hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

16. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Multikultúrny večer o Sudáne

Amnesty International

Milí priatelia a priateľky, pozývame vás na multikultúrny večer organizovaný Amnesty International, ktorý bude zameraný na Sudán.

(21. 04. 2005)



Linka na dnes



The Heterodox Economics Portal

Brána k rôznym zdrojom „heterodoxnej" ekonómie - teda širokého disidentského hnutia zápasiaceho so stredným prúdom, ktorý sa bežne vyučuje na vysokých školách. Odkazy na feministické, inštitucionálne, marxistické, post-keynesiánske a ďalšie ekonomické časopisy, školy i jednotlivých vedcov.



Odborári a Zóna A


Michal Polák

vydané 12. 10. 2003 • prečítané 10081x
formát na tlač



Výstražný generálny štrajk odznel podľa všetkého do stratena. Na skutočne ostrý štrajk – a ten jediný by mohol byť pre našich vládcov signálom, že „už dosť!“ – si trúflo len malé percento pracujúcich ľudí. Ba ani symbolicky sa k štrajku neprihlásila drvivá väčšina. Ako je to možné? Majú ľudia zalepené oči? Nerozumejú tomu, čo sa okolo nich deje? Nevidia, že sa ich chystajú obrať aj o to posledné?


Veď začiatkom deväťdesiatych rokov sa očakávalo, že obyčajný pracujúci človek narobí „reformátorom“ vážne problémy. V tom bol celý vtip „šokovej terapie“. Vládni „liečitelia“ sa strašne ponáhľali, lebo sa obávali, že ak sa im nepodarí všetky svoje plány vtesnať do úzkeho časového rámca, priestor pre ne sa rýchlo zatvorí. Pretože keď ľudia na uliciach i na pracoviskách pochopia, čo sa na nich pácha, jednoducho si to „nenechajú“.

Nestalo sa. Nechávame si to, všetci, dennodenne a všade – t. j. po celej Východnej Európe. Prečo je to tak?

Mal som to šťastie zalistovať nedávno v knižke o odboroch v tzv. postkomunistických krajinách. Horeuvedená otázka je jedným z hlavným problémov, ktorej sa autori venujú. Významnou súčasťou odpovede je podľa nich fakt, že nikde v našom priestore sa nestalo členstvo v odboroch dôležitou časťou identity človeka, ako je to vo všetkých prípadoch odborov úspešných. Všetky silné odborové hnutia vznikali ako zväzy ľudí, ktorí chceli niečo dosiahnuť pre svojho blížneho aj za cenu veľkých osobných obetí. Boli to spoločenstvá ľudí, pre ktorých bola odborová organizovanosť hlboko citovou záležitosťou. Možno niečo podobné povedať aj o našich odboroch? Česť výnimkám, ale – asi sotva.

Niet sa čo čudovať. Pred rokom 1989 samozrejme o skutočnej odborovej činnosti – teda obrane zamestnancov – nemohlo byť vo vtedajšom ROH ani reči. Éróhá nebolo ani revolučné, ani odborové a už vôbec nie hnutie. Ak sa po novembri spájala predstava odborov v mysli väčšiny ľudí s rekreáciami, známkami v preukazoch a ich vlastnou pasivitou, sotva to bol dobrý základ, aby sa z odborov mohla stať skutočná sila.

Nepýtaj sa, čo môže spoločenstvo urobiť pre teba...

Čo sa však chce povedať tou „identitou“? Nuž, teoreticky je to jednoduché. Odbory by museli dosiahnuť, aby sa aspoň dôležitá menšina necítila v organizácii ako „náhodní okoloidúci“, ale aby sa pre ňu členstvo stalo v istom ohľade zmyslom života. Aby pokladala túto organizáciu za „svoju“, za spoločenstvo, kde pociťuje solidaritu - nie v rovine krásnych prejavov, ale proste na bežnej, ľudskej úrovni. Kde majú pocit, že sa púšťajú do spoločného zápasu, ťažkého, ale spravodlivého. Jednoducho, až vtedy, keď aspoň aktívna menšina prestane uvažovať len o tom, „čo sa z toho dá vyťažiť“ a začne vidieť vo svoje organizácii obľúbené dieťa, fascinujúceho koníčka, ale i mocnú zbraň, vtedy môže takáto organizácia niekam dospieť. Ak by mali byť odbory len kolektívnou podobou „morálky“, ktorá sa u nás začala rozdrapovať po novembri ´89 – „keď nejde o prachy, ide o ...“ – potom to môžeme celé rovno zabaliť. Áno, odbory isteže musia slúžiť na to, aby ľuďom pomohli ku slušnému životu, ale tým sa ich úloha nevyčerpáva. Je to možno paradox, ale na to, aby sa ľuďom podarilo zaistiť si tie „prachy“, ten slušný život, najprv im musí prestať na tých „prachoch“ natoľko záležať. Len vtedy sa totiž odvážia riskovať toľko, koľko si úspešné dosiahnutie cieľa vyžaduje. Ako to hovoria kresťania? „Musíš sa vzdať svojho života, aby si si ho zachránil“? Tak nejako to bude.

