hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

18. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Navštívil nás diktátor?

Michal Polák

Budeme sa rozprávať o háklivých otázkach a tak je asi fér vyložiť hneď na začiatku karty na stôl. Považujem sa za humanistu. To znamená, že si myslím, že meradlom každého skutku je v konečnom dôsledku človek, že ma zaujíma, aký dopad bude mať ten-ktorý čin v tomto živote a na tento svet. Na nadprirodzené bytosti neverím a riešiť záhady vesmíru božím zasahovaním ma nepriťahuje.

(23. 09. 2003)



Linka na dnes



4D - Dnešek, diskuze, dokumenty, demokracie

Stránka, ktorá si kladie za cieľ „seznamovat veřejnost se vším, co neschválily prádelny mozků" - s informáciami, ktoré nie sú v záujme vydavateľov, inzerentov a vlastníkov, či nie sú napriek svojej dôležitosti informáciami „masovej spotreby". Zaoberá sa aktuálnymi otázkami českej politiky z príjemne nezaťaženej perspektívy.



Navštívil nás diktátor?


Michal Polák

vydané 23. 09. 2003 • prečítané 8653x
formát na tlač



Budeme sa rozprávať o háklivých otázkach a tak je asi fér vyložiť hneď na začiatku karty na stôl. Považujem sa za humanistu. To znamená, že si myslím, že meradlom každého skutku je v konečnom dôsledku človek, že ma zaujíma, aký dopad bude mať ten-ktorý čin v tomto živote a na tento svet. Na nadprirodzené bytosti neverím a riešiť záhady vesmíru božím zasahovaním ma nepriťahuje.


Čisto filozoficky vzaté, nemal by som problém tento svoj postoj obhajovať. Viem si predstaviť, že keď raz vybŕdneme z „prehistórie ľudstva“, v ktorej sa ľudia musia najviac zaujímať o to, či budú mať prácu, peniaze a vďaka nim čo jesť, do čoho sa obliecť a kde bývať – že teda keď raz budeme žiť v skutočne civilizovanom svete, niečím tie dlhé zimné večery či slnečné letné odpoludnia tráviť budeme musieť. Metafyzická otázka, či naozaj existuje nejaká uvedomená, všemohúca, vševedúca bytosť, ktorá stvorila celý vesmír, sa na to hodí priam dokonale.

No i keď teda sám putujem životom bez viery, chuť s bojovým elánom niekomu vyvracať jeho náboženské predstavy ma už dávno prešla. Pretože pripraviť niekoho o vieru, to je nesmierna zodpovednosť. Znamená to šmahom rozbiť danému človeku nádej na tisícročia, ba celé „naveky“ nekonečnej blaženosti. A ak niekomu viera v Boha pomáha predierať sa týmto „slzavým údolím“, kto som ja, aby som mu ju bral?

Napriek tomu všetkému však nemožno s rovnakým pochopením sledovať aj činnosť organizovaného náboženstva – teda, buďme konkrétni – katolíckej cirkvi. Pretože tá, bohužiaľ, zohráva u nás aj mnohé úlohy, ktoré s onou metafyzickou otázkou existencie Boha, či s osobným „darom viery“, nemajú nič spoločného.

Kolonializmus je zlo

Katolícka cirkev nie je demokratické spoločenstvo. Slúži jej ku cti, že sa to ani nesnaží predstierať. Cirkev je hierarchická organizácia, v ktorej idú všetky príkazy iba jedným smerom – totiž zhora nadol. Veriaci nemajú práva svojich kňazov kontrolovať, či nedajbože voliť; ak chcú zostať veriacimi, nesmú sa ich nariadeniam protiviť. Ich jediným právom je – poslúchať.

Mnohí tvrdia, že v rámci náboženstva zjavenej pravdy to takto jednoducho byť musí, že žiadna demokracia v ňom existovať nemôže. Veď Boh je predsa najvyššia autorita, doslova „Pán“ i „Kráľ“, jeho rozhodnutia sú spísané vo svätých knihách a hlasovať o nich nemožno.

Odhliadnime teraz od toho, že mnohé, aj kresťanské, náboženské spoločenstvá to až tak jednoznačne nevidia. Odhliadnime od toho, že Boh v úlohe najvyššieho vládcu sa zdá byť len fosílnym odtlačkom pradávnych dejín, keď sa ľudia sami nedokázali spravovať inak, ako rukou absolutistického panovníka a preto pochopiteľne prisúdili aj najväčšej sile vo vesmíre podobné postavenie. Ba odhliadnime aj od toho, že ako povedal Mark Twain, tí, ktorí hovoria v mene Boha, ešte nikdy neboli schopní predložiť poverovacie listiny. Prijmime aspoň na chvíľu predpoklad, že v oblasti náboženského cítenia jednotlivca môže byť skutočne správne, keď sa onen jednotlivec vzdá v otázkach viery svojej zvrchovanosti a podriadi sa iným, vyššie postaveným.

