hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

26. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Smútočný veniec pred Redutou

Pavol Fabian

Rokovania Parlamentného zhromaždenia NATO v Bratislave sa uskutočnili v budove Reduty, ktorú pôvodne postavili v roku 1773 ako tereziánsku sýpku. Dnes tu sídli Slovenská filharmónia. Pôvodne sa tu skladovalo obilné zrno. Uplynulý víkend bola Reduta strážená lepšie ako Fort Knox, kde sú uložené americké zlaté rezervy či už vo forme zlatých tehál či zŕn. Prísne stráženie Reduty veľké opodstatnenie nemalo. Zlatých zŕn tam nebolo a novinári len ťažko medzi účastníkmi lovili zrnká pravdy. Také sa tam tiež nenachádzali. Ťažko totiž hovoriť o pravde, keď na summite sa rieši okrem iného otázka použitia sily NATO na riešenie konfliktov. Takých konfliktov, ktorých riešenie bolo prinajmenej diskutabilné (Juhoslávia), či bolo priamym porušením medzinárodného práva (Irak).

(07. 06. 2004)



Linka na dnes



Left Business Observer

V podstate vlastne samizdat podobného razenia, ako vyššie uvedený mesačník. Vydáva Doug Henwood, ktorý od štúdia anglickej literatúry prešiel postupne až k marxistickej ekonómii. Zatuchnutosť minulého režimu tu však nenájdete - časopis je písaný veľmi živým, duchaplným jazykom a jeho obsah je rovnako kvalitný - šéfredaktor je zbehlý v celej súčasnej ekonomickej vede.



Neľutujte Libériu


Ezekiel Pajibo

vydané 15. 08. 2003 • prečítané 11293x
formát na tlač



Tak ako mnohí v cudzine žijúci Libérijčania aj ja po tieto dni žeravím telefónne drôty v snahe spojiť sa s príbuznymi doma v Monrovii. Správy o násilnostiach v bežných médiách majú pre mňa hlbší význam - bojím sa o svoju sestru a o mamu, ktorú len pred dvoma týždňami prepustili z nemocnice. Sestra mi hovorila, že jej i mamin dom zasiahli raketové granáty. Obe vďakabohu prežili, no len čo výbuch oba domy zničil, boli do základov vyrabované. Sestra s mamou dnes patria k miliónu utečencov vo vlastnej krajine. Podarilo sa im nájsť útočisko v Chráme uzdravujúcej viery v Logan Towne asi štyri kilometre od ich vlastných domovov. Keď som s nimi hovoril, bolo v pozadí počuť napäté hlasy ďalších a plač detí.


Z Libérijčanov sa stal nový národ utečencov. Utekáme už trinásť rokov – odkedy prišiel na scénu Charles Taylor. No začali sme utekať už v roku 1980, keď sa moci chopil Samuel Doe, po krvavom prevrate, pri ktorom bol zavraždený devätnásty prezident Libérie a vtedajší predseda Organizácie africkej jednoty (dnes Africkej únie) William R. Tolbert. Prevrat z roku 1980 poškodil a nakoniec úplne rozvrátil silnejúce hnutie za politické reformy a demokraciu, ktoré sa koncom sedemdesiatych rokov začalo stavať proti diktatúre Tolbertovej Strany pravých whigov. Prevrat bol znamením, že krajina sa prepadáva do víru politického násilia a kriminality. Odvtedy doň zapadá stále hlbšie.

Keď seržant Doe chytil do rúk moc, Spojené štáty to privítali. Videli v ňom súčasť svojej obrannej línie obdobia studenej vojny a primerane ho aj odmeňovali. V rokoch 1980-1985 dostávala libérijská vláda najviac americkej pomoci zo všetkých krajín subsaharskej Afriky. Lenže kam dal Doe doláre? Rozhodne sa z nich nefinancovali školy ani nemocnice, nestavali nové cesty, ani sa neudržiavala infraštruktúra krajiny. S podporou Spojených štátov však Doe rozšíril a vynovil libérijskú armádu. Vojaci začali dostávať vyššie platy, lepšie byty a stali sa pohyblivejšími – a nezabudli pritom rozdávať obyčajným ľuďom rany a zasievať im do sŕdc strach. Tak nadobudla politika v Libérii vojenský charakter. Prezident Ronald Reagan vtedy nazýval Doea svojím dobrým priateľom a hostil ho v Bielom dome – v čase, keď sa z bývalého seržanta stal najväčší utláčateľ v dejinách Libérie.

