa ľudia začnú spájať v jednej oblasti, tým ukazujú ďalším, že je možné sa zorganizovať a vyhrať. Náborová činnosť hnutia za občianske práva ovplyvnila organizačnú činnosť proti vojne, ako aj ženské hnutie, a to zase spätne ovplyvnilo vznik hnutia radových odborárov za reformu odborov a nakoniec až vznik revolučných skupín v odboroch.

- Masové kampane sú nesmierne dôležitými cvičiskami aktivistov i zdrojom vplyvu na verejnú mienku. Okrem Garveyho hnutia, ktoré nebolo v doslovnom slova zmysle kampaňou, dala ľavica podnet k dvom iným významným kampaniam, ktoré pomohli položiť základy vzopätia tridsiatych rokov. Kampaň na podporu anarchistických odborárov Sacca a Vanzettiho, obvinených z lúpeže a vraždy, bola masovou kampaňou, v ktorej sa zjednotili talianski prisťahovalci, odborári, ochrancovia občianskych práv a ľavica. I keď Sacca a Vanzettiho nakoniec popravili, pre tých, ktorí sa kampane zúčastnili, ba i pre celú krajinu to bola v mnohých ohľadoch prelomová skúsenosť. Podobnú rolu zohrala začiatkom tridsiatych rokov kampaň za „chlapcov zo Scottsboro”, vedená vtedajšou komunistickou stranou na obranu skupiny černochov, ktorí boli obvinení zo znásilnenia bielej ženy. Domnievam sa, že „prípad Scottsboro“ bol jedným zo zárodkov neskoršieho hnutia za občianske práva.

- Organizácia a vízia. Chcel by som k nim poznamenať najprv niečo všeobecné a potom sa k tomu ešte na konci vrátiť. Tou všeobecnou poznámkou je, že obdobiu pred vznikom CIO nevtisli ráz dobré skutky jednotlivcov. Podstatnou bola organizovanosť, v tých najrôznejších podobách. Či už to bola Všeobecná organizácia povznesenia černochov, Priemyselní robotníci sveta, Odborový vzdelávací spolok, alebo Havajský zväz práce – každá takáto organizácia bola nielen istou štruktúrou, ale zároveň v sebe obsahovala aj víziu iného sveta.

V roku 1985 som mal tú česť pozhovárať sa Harrym Bridgesom, legendárnym zakladateľom Medzinárodného zväzu prístavných robotníkov a skladníkov, vodcom všeobecného štrajku v San Franciscu, ktorým sa úplne zastavil život v meste. No než k tomu došlo, musel Bridges prestáť ťažké časy. Keď som ho počúval, veľmi jasne som si uvedomil, že ho vtedy držala nad vodou vízia, že život by mohol vyzerať aj inak, a zároveň aj pocit príslušnosti k medzinárodnému hnutiu. Bol to preňho v čase, keď sa proti nemu stavalo prakticky všetko v jeho okolí, určitým pevným bodom. V jeho prípade ten pevný bod predstavoval marxizmus a príslušnosť ku komunistickej strane. Iní veľkí vodcovia i mnohí neznámi velikáni mali zase iné pevné body.

- Boj za zmenu zákonov by mal byť neoddeliteľnou súčasťou našich zápasov. Víťazstvá tohto druhu nám napomáhajú získať legitimitu. Už celé roky sa diskutuje o tom, či schválenie pro-robotníckych zákonov v tridsiatych rokoch bolo iskrou, ktorá vznietila hnutie, alebo bolo naopak dôsledkom činnosti tohto hnutia. Poctivou odpoveďou podľa mňa je, že bolo obojím. Je zrejmé, že určité časti vládnucej triedy spojené s Franklinom Rooseveltom sa pokúšali dohodnúť sa s organizovanou prácou. Zákony boli súčasťou tejto dohody. Zároveň je pravda, že mohli byť schválené aj vďaka agitácii a organizačnej činnosti, ktoré im predchádzali.