Pretože každý úspech si vyžaduje aj značné riziko a do rizika nikto nejde za organizáciu, ku ktorej nič necíti. K zdanlivému prostriedku – k spoločenstvu – musí priľnúť ešte viac, ako k cieľu. Zo slovenských odborov to zdá sa (aspoň čiastočne) pochopil iba odborový zväz KOVO, no aj v ňom je toto uvedomenie, zdá sa, zatiaľ iba hmlisté a nedotiahnuté.

Ak chceme – my odbory, ale aj my ľavičiari, alebo my ľudia, ktorí chcú pomáhať druhým bez ohľadu na zisk – niečo dosiahnuť, potom musíme dať ľuďom možnosť zapojiť sa do niečoho, čo je väčšie, ako oni. Musia mať pocit, že sú súčasťou veci, ktorá ich presahuje. To sa nedá dosiahnuť, kým sú odbory vnímané čisto ako nástroj za väčšie platy, či v našich podmienkach skôr na zúfalú obranu doterajšieho života.

Ironické je, že veľké megakorporácie toto pravidlo dávno pochopili. Tie najdravšie biznisy – americké – dobre vedia, že svojich zamestnancov nemôžu motivovať výhradne peniazmi. Zaplatiť ich samozrejme musia, no okrem toho sa snažia vo svojich zamestnancoch vzbudzovať pocity ako vernosť firme, zapálenosť za ňu, hrdosť na príslušnosť k nej, spolupatričnosť s kolegami atď. Samozrejme, človeku sa búri krv v žilách, keď vidí, že napr. zamestnanci McDonaldu či Nike majú mať takéto pocity voči mašinérii, ktorá sama k nim nemá ani zbla zľutovania a ktorej ide len o to, vyžmýkať z nich čo najviac peňazí. O to však teraz nejde. Podstatné je, že sa tu v zvrátenej podobe ukazuje, že človek nie je živý iba chlebom a na skutočnú odhodlanosť pustiť sa do niečoho takúto osobnú, citovú motiváciu potrebuje.

Od pohŕdania k hrdosti

Toto všetko sa samozrejme netýka len odborov, ale politiky všeobecne. A ľavicovej politiky, politike pracujúcich, politiky socialistického hnutia viac, ako ktorejkoľvek inej. Strany pravicovej „elity“ si môžu voľkať v tom, že sú výlučné. Nemusí im vadiť že sa s nimi nikdy nestotožní nejaké vysoké percento obyvateľstva. Tieto strany sú síce výrazom potrieb iba drobnej skupinky, ale zato s veľkými peniazmi, a tými aspoň v čase volieb môžu svoju izoláciu prekonávať. No ľavicové strany – ak nimi naozaj majú byť – si takúto odtrhnutosť od ľudí dovoliť nemôžu (na tomto skrachoval projekt weissovského krídla SDĽ a to už za Moravčíkovej vlády). „Tvrdé jadro“ stúpencov sociálnodemokratických i komunistických strán na západe – a to sa ráta na milióny – tvoria ľudia, pre ktorých je ich presvedčenie skutočným presvedčením, základným prvkom ich povahy a osobnosti – nie sezónnym módnym doplnkom, ktorý vytiahnú raz za čas a potom zase na štyri roky odložia do skrine.

Nie je to žiadna utópia, iba bežná súčasť života západných štátov. A nechoďme na seba s tým, že Slovensko je „iné“, konzervatívne, hlúpe alebo neviem aké ešte. Rovnako „iná“, konzervatívna či hlúpa bola každá krajina na svete, dokiaľ sa v nej neobjavili ľudia, ktorí chceli tento stav zmeniť. Nikde na svete nespadla stotožnenosť s hnutím z neba, nikde sa neobjavila nečakane a zadarmo ako dobrá víla. Stmelenú svetonázorovú komunitu bolo treba starostlivo vypiplať, mravčou prácou otvárať oči každému jednému nedôverčivcovi zvlášť, a tak postupne utvoriť spoločenstvo ľudí, ktorí sa medzi sebou cítia dobre.