Za Doea mala Libéria so Spojenými štátami „strategický vzťah“. Krajina sa stala sídlom retransmisnej stanice, patriacej Hlasu Ameriky, ktorá vysielala americkú propagandu do kontinentálnej Afriky a na Blízky východ. Libéria poskytla útočisko aj Navigačnej stanici Omega americkej námornej rozviedky pre južný Atlantik. Libéria dokonca uzavrela so Spojenými štátmi dohodu, že americká armáda smie používať jej prístavy a letiská – stačilo, aby dala vedieť hodinu dopredu. Prekvitali aj zväzky v súkromnom sektore – americká Firestone Corporation vlastnila v Libérii najväčšiu súkromnú kaučukovníkovú plantáž na svete.

Doe sa ani veľmi nepokúsil zatajiť, že zmanipuloval voľby v roku 1985. Napríklad vo chvíli, keď už boli hlasovacie miestnosti uzavreté, urny zhromaždené a začalo sa s počítaním, odvolal Doe volebnú komisiu a vymenoval nových päťdesiat členov, ktorí ho potom poslušne vyhlásili za víťaza. Opozícia síce protestovala, ale nepomohlo jej to. Vtedajší americký minister zahraničných vecí George Schultz len múdro pokýval hlavou so slovami, že pri vysokom počte negramotných ho nijako neprekvapuje, že Doe voľby vyhral. Spojené štáty v súlade s tým jeho volebné víťazstvo uznali.

V novembri 1985 sa jeden zo sprisahancov, ktorí naplánovali prevrat v roku 1980, Thomas Quiwonkpa, pokúsil Doeov režim násilím zvrhnúť. Po krátkej bitke sa vzdal vládnym vojakom. Tí ho bez súdu popravili a jeho telo putovalo po Monrovii na výstrahu tým, ktorí by sa chceli postaviť proti vojenskej diktatúre. Doe pre istotu ešte zrovnal so zemou oblasť Nimba, odkiaľ údajní pôvodcovia pokusu o puč pochádzali.

Na tomto pozadí sa potom objavil na scéne Charles Taylor. Väčšina jeho bojovníkov pochádzala práve z oblasti Nimba. Taylor sa pustil do boja 24. decembra 1989 a Libéria sa dodnes zmieta v kŕčoch z následkov. Zahynulo viac ako dvestotisíc ľudí, v krajine je milión utečencov a ďalších niekoľko sto tisíc je za jej hranicami.

Navzdory televíznym záberom nešlo v libérijskej vojne nikdy len o Monroviu. Vojna najprv prerástla cez hranice do Sierry Leone, kde odsekávanie rúk tak šokovalo medzinárodné spoločenstvo, potom do Guiney – kde sa ju podarilo utlmiť a ktorej Spojené štáty poskytovali vojenskú pomoc – a nedávnejšie aj na Pobrežie slonoviny. V západnej Afrike nikdy nevypukla vojna za nezávislosť, no teraz sa stala dejiskom ozbrojeného konfliktu. Libéria sa stala ohniskom nákazy.

Pre komentátorov je ľahké dôvodiť, že by Spojené štáty mali v Libérii zasiahnuť, keďže ju osídlili oslobodení černošskí otroci z USA. Ďalším dôvodom, ktorý majú na jazyku, je akýsi argument podobnosti: Briti sú v Sierra Leone, Francúzi na Pobreží slonoviny, tak aj Američania by mali byť v Libérii. Pravda, dalo by sa opýtať, pečo nie sú Belgičania v Konžskej demokratickej republike a Burundi, či Portugalčania v Angole. No ešte podstatnejšie je, že hlavný dôvod zapojenia USA sa nikdy nespomenie: že totiž Američania sú zodpovední za ničivé dopady svojej politiky v Libérii. Bez americkej podpory by Doe totiž nemal prostriedky na brutalizáciu svojho obyvateľstva, ktorá nakoniec viedla až k občianskej vojne.

