hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

27. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Jazda slobody

hej rup!

Pláňou sa neblížilo sedem dostavníkov, ale niekoľko autobusov. Napriek tomu však na nich čakalo ešte horšie nebezpečenstvo, ako na starom Divokom západe. Pištoľníckym desperádom totiž šlo len o peniaze – na rozdiel od maskovaných násilníkov, ktorí cestujúcich Jazdy slobody vytiahli za vlasy z autobusov a do krvi ich zmlátili železnými tyčami. To mali ešte šťastie. Ich kolegov – troch mladých študentov – o tri roky neskôr vrahovia zahalení do plátna a nenávisti umučili na smrť.

(12. 10. 2003)



Linka na dnes



Slovo

Slovenský intelektuálny týždenník sociálnodemokratického zamerania, sem-tam korenený aj radikálnejšími článkami. Pokúša sa obrátiť slovenskú inteligenciu pre ňu prijateľnou formou na ľavicovú vieru.



S vlastnou kožou
na trh práce I.


Svetlana Žuchová

vydané 31. 07. 2003 • prečítané 10421x
formát na tlač



Vďaka programu Work and Travel sa práca v USA stala pre študentov módou. Nejeden si to vyskúšal na vlastnej koži, a keďže do Ameriky sa dnes v lete chodí ako kedysi k starej mame na Vlkolínec, nemá zmysel písať cestopisy a zážitky slovenského študenta v Spojených štátoch. Všetci už vedia, že „Američania sú obézni“, že „nikto nevie, kde je Slovensko“, že v USA sa chodí jedine autom, že obedy sa jedia z lunch boxov z bieleho polystyrénu a že káva je slabá a servíruje sa v papierových pohároch; že v New Yorku je veľa černochov, že pri kúpe alkoholu a cigariet či pri vstupe do baru sa treba preukázať občianskym preukazom, atď. atď. Nemám v úmysle potvrdzovať či vyvracať stereotypy, ktorá má Európan o Amerike. Chcem ponúknuť niekoľko voľných reflexií študenta, ktorý si pred ubytovňou Columbia University v NYC po registrácii účastníkov programu v skupinke Poliakov, Litovcov, Čechov, Írov a Slovákov zapáli svoju poslednú študentskú cigaretu, vyzlečie si svoju študentskú kožu a stane sa na štyri mesiace, nie náhle, ale postupne, robotníkom v podmienkach tohto presláveného tvrdého kapitalizmu.


Už len to, že sme si s kamarátom Marekom v New Yorku ani nepozreli Ground Zero, ani sme nestáli v rade, neprešli bezpečnostnou kontrolou a neodplavili sa na Elis Island, neodfotografovali si panorámu Manhattanu ani sochu Slobody, ale že sme sa namiesto toho všetkého ponáhľali rovno na zastávku Port Authority, aby sme sa odviezli autobusom linky Greyhound do Bostonu (ako nováčikovia ešte netušiac, že medzi čínskymi štvrťami NYC a Bostonu premáva pravidelná autobusová linka, ktorá by nás vyšla o polovicu lacnejšie), už len to dokazuje, že naša študentská koža sa začala pomaly vrásniť, svrbieť nás a my sme sa z nej už pomaly zvliekali.