Strany, ktoré na Slovensku dokázali takéto spoločenstvo vytvoriť, sú asi len dve: HZDS a KDH. Nikto iný to dlhodobo nedokázal a málokto sa o to vôbec pokúsil. Bratislavskí intelektuáli sa môžu smiať z „Vivat Slovakie“ či mečiarovských dedinských zábav; ale politika, ktorá nezapustí korene do obyčajného života, nemá šancu na úspech, a aj o tých zábavách tie korene sú. Ide o to, vytvoriť vlastnú subkultúru, vlastné prostredie, do ktorého oddaný stúpenec daného smeru poľahky zapadne, vplynie ako ryba do vody. (Poznámka pre fajnšmekrov – áno, hovorí sa tu o vytváraní kultúrnej hegemónie, aspoň v malom meradle.)

Jedným z problémov ľavicovej, či – aby sme sa vrátili k téme – odborárskej identity je v tom, že málokto sa dnes chce vedome prihlásiť k tomu, že áno, on je ten „loser“, ten slabo platený, ba chudobný, ten nevzdelaný, ten, ktorý robí špinavú robotu. Naočkovali nám mozgy predstavou, že skutočný človek je vlastne len ten, kto má peniaze; ostatní sú odpad. Ťažko niekoho pobádať k tomu, aby sa postavil na námestie a hrdo zvolal: „Ja som skrachovanec!“

A predsa to inak nejde. A predsa na to musíme nájsť spôsob. Iným a inde sa to podarilo. Poväčšine tak, že urážky, ktoré sa im sypali do tváre, obrátili naruby. Keď americkí černosi začali v šesťdesiatych rokoch bojovať za svoje práva, niesli na ramenách ťažké bremeno pocitu menejcennosti – až ktosi prišiel s úžasným heslom: „Black is beautiful.“ Čierna je krásna. „Tá farba, o ktorej ste po stáročia hovorili ako o symbole špiny, zla, temnoty, vďaka ktorej ste nás považovali napoly za zvieratá, za menejcenných – áno, toto je naša farba. A je krásna.“

Neboli samozrejme jediní. Rovnako dokázali pohŕdania pretvoriť na hrdosť britskí baníci, palestínski utečenci, vietnamskí roľníci – a celkom nedávno aj indiánski povstalci v Mexiku, zapatisti. Títo najposlednejší z najposlednejších, žijúci v podmienkach nie nepodobných našim Rómom, si museli uvedomiť a sami v sebe potvrdiť svoju vlastnú sebaúctu. Len potom sa mohli pustiť do boja s mnohonásobne silnejším nepriateľom. Sami sú si toho veľmi dobre vedomí. Nie náhodou je jedným z ich hlavných hesiel „Somos la dignidad rebelde“ – „Zosobňujeme povstaleckú dôstojnosť“. Keď je toto dané, všetko ostatné už je jednoduché ako facka. (Žartujem… ale iba napoly.)

Urobme si sami

Vieme dobre, že žijeme v čase a priestore, ktorý nepraje alternatívam. Že sa na nás denne z televíznej obrazovky i zo stránok novín valia „informácie“, ktoré majú jediný cieľ: tichým našepkávaním i hlasným trúbením nás presvedčiť, že takto to musí byť, že všetci okolo nás veria tomu istému a idú za tým istým, t. j. peniazmi, postavením, mocou. Že každý je sám za seba (maximálne ešte tak za svoju rodinu, ale aj to len tú najbližšiu), že základným pravidlom úspešného života je „kto z koho“, že žijeme v džungli, v ktorej je človek človeku vlkom, že kto dobrovoľne a za malý peniaz trávi život činnosťou pre iných je síce milý, ale predsa blázon; a že kto nemá na to, aby sa dobre obliekal, mal každú chvíľu nové auto a svojim deťom dal „len to najlepšie“, je skrachovanec a odpad.