Akoby to ešte nestačilo, prezident Charles Taylor je utečencom pred americkou spravodlivosťou (ak sa tak dá nazvať). Utiekol totiž z väzenia v Plymouthe v štáte Massachusetts, kým sa rozhodovalo o jeho vydaní z krajiny. Potom vytvoril svoj Národný vlastenecký front Libérie, ktorý sa stal najväčšou z troch partizánskych skupín bojujúcich v Libérii začiatkom deväťdesiatych rokov. Inými slovami, Taylor ušiel z amerického väzenia, prenikol do Libérie a zničil ju. Spojené štáty musia za to niesť nejaký diel zodpovednosti. Preto, keď vidíte v zahraničnej televízii Libérijčanov, ako volajú po zásahu USA – Libérijčania nežiadajú, aby ich niekto ľutoval. Chcú len, aby sa učinilo zadosť spravodlivosti.

Vojenský zásah USA by mohol mať niekoľko priaznivých následkov. Spojené štáty by iste mohli poskytnúť svoju kapacitu silám Ekonomického spoločenstva západoafrických štátov (ECOWAS). OSN by to mohlo právom posilniť v jej úsilí hrať aktívnejšiu úlohu v procese prechodu. Vyvinula by väčší tlak na Taylorov odchod. Zároveň by podtrhla stoličku obom povstaleckým skupinám: Zjednotenej Libérie za uzmierenie a demokraciu (LURD) a Hnutiu za demokraciu v Libérii (MODEL). Ani jedna z týchto dvoch skupín nie je alternatívou súčasného režimu. Podobne ako Taylorove sily, aj ony sa mnohokrát dopustili porušovania ľudských práv. Konečným bonbónikom amerického zásahu by bolo, ak by Guinea prestala podporovať LURD a Pobrežie slonoviny by prestalo financovať MODEL.

Dočasná vláda, ktorú predpokladá mierová dohoda podpísaná 17. júna v ghanskom Akosombe by sa po medzinárodnom uznaní a s finančnou pomocou mohla pustiť do práce.

Ako teda vyzerá budúcnosť? Je fakt, že v tejto chvíli nemožno zrušiť sľub, že Charles Taylor nebude obžalovaný z vojnových zločinov. Uvážme však nasledujúci scenár. Objavili sa správy, že Nigéria ponúkla Taylorovi azyl a že on ponuku prijal. Keďže vojnové zločiny sú nepremlčateľné, keď sa situácia v krajine trocha upokojí a svoje miesto zaujme oprávnená vláda, možno sa opäť pustiť do pátrania po ňom. A či už takáto vláda nejaké kroky podnikne, alebo nie, libérijskí aktivisti za ľudské práva budú nepochybne chápať ako svoju najvyššiu povinnosť dosiahnuť, aby sa Taylor zodpovedal zo zločinov nielen proti ľudu Sierra Leone, ale aj samotnej Libérie.

Libéria je myšlienka a to myšlienka veľmi dobrá: potomkovia Afričanov odvlečených z Afriky a predaných do otroctva sa vrátili, aby prevzali to, čo im právom patrí. Ako sa mohla táto myšlienka tak zvrhnúť a začať rozsievať smrť? Toť otázka. Táto otázka je morálnou výzvou našej doby. Libéria je schopná života. Nie je to „zbrankrotovaný štát“. Je to štát, ktorí ovládli zločinci a tí sa z toho budú musieť zodpovedať – vrátane Charlesa Taylora a možno jedného dňa aj vlády USA. Pretože obyvatelia Libérie si hlboko zaslúžia žiť v pokoji.









Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.