Napriek tomu však už nemôžeme prijať, keď sa cirkev snaží preniesť rovnaký prístup aj do oblasti demokratickej politiky – keď sa snaží presadiť svoje názory do zákonov štátu. Lebo v tom okamihu už nejde o to, ako sa vnútorne spravuje spoločenstvo veriacich, ktoré v otázkach viery možno takéto nedemokratické usporiadanie potrebuje. V tom okamihu sa z nej stáva nedemokratická politická sila v demokratickom štáte.

V rámci cirkvi môže platiť, že zodpovedať sa treba vrchnosti a v konečnom dôsledku bohu; ale v demokracii platí, že všetka moc vychádza z ľudu a ľudu musí vrchnosť skladať účty. V cirkvi sú môžu byť veriaci ovečkami, ktoré treba zhora usmerňovať; ale v demokracii je psou povinnosťou tých hore byť iba poníženými služobníkmi tých dole. V rámci cirkvi môže platiť jediná, zjavená pravda; ale v demokracii musí existovať voľná súťaž všetkých, i pomýlených názorov. Atakďalej, atakpodobne.

Isteže, v reále to s tou demokraciou vyzerá všelijako. Krásne zásady z mnohých, aj systematických dôvodov, v praxi úplne neplatia. Určite však tej praxi nepomôžeme, ak budeme tieto zásady vedome podkopávať.

Preto ak niekto vystupuje proti klerikalizácii Slovenska, nerobí nič iné, len že preukazuje službu demokracii – a môže pritom byť aj hlboko veriacim kresťanom. Kresťanom, ktorý si však uvedomuje, že tak, ako štát nesmie zasahovať do oblasti slobody vyznania, nesmie vyznanie obmedzovať demokratické princípy. Náboženstvo svoje miesto v živote má a nikto mu ho neberie; stavať sa proti klerikalizácii znamená byť len proti tomu, aby náboženstvo kolonizovalo aj oblasti, ktoré mu nepatria.

Odpor proti politickej činnosti cirkvi sa v skutočnosti naozajstného náboženského cítenia nijako nedotýka, i keď sa s týmto tvrdením rado šermuje. Pretože to, či mám „dar viery“, či dodržiavam také či onaké Desatoro, či sa každonedeľné zhováram so svojím Stvoriteľom, či chcem, aby sa diala jeho, nie moja vôľa – do toho sa mi nikto nebude starať. Sú to moje osobné veci a do nich v demokracii nikoho nič nie je. Brániť sa klerikalizácii však neznamená vstupovať niekomu do týchto jeho hlboko intímnych osobných záležitostí, ale neustupovať činnosti, ktorá už s nimi nemá nič spoločné. Nie je už totiž osobná – týka sa kolektívne všetkých ľudí v tomto štáte. Ide v nej o to, či svoju vieru nanucujem ostatným, či vytláčam z verejného priestoru nenáboženské názory, či s odvolaním sa na vieru zasahujem do oblastí, v ktorých by mal mať rozhodujúce slovo rozum, či presadzujem jedinú pravdu tam, kde má vládnuť pluralita. Akonáhle sa začne zmiešavať politika s náboženstvom, akonáhle začneme naštepovať na demokraciu diktatúru, vzniká nebezpečná, výbušná zmes, ktorá by mohla pokojné spolunažívanie rozumu a viery rozmetať na márne kúsky.

Je zaujímavé, že všetci to sme bez problémov schopní uznať – pokiaľ je to ďaleko. Všetci vidíme, aké škodlivé je miešať náboženstvo s politikou – keď sa hovorí o Blízkom východe. Keď naň príde reč, strašíme sa fundamentalizmom, ktorý by chcel nalinkovať život spoločnosti doslova a do písmena podľa božieho slova, krútime hlavou nad mocou imámov, hrozíme sa zavádzania náboženského práva šaría do zákonov štátu … no dobre, a doma je to azda v poriadku?

Viera, či moc?

Keď katolícka cirkev žiada štátom platené vyučovanie svojich článkov viery v školách, keď presadzuje zrušenie práva ženy rozhodovať o pokračovaní v tehotenstve, keď si necháva štátom platiť návštevu svojho najvyššieho predstaviteľa – to už nie sú otázky viery. Tu už ide o otázku politiky, o otázku, či sa v štáte bude uplatňovať rovnosť všetkých názorov zvrchovaných občanov, alebo či poskytneme nesmierne zvýhodnené postavenie jedinej, zjavenej pravde. Tým, že cirkev do toho politického zápasu vstupuje, prestáva byť len spoločenstvom ľudí, ktorí sa združujú na základe spoločného osobného vyznania. Z tohto osobného vyznania síce profituje, no stáva sa z nej nový, pevne zomknutý, dravý účastník boja o moc.