Spomeňte si však na poznámku o uvedomení. Schválené zákony poskytli legitimitu požiadavkám pracujúcich na sebaorganizáciu a kolektívne vyjednávanie. Stačí si len spomenúť na slávny citát Franklina D. Roosevelta, ktorý používali pri svoje práci mnohí náboroví organizátori CIO. Prezident totiž povedal: „Ak by som mal začať pracovať v továrni, ako prvé by som vstúpil do odborov.“ Ako hovorí jeden z mojich odborových priateľov, čím to je, že sme podobný citát nemohli vytiahnuť z Clintona? Čo to znamenalo, keď ho hnutie bolo schopné vytiahnuť ho z FDR?

- Posledná poznámka – a odpusťte, ak niekomu stúpim na otlak či prekročím svoj mandát. Zdá sa mi ale, že mnohí z nás progresívnych členov hnutia práce sa pokúšame vytvoriť stratégiu obnovy čisto na základe ponaučení z minulosti. Diskutujeme napríklad o tom, ako urobiť nábor neorganizovaných, a spomíname pritom tridsiate roky – no neuvedomujeme si už, že snaha o včlenenie dovtedy neorganizovaných bola súčasťou širšieho zápasu o demokraciu. Hnutie tridsiatych rokov netvrdilo len, že treba, aby do odborov vstúpilo viac pracujúcich, ale priamo spájalo tento rast s potrebou širokého demokratického sociálneho hnutia na boj proti fašizmu a za nové, iné Spojené štáty americké. Obsahovalo zároveň aj zárodky, z ktorých neskôr vzniklo hnutie za občianske práva.

Presne to isté platí aj na organizačné otázky. Keby nebolo komunistickej strany, socialistickej strany, trockistov a ďalších robotníckych strán, znovuzrodenie hnutia práce by asi sotva bolo nastalo.

Nešlo len o to, že – ako veľakrát uznal predseda nových odborov CIO John L. Lewis – najlepších náborových organizátorov poskytla odborom práve organizovaná ľavica. Podstata tkvie v tom, že v ťažkých časoch dodávala organizácia svojou víziou členom odvahu a nádej. Vďaka tomu sa mohlo diskutovať o stratégiách – niektorých pomýlených, iných skvelých – na prekonanie prekážok.

Príliš často sa dnes tvárime, ako keby sme žiadnu takúto organizáciu a žiadnu takúto víziu nepotrebovali. Správame sa, ako keby stačilo, keď budeme iba ako jednotlivci či s pár priateľmi pracovať na tom svojom políčku. Správame sa, ako keby organizovaná ľavica, konkrétne organizovaná ľavicová antikapitalistická politická strana bola síce pekná myšlienka, ale z hľadiska našich úloh viac-menej nepodstatná. Správame sa, ako keby sme očakávali, že ponížení a urazení Spojených štátov sa mávnutím čarovného prútika spontánne zhluknú a zjednotia za sociálnu spravodlivosť. Správame sa, ako keby sme mohli nové generácie ovplyvniť iba silou svojej osobnosti, nie organizovanosťou a zápasom. Podstata nám uniká.

Organizovaná ľavica priniesla obdobiu pred vznikom CIO nielen odborovú stratégiu, ale aj väzby s tým, čo sa dialo v iných oblastiach. Napríklad niekdajšie Africké pokrvné bratstvo vďaka svojmu zlúčeniu s vtedajšou komunistickou stranou ovplyvnilo nielen afroamerické hnutie, ale aj hnutie odborové. Je to len jeden z množstva podobných príkladov. Preto sa domnievam, že ak sa chceme poučiť z dvadsiatych rokov, mali by sme si odniesť to pravé poučenie. Pochopme, že ide o viac, než o to, či sa za nadčasy platí niečo navyše. Ba ide dokonca aj o viac, než aby sme zorganizovali neorganizovaných. Ide o víziu iných Spojených štátov a vôbec iného sveta.

Potrebujeme organizovanú ľavicu, ktorá aktivistov donúti pozrieť sa za hranice USA a vidieť tam spojencov, nie príjemcov dobročinnosti. Potrebujeme organizovanú ľavicu, ktorá donúti aktivistov, aby nanovo sformulovali svoju stratégiu a urobili z otázok rasy a pohlavia nie prídavky, ale jadro nášho procesu. Inými slovami, potrebujeme ľavicový rámec – rámec, ktorý by nám pomohol svet pochopiť, a čo je ešte dôležitejšie, zmeniť ho.“









Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.