Vo filme Erazmus po španielsky (nedávno k zhliadnutiu v bratislavských kinách) prichádza parížsky študent do Barcelony a divák mu číta titulkami do slovenčiny preložené myšlienky: Aké je po prvýkrát všetko cudzie. A ako potom, keď tými ulicami prejdete dvakrát, dvadsaťkrát, dvestokrát, budete tu zrazu doma. To však na začiatku ešte neviete, a nevedeli sme to ani my, keď sme sa červenou linkou metra, ktorému v Bostone hovoria T, odviezli jednu zastávku od harvardskej univerzity, do mestečka Medford a okolia jednej z najlepších bostonských škôl. Ale nie, na druhý deň sme nešli spoznávať Boston. Po nájdení ubytovania a zaplatení nájomného na mesiac dopredu sme ostali takmer bez peňazí a museli sme sa obzerať po práci. Dovolím si povedať, že kto nezažil, nepochopí, že chuť, túžba pracovať je porovnateľná s vlčím hladom. Takmer o štyri mesiace neskôr – to som už bola takmer skúsená zamestnankyňa firmy Super Socks, Downtown Boston a môj bostonský pobyt sa chýlil ku koncu – zháňal si môj šéf za mňa náhradu, keďže Halloween (a teda najrušnejšie obdobie roka) klopal na dvere. A bola som pri tom, ako oslovil akéhosi chlapca: „Kedysi si spomínal, že zháňaš robotu. Tak ja by som teraz potreboval pomoc.“ A keď sa chlapec vykrúcal, že „možno o rok“, môj šéf Karl sa ku mne otočí a pobavene mi hovorí: „Načo by ten pracoval, keď mu rodičia každý mesiac pošlú dvetisíc dolárov?“ Lebo len ten, kto to zažil, vie, aké to je, náhle sa lačne dívať na (zväčša) Aziatov, akoby nemých, čo osem hodín denne, päť dní v týždni, stoja za 6 dolárov na hodinu pri pokladniciach supermarketu a v bielych rukaviciach vkladajú do igelitových tašiek nákup za nákupom. Na muža v červenej kuchárskej čiapke a zástere, ktorý stojí pri stánku so suši s táckou v ruke, napichuje na špáradlá jednohubky z kuraciny, podáva ich okoloidúcim a zakaždým hovorí: „Chicken teryiaki“. Na černocha v šiltovke, ktorý na Winter Street zastavuje okoloidúcich a vyberá príspevky na domov pre diabetické deti, na Číňana Hoa, ktorý vstáva ráno o piatej, do pol dvanástej roznáša noviny a ostane mu potom tridsať minút času, aby sa dostal na Winter Street do trafiky, kde do ôsmej večer predáva cigarety. Okrem víkendov, lebo víkendy trávi v stánku v Boston Common Parku a predáva fried dough – mastné pocukrované langoše. Na zamestnancov firmy Boston Skyline, ktorej patrí sedem pojazdných stánkov s tričkami, na Hispáncov, ktorí na malých skladacích bicyklíkoch chodia od stánku k stánku, 12 hodín denne 6-krát do týždňa, zo skladu na Washington Street privážajú papundeklové krabice naložené tričkami, lebo ich kamaráti sedia celé hodiny na vysokých stoličkách, hompáľajú nohami a ponúkajú tričká turistom. Náhle, lačne a chtivo začnete za každým predmetom, za každou soškou, za každou pohľadnicou vnímať činnosť. Akoby ste dostali zrazu iné okuliare, uvedomíte si, že výzdobu na výklady musel niekto nalepiť, že všetky stánky s čerstvými šťavami, s pohľadnicami a praženými arašidmi v cukre (ďalšia z bostonských špecialít) musí ktosi ráno čo ráno vyzdvihnúť v stánkovom hangári, umyť od prachu, odtlačiť na stanovište, že niekto musí ráno čo ráno vybaliť tovar, na každý predmet nalepiť cenovku, všetko vytriediť podľa farby, veľkosti, ceny apod., za búrky všetko zakryť igelitovou plachtou a že o siedmej musí niekto všetok tento tovar zložiť do krabíc, že tento niekto musel mať počas ôsmich hodín na ulici aspoň dvadsať minút prestávku, t.j. že musí existovať iný niekto, kto presne vie, kedy a ku ktorému stánku má prísť a že po ôsmich hodinách musí niekto prevziať a skontrolovať tržbu, odomknúť sklad, a že tento sklad musí vôbec existovať, že niekto musí vozíky odtlačiť do hangáru, atď. atď.. Keď sa ráno veziete červenou linkou metra do centra, neviete spustiť oči z muža, ktorý handrou namočenou v saponáte čistí stojany na noviny. Len ten, kto na vlastnej koži pocítil túto závisť voči každému jednému z týchto (doteraz celkom neviditeľných) ľudí, vie, že je ochotný v ktorejkoľvek chvíli zložiť tašky a kedykoľvek, tu a teraz, si vyhrnúť rukávy a pustiť sa do práce: Vyliezť na rebrík a na háky v stene vešať kartóny s nápisom: „5 tričiek, len 20 dolárov!“ Alebo vykladať z krabíc z hnedého papiera balíky ponožiek, strihať lepiacu pásku tupými nožnicami (a tešiť sa, že sú tupé, lebo tak práca potrvá dlhšie), lepiť na ne cenovky a triediť ich do dvoch krabíc: a ak je na jednej fixkou napísané A (pretože táto krabica je určená pre obchod v meste Alsten), aj to A tam musel niekto napísať. Len ten, kto to zažil, vie, ako všetkým týmto ľuďom, do jedného, závidíte.