Ak chceme v tejto dobe a krajine povedať si svoje, potom si najprv musíme vytvoriť základňu, oblasť, priestor, kde je to naše normálne. Kde zabodneme do zeme zástavu solidarity a povieme si, tu sme doma. Toto je naše „oslobodené územie“. Priestor, kde horeuvedená propaganda nemá miesto, kde ju môžeme ignorovať a vytesniť. Jasné, tam vonku, „za hradbami“, nech si tomu ľudia veria; keď sa po chvíľkovom pobudnutí vraciame do „normálneho sveta“, aj my vieme, že sa s tým budeme musieť znova a znova vyrovnávať. Ale tu o sebe všetci vieme, že „sme svoji“. Sem si chodíme oddýchnuť, nabrať sily, očistiť sa od hnoja, ktorý na nás denne kydajú, nabrať protilátky proti jedom, ktoré nám lejú do gágora. Sem kapitalistické reči ani kritériá úspechu nepatria, „tu váhu má, len čo dáva človek človeku – a každý to vie“.

„No a kde to je, táto Utópia?“, spýtate sa posmešne. Pravdaže, nikde – a všade. Do istej miery je tento opis myslený metaforicky. Oslobodeným územím môžu byť napríklad noviny, ak sa skutočne od prevahy neoliberálnej propagandy oslobodia a ich stránky sa stanú domovom pre názory a pocity „vydedených“ tejto transformácie. Môže ním byť webstránka (alebo sa o to aspoň pokúsiť :) ).

Ale „oslobodená zóna“ môže existovať aj úplne doslova, v reále, čo aj len na krátky čas. Zabudli sme, alebo sme nikdy nevedeli, že napríklad úlohou demonštrácie nie je vždy len vyvinúť nátlak či preukázať silu, ale aj práve dať možnosť verejne sa zísť tým, ktorým je spolu dobre. Ak vieme, prečo to robíme, ak sme si vedomí, že sa schádzame najmä kvôli pocitu spolupatričnosti, kvôli tomu, aby sme si navzájom dodali silu, aby sme si ukázali, že sa nedáme – potom už až tak zúfalo nezáleží na tom, či je nás desať alebo desaťtisíc (i keď prirodzene tých desaťtisíc by potešilo :) ).

Netreba však vždy hneď zvolávať demonštráciu. Oslobodeným územím môže byť aj koncert, či prednáška s besedou. Ide jednoducho o to, zísť sa a vidieť, počuť, precítiť, že to má zmysel, že nie sme so svojím odporom voči tomuto systému sami.

Mal som to šťastie vypočuť si nedávno na londýnskom festivale anarchistickú skupinu Chumbawamba s jej „anglickými rebelskými piesňami 1381 – 1984“, spievanými netradične na spôsob klasického zboru bez akéhokoľvek sprievodu. Mal som ešte väčšie šťastie, že na festivale vystúpil aj legendárny čílsky súbor Quilapayún, ku ktorému v šesťdesiatych rokoch patril aj Pinochetom umučený Victor Jara. Skupina svojou poslednou piesňou, slávnym protestsongom El pueblo unido jamás será vencido, hlboko dojala každého v obecenstve. Na chvíľu sa zase dalo veriť, že je to naozaj tak a že „ľud jednotný nikto neporazí“.

V menšom meradle sa na Západe takéto akcie poriadajú bežne. Ale aj u nás sa to dá, keď sa chce. Stačí si spomenúť napríklad na folkové (alebo punkové) koncerty za bývalého režimu. Aj ony boli pre časť vtedajších nespokojencov takýmto „oslobodeným územím“, kde medzi spevákmi a divákmi vznikalo síce nevyslovené, ale zato hlboké porozumenie, že sú „na jednej vlne i na jednej lodi“ (niet divu, že ich vtedajšia moc tak často zakazovala!) Ba veru, Františkovi Nedvědovi či Slobodnej Európe zostal vtedajší precítený antikomunizmus do dnešných čias, i keď dnes je skutočný nepriateľ už niekde úplne inde.

Zóna alternatív

Vráťme sa teda späť do tej prízemnej reality. Vyzývam hádam na to, aby odborári usporadúvali antikapitalistické punkové koncerty? No, počkám, kým sa dosmejete... ale za istých okolností by aj to malo svoj zmysel. Okrem iného ide aj o to, preraziť z určitého vekového ghetta, v ktorom sa odbory nachádzajú; koniec koncov, toto nie je len slovenský problém. Kapitalizmus sa zmenil, celoživotné zamestnania v ňom už prakticky neexistujú, práca sa presúva od výrobných pásov k počítačom a staré spôsoby organizovania často už nefungujú. Ale to je téma na iný článok. Chcel by som najprv povedať niečo iné. Že totiž masové akcie, akou je generálny štrajk, sú až na samom konci snaženia. Sú až čerešničkou na torte, bodkou nad i. Sú vrcholom ľadovca, ktorého deväť desatín je skrytých pod hladinou. O tých deväť desatín ide. Pokusy o masové vystúpenia budú mať úspech vtedy, keď sa bude dlhodobo kultivovať alternatívne prostredie, v ktorom ľudia zistia, že sa na seba môžu spoľahnúť. Bieda sama ich k činu nedonúti. Solidarita áno.