A tým sa, samozrejme, okamžite zbavuje akejkoľvek morálnej autority. Pretože ako vedel už Machiavelli, politika je nesmierne špinavá záležitosť a ten, kto sa do nej s takou vervou púšťa, nemôže zároveň kázať o mravnosti. Už tobôž nie vtedy, ak základom jeho moci je poslušnosť jeho ovečiek – poslušnosť, ktorá možno má svoje miesto v oblasti náboženskej, ale rozhodne nie občianskej aktivity.

Ludvík Vaculík vo vyhlásení „Dvetisíc slov“ kedysi napísal, že komunistická strana, ktorá mala spočiatku veľkú dôveru ľudí, ju postupne vymieňala za úrady – až ich získala všetky a nič iné už nemala. Cirkvi sa možno podarí v mocenskom zápase o tvár nášho štátu uspieť. Mala by však mať na pamäti, že by ju potom mohol postihnúť rovnaký osud. Bude mať svoje zákony – ale už nič viac. Namiesto úprimného, lebo dobrovoľného presvedčenia zostanú len nenávidené, lebo vynucované rituály. Moc bude – ale viera sa vyparí. Namiesto posla Božieho slova bude väčšina ľudí vidieť v pápežovi iba to, čím z politického hľadiska je – totiž, jednoducho diktátora.

Je to tvrdé? Je to škaredé? Uráža to náboženské cítenie? Áno. Lenže tvrdá, škaredá a urážajúca je na tom práve tá politika. Pretože politika je taká vždy. Cirkev sa nemôže čudovať, ak sa pri účasti na nej zašpiní aj ona.

Ruku na srdce... stojí to za to?



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

Tomáš  (03.06.2005 21:53:39)     

Máte pravdu a musím s vami súhlasiť, lebo keby bol Boh bytosťou, tak už dávno by takéto združenia ako je cirkev neexistovali. Takéto uvažovanie je ľudské a chápeme ho naším ľudským rozumom, to je ale normálne. Pripusťme možnosť existencie Boha. A ja sa pýtam: Keď je Boh Bohom môžeme ho chápať ľudským rozumom? Už by asi Bohom nebol keď ho ja "nedokonalý" chápem, už by to bolo niečo ľudské. Človek je tvor, ktorý vníma prostredie všetko čo nás obklopuje, čiže materiál, hranice či už abstraktné ako je napríklad čas, alebo už spomínaný materiál. Nedokonalosť človeka sa dá vysvetliť práve týmto: Dokážeme si predstaviť nekonečný priestor, napr. vesmír? Ten kto odpovedá áno klame sám seba. Človek si ešte aj v tomto storočí nevidí ani na "špičku nosa", ešte stále je pre nás viac nepoznaného ako poznaného. Práve v tom je ta božskosť ako sa v tomto článku spomína, že človek môže sám rozhodnúť čo je dobré, zlé a samotný výsledok činu. Práve v tom sa líšime od zvierat a iného tvorstva. Nesnažím sa ospravedlniť cirkev, samozrejme má svoje chyby, lebo tam kde je človek bude stále neporiadok. No Boh nemôže zasahovať priamo, lebo dal niečo človeku čím dokazuje, ako si ho váži a to je rozum a slobodna vôľa. No povedzme si, keď niekomu dám slobodu a priamo s ním manipulujem, zasahujem do jeho konania (mysle) je takýto človek slobodný? Boh necháva človeku voľnosť a v tom je tá božskosť. Neodsudzujem takéto články, lebo aj to je prejav slobody a spomínanej demokracie. Na margo demokracie: Môže existovať štát bez vlády, zákonov a rôznych štruktúr? Asi nie, lebo by nastal chaos, pozrime sa do minulosti. Tak isto aj cirkev musí mať určité pravidlá. V konečnom dôsledku aj tu sa rozhodujem či tieto pravidlá dodržujem alebo nie a nikto ma ešte z cirkvi nevyhadzoval. Samozrejme čo sa týka priameho zasahovania do politiky štátu, nie je to celkom na mieste a je to otázne do akej mieri. Veď aj Kristus hovorí: "Dajte cisárovi čo je cisárove a Bohu čo je božie!". Ale veď je demokracia a či súhlasme alebo nie cirkev je inštitúcia (dokonca Vatikán je uznaný ako štát) má tiež právo na svoj názor. Keď nechávame vypočuť určité skupiny, ktoré presadzujú napr. manželstvo rovnakého pohlavia tak nezapchávajme ústa cirkvi len preto, že pripúšťa existenciu Boha. Prečo rôzne združenia alebo lobistické skupiny zasahujú a ovplyvňujú napr. parlament a cirkev musí mlčať? A na záver: Všetci vidíme len to čo vidieť chceme. "Nie je všetko zlato čo sa blyští"!

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.