A keď sa nakoniec stanete vyvolenými a smiete za slnečných dní predávať tričká (langoše, kola-kolu, vodu, buritá, cigarety, strieborné prstene, reklamné brožúry, atď. atď.) v pouličnom stánku, stojíte ráno, keď mrholí, na balkóne a z celej sily si prajete, aby PREBOHA prestalo – lebo keď prší, stánky sa neotvárajú a vy nepracujete. Načúvate kvapkaniu na strechy a so zatajeným dychom sa snažíte samých seba presvedčiť, že nie, že to neprší a len nočný dážď kvapká zo stromov, kým si nevšimnete klobúčiky na kalužiach a nepoviete si, že možno, možno ak predsa len pôjdete do práce, šéf vám dovolí triediť tovar v sklade, ak aj nie osem hodín, možno aspoň štyri, prípadne vás poverí predávaním dáždnikov. A potom stojíte šéfovi zoči voči a pýtate sa: „Môžem dnes pracovať?“ s takou úpenlivosťou, na akú si zo svojich študentských čias sotva spomeniete. (Týmto ďakujem Karlovi Voelkerovi, majiteľovi firmy Super Socks za každý upršaný deň, ktorý som mohla ostať v práci...)

„A teraz prichádza Matt Davis a povie nám, ako sa pripravujeme na Blue Ribbon Day!“ a Aron pustí hudbu a všetci tlieskajú, „Matt Davis! Matt Davis!“ a Matt Davis vyskočí na stoličku, zamáva zdvihnutými rukami a Aron stíši hudbu, keď Matt Davis prehovorí: „Cítim to!“ a kladie si ruku na srdce. „Cítim to, že Blue Ribbon Day sa blíži!“ a vysvetlí, že Blue Ribbon Day je súťaž všetkých amerických pobočiek organizácie Masspirg. Potom Shanon, študentka politológie, vyskočí na druhú stoličku a keď potlesk opäť trochu stíchne, zhodnotí predchádzajúci deň („Všetky predsavzatia sme splnili! Všetky plány sme prekonali!“) a vyhlási ciele na dnešok. Potom na tretiu stoličku vyskočí Meggy, zamáva na pozdrav a ohlási, ktorá skupina dnes pôjde do ktorého mesta. Tým sa každodenné informačné stretnutie v bostonskom úrade Masspirgu skončilo, všetci si berieme nepremokavé vetrovky, prezliekame sa do sivých tričiek s logom organizácie, z políc berieme letáky a brožúry a potom, ako (áno! z lunch boxov z bieleho polystyrénu!) zjeme obedy, odídeme, každý so svojou skupinou, na parkovisko a odvezieme sa do niektorého z mestečiek v štáte Massachusettes.

Tak toto bola moja prvá americká práca. Neviem, z ktorej strany sa na ňu chcete pozrieť. Či si chcete predstaviť, že práve pripravujete večeru, na panvici sa vám praží nakrájaná cibuľa, deti sa práve vrátili z basketbalového zápasu so susedmi a treba im dať čisté nohavice, keď vám ktosi zaklope pri dverách, v jednej ruke držíte varechu, druhou otvárate, kolenom sa snažíte zadržať psa, ktorý hneď zvedavo pribehol, spoza chrbta vám vykúkajú deti s pohárom kakaa v ruke a pred vašimi dverami stojí spotené dievča a na pleci má obrovskú tašku plnú letákov, široko sa na vás usmieva (lebo, prezradím vám, tak ho to naučili pri nekonečných hodinách tréningu v úrade), povie „Hi, how are you doin´ today?“ a zamáva pritom rukou (lebo, prezradím vám, aj to sa dozvedelo, že mávnutie na pozdrav pôsobí obzvlášť priateľsky a ľudia sú ochotnejší prispieť aspoň malou čiastkou na ochranu životného prostredia) a potom spustí: „Bohužiaľ, Bushova vláda dovoľuje ropným spoločnostiam a iným vplyvným korporáciám ignorovať alebo dokonca meniť“ (zvláštny dôraz na „meniť“, presne tak, ako sa radí zamestnancom Masspirgu pri tréningoch v bostonskom úrade) „naše existujúce environmentálne zákony“ atď. atď. Výsledkom asi päťminútovej reči je, že „najlepšie bude, ak sa dnes večer“ (zdôrazniť „dnes večer“!) „stanete členom Masspirgu, pričom najlepší spôsob, ako zaplatiť členský príspevok 60 dolárov, je vyplniť šek.“ Alebo ste stará žena a dvere otvoríte len na úzku štrbinu a úprimne sa priznáte, že sa cudzích ľudí bojíte a pekne ma prosíte, aby som išla kade ľahšie. Prípadne ste prívržencom Bushovej vlády a pri mojom prejave vás takmer trafí šľak. Alebo to celé chcete vidieť z druhej strany?