Iste, je to program na dlhé lakte. Nie je to niečo, čo by odboroví predáci či ľavicoví politici okamžite rozpoznali ako dôležitú záležitosť, či dokonca vôbec ako politiku. Organizovať kultúrne večery, posedenia pri pesničkách či vlastné sviatky sa v čase, keď sa vedie frontálny útok na všetko sociálne, javí ako neuveriteľný luxus. Zároveň je tu riziko, že sa tento recept bude chápať mechanicky a vyznie to smiešno-trápne, ako niekdajšie besiedky k VOSR. Nuž, toto riziko treba podstúpiť. Skôr či neskôr tú správnu cestu nájdeme. A myslím si, že hľadať ju je v podstate nevyhnutnosť. Práve preto, že žijeme v takej nesmierne neprajnej dobe. Lebo pustiť sa do boja vtedy, keď sa šanca na víťazstvo zdá byť nulová, si vyžaduje buď veľkú dávku odvahy, hlúposti – alebo vnútornej sebaistoty. Odbory, či strany môžu viesť ľudí do zrážky iba vtedy, keď takýto pevný základ majú. Ten základ sa tvorí z každodenne obnovovaného pocitu spolupatričnosti a z vedomia, že „nás" je predsa väčšina. Bez tých pesničiek to, myslím, nepôjde.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

 (18.05.2005 13:01:41)     

Smrt novodobym marxistom! Smrt a sibenicu!

Reagovať

Michal Polák  (18.05.2005 22:43:13)     

A len jedno by nestačilo?

Reagovať

sloboda  (07.06.2005 08:36:14)     
reformu treba...
vychadzajuc z toho ze zisk kapitalistu je tvoreny nezaplatenou castou prace robotnika (alebo zarobok robotnika je malou castou zisku kapitalistu?) by si mali vsetci uvedomit
na kom vsade stoji a pada system. Na tych ktorych najmenej vidiet a pocut - na obycajnych ludoch. Ze? Ale pre kapitalistov je to len anonymna masa ktori su oznacovani ako ludske zdroje. To je hnus! takto oznacovat ludi - kazdy je osobnost! Pre dnesny system je vsak kazdy len koleckom s povinnostou tocit sa dokedy vladze. a ked vladat prestane, nebude sa mazat ani reparovat (cize ziadne kupele, rekreacie a zdravotna starostlivost a ani dochodok!) Treba aby nic nechcel a najlepsie skapal - v idealnom pripade ostanu aj jeho nasetrene peniaze sukromnej spolocnosti ktora mala zabezpecit jeho blahobyt v starobe. Vsetko je to grc a hnus.
A kto si dovoli nesuhlasit s tymto odpornym sytemom je primitiv a spiatocnik a co tu vobec chce - ze?
Lenze kto nas uci ze to co tu bolo bolo zle? Ti ktorych argumenty ani nemozno brat vazne lebo tieto svine ani nechceju aby system bol akymkolvek sposobom socialny.Kedy v minulosti stat tolko vydrel z obcana? Nikdy! 19 % dan zo vsetkeho, okrem toho poplatky ake nikdy v minulosti neboli
(dane a poplatky samospravam a instituciam) a nie je ani na to co bolo volakedy! Ale niekto musi nahradit to co sa odpusti bohatym! Dnes ked kupi nejaka SAD-ka tri autobusy vsetci v republike sa idu posrat je to vo vsetkych spravach!
Ale v minulosti ked sa plynofikovali, elektrifikovali cele oblasti
stavali sa nove nemocnice skoly - to uz si nikto nepamata...
Toto je ten kapitalizmus! To boli investicie anie tri trapne nove autobusy ktore aj tak budu tvorit zisk do sukromneho vacku. To je umenie dneska - sukromne zaujmy obliect do satu verejneho zaujmu a dobre zarobit na klame druhych.Dalo by sa pokracovat dlho ale niekedy inokedy....



Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.