Vystúpim z auta a dostanem plán s presnou svojou trasou. Domy sú od seba ďaleko, treba odbočovať na príjazdové cesty, stretávam záhradkárov, čo polievajú trávniky a dívajú sa na mňa podozrievavo, oňuchávajú ma psy a pripadá mi to, ako keď idete na Štedrý večer prázdnym sídliskom, v oknách vidíte svetielka stromčekov, útulné a vysvietené okná, z ktorých sála rodinné teplo a vy, dievčatko so zápalkami, sa dožadujete pozornosti. Ak nazbierate za popoludnie aspoň sto dolárov, dostanete osem dolárov na hodinu, ak nie, pracujete za minimálnu mzdu (ktorá je v štáte Massachusettes asi 5 a pol dolára). A preto ste ochotní sa usmievať, uveriť, že mávnutie na pozdrav je účinné a tak kývate, hoci váš pohyb pôsobí celkom neprirodzene, ste ochotní hladkať psov a podávať deťom zakotúľané lopty. Táto práca je podobná stopovaniu: Tiež som celkom odkázaná na pomoc iných, na ich dobročinnosť, na ochotu nezištne pomôcť, a rovnako ako všetci stopári vedia, že čím horšie auto, tým ochotnejší šofér, tak aj tu platí, že staré ženy, ktoré mi ledva prídu otvoriť, opierajú sa o palicu a spoza vankúša vytiahnú peňaženku, mi nielen dajú najväčší príspevok, ale ponúknu ma aj plechovkou koly, kým v obrovských vilách oplotených živými plotmi mi často ani neotvoria dvere.

Za zmienku však stojí sama organizácia Masspirg (Massachusettes Public Research Group). Je nás tu zamestnaných asi tridsať, zväčša študentov. Úlohou je zbierať príspevky na ochranu životného prostredia, pričom tohtoročná kampaň je zameraná na porušovanie platných environmentálnych zákonov. Akékoľvek pochybnosti sú absolútne neprípustné. Stretávame sa každý deň o jednej a prvú hodinu stojíme v kruhu a bez prestávky omieľame reč, ktorú hovoríme pri každých dverách. Neslobodno zmeniť ani slovo, keďže je vedecky (čestné slovo, že vedecky!!) overené, že prejav je najúčinnejší doslova v tejto podobe. Rovnako ho opakujeme celou cestou v aute a kedykoľvek, keď je na to len chvíľu čas: pred obedom, po obede, za dažďa, po daždi, kým prídu ostatní atď. atď. Okrem toho sa tu spieva, kričí, tlieska, smeje, raduje ostošesť. Až oveľa neskôr, keď som už s Masspirg-om nemala nič spoločné a bývalých kolegov som už stretávala len náhodne v okolí Winter Street, som konečne prišla na to, že to celé sotva niekto myslel vážne. Kto by sa čudoval, prečo sme sa napriek tomu všetci na seba ochotne usmievali a tridsaťkrát denne sa zdravili „Hi, how are you doin´ today?“, prečo sme sa zúčastňovali každodenných stretnutí, tlieskali si do dlaní a bežali za potlesku okolostojacich uličkou v dave, len aby sme na nástenku na zadnej stene pripichli ceduľku s našim menom a vyzbieranou sumou (čo bola odmena po obzvlášť úspešnom dni), ten nech si ešte raz prečíta predchádzajúce odseky. Bola to totiž práca. Bohužiaľ som netlieskala dosť nahlas, nedarilo sa mi vyzbierať denne sto dolárov a keď som sa nakoniec v jeden deň stratila v mestečku Manchester by the Sea a klopala som na celkom nesprávne domy, Matt Davis si ma na konci pracovného dňa zavolal bokom a vyhodil ma. Občas sme sa ešte vídali v potravinách pri Common Parku, ale odvtedy ma Matt Davis už ani nezdravil. A ja som spoznala ďalší z nových, amerických pocitov: strach o prácu.



Svetlana Žuchová je študentka.





Vaše komentáre:

Kantekova  (20.01.2006 15:18:44)     
Hladáme obchodních na prácu
Hladáme obchodních na prácu v kancelárií plat 20 000Sk mesačne kontakt 0905 947 689

Reagovať

ivana scerbakova  (19.02.2009 11:43:40)     
hladam si pracu surne
mam 19rokou a som nezamestnana . hladam si nelaku racu surne lebo us nemoyem vidryat doma od nudy a viete jak to chodi ked je to bes penazi prosim ozvite sa mi

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.