hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

25. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Tisíc a jedna vojna

Ulrich Landurner

Na návšteve u staronového policajného šéfa v Al Sadúne v srdci Bagdadu: Policajný plukovník Awan je pyšný muž. To, ako komanduje svojich podriadených, to, ako na vás pozerá z výšky, hoci sám príliš vysoký nie je - takéto umenie ovláda len muž, ktorý si sám seba cení viac, ako všetkých ostatných.

(07. 10. 2003)



Linka na dnes



Feminet.sk

Vynikajúci slovenský server ženského hnutia. Obsahuje kopu materiálov teoretického rázu i články o aktuálnych problémoch. Kto má úprimný záujem dozvedieť sa niečo o feminizme a feminizmoch, bez predsudkov omieľaných bežnými slovenskými médiami, nech zamieri sem.



Oko Tigrida


Michal Polák

vydané 11. 09. 2003 • prečítané 11661x
formát na tlač



Pavel Tigrid, ktorého život sa nedávno uzavrel, sa do slovenského povedomia zapísal najmä scénou ako z divadelnej hry: keď totiž zabránil v roku 1989 Alexandrovi Dubčekovi, aby vystúpil pred zhromaždeným davom na balkóne vydavateľstva Melantrich. Symbolicky tým predznačil, že Dubčekova cesta na Hrad zostane zarúbaná.


To samozrejme nebol jediný čin, vďaka ktorému ho ľavicovo a sociálne cítiaci ľudia nemali v láske. Napriek tomu si myslím, že sa v jeho živote dá nájsť aj dosť podnetného. Začnime teda od toho dobrého, ako sa, koniec koncov, pri tejto pietnej príležitosti patrí.

Pokiaľ hovoríme o Tigridovom jazyku, štýle novinárskom i osobnom, či o jeho redaktorskej činnosti, zaslúži si všetky pocty, s ktorými ho česká spoločnosť vyprevádzala. Ba zájsť môžme ešte ďalej. V mnohom bol Tigrid priam ukážkovým demokratom. Jeho parížsky časopis Svědectví bol „širokorozchodný“ – dával priestor najrôznejším názorom a nebál sa plurality. Svědectví bolo antikomunistickým časopisom, v tom zmysle, že bolo jednoznačne zamerané proti vtedajšiemu režimu v ČSSR. Nebolo však zrkadlovým odrazom propagandy tohto režimu. Na rozdiel od neho totiž umožňovalo vidieť skutočnosť na mnoho spôsobov, aj vzájomne protichodných. Toto vtedajší režim v Česko-Slovensku nedokázal pochopiť. Takejto plurality sa bál.

Dodajme hneď, že sa jej bojí aj ten dnešný. Ľudia, ktorí sú dnes súčasťou našej politickej „elity“, vyrástli v rokoch normalizácie a zrejme v súlade s tým nie sú schopní pluralitu pochopiť. Nedokážu prijať, že v pluralitnej spoločnosti musíme názory, ktoré sa nám nepáčia, nielen počúvať, ale dokonca považovať ich existenciu za plne oprávnenú. U nás dominuje kultúra Domina, ktorá by asi najradšej zmietla nielen akékoľvek „ľavicové“, „nacionalistické“ či inak „iné“ názory z povrchu zemského – a ktovie, či nie aj spolu s ich nositeľmi.

Porovnajme to s vyjadrením Pavla Tigrida ku KSČM, ktorú do smrti považoval za stranu s totalitnými sklonmi: „Nejde se s nimi nebavit. A obávám se, že spousta lidí nepochopila, co je to demokracie. ... Jsme parlamentní demokracie, a pokud dali voliči někomu hlas, pak to platí.“ Paradoxom však je, že Tigrid sám k vytvoreniu prostredia, v ktorom „to neplatí“, tiež prispel, ako ešte uvidíme.

Hodvábna rukavička, železná päsť

Iba v máloktorom nekrológu sa dozvieme, že Tigrid pred vojnou prináležal k „demokratickej ľavici“. Sám sa často označoval za „starého benešovca“. Jeho predvojnová línia sa teda zrejme spájala s masarykovskou sociálnou demokraciou či benešovskými národnými socialistami – neslano-nemastnou „ľavicou“ vtedajšej „permanentnej“ koalície. Po vojne, ktorú strávil v Londýne a vo vysielaní BBC, však Tigrid stranícke tričko zmenil a začal publikovať v tlači Čs. strany lidovej. Konzervatívny svetonázor mu už zostal.

Po februárovom prevrate unikol na Západ, kde sa v roku 1950 stal prvým riaditeľom novovzniknutého rádia Slobodná Európa. Mimochodom, v tom tkvie aj dôvod, prečo ho starorežimná tlač označovala za agenta CIA. I keď totiž pôvodne vytvorenie stanice schválil americký Kongres, až do roku 1971 jej financie prúdili práve cez spomínanú spravodajskú agentúru. CIA si určitý vplyv na fungovanie stanice zachovala aj po tomto dátume. (Všetko sú to ľahko overiteľné, verejne prístupné fakty.) Priznať, že to „všetko bola od začiatku do konca propagandistická záležitosť“, podľa slov jedného západného pozorovateľa, ešte neznamená spochybniť všetko, čo Slobodná Európa odvysielala – koniec koncov, ako hovorí ten istý novinár, „tá najlepšia propaganda sa vždy drží tak blízko „pravde“, ako len môže.“

Po odchode zo „Slobodky“ začal Tigrid vydávať už spomínané Svědectví. Otvorenosť tejto publikácie odrážala zrejme aj jeho osobnosť – aspoň ak máme veriť „oficiálnym“ spomienkam, ktoré zdôrazňujú jeho láskavosť a veľkorysosť. Skutočne to bol navonok žoviálny a príjemný človek, ktorý vedel hovoriť duchaplne a často i sebaironicky. S obľubou napríklad upozorňoval na to, že v roku 1948 odchádzala do emigrácie jeho skupina „historicky porazených“ – len aby za nimi o dvadsať rokov neskôr prišli tí, ktorí ich historicky porazili – niekdajší stalinisti, vtedy už reformní komunisti. S niektorými z nich nadviazal aj dokonca svojho druhu priateľstvo – ako napríklad so Zdeňkom Mlynářom, „dej mu pánbůh věčnou slávu“ (ako sa bol Tigrid vyjadril v jednom rozhovore).

No jeho tolerancia mala svoje hranice. V tom istom rozhovore totiž pokračuje: „[Komunisté i] v exilu byli neklidní nebo spíše činní: my jsme ještě v neděli spali po flámu a oni už redigovali texty, scházeli se... Jsou prostě čilí, a pokud možno bez humoru.“

Všimnime si dobre: Tigrid ešte v roku 2003 hovoril o vylúčených reformistoch ako o komunistoch, bez ohľadu na akýkoľvek ich neskorší vývoj. Z kontextu jasne vyplýva, že vlastne nerobil žiadny veľký rozdiel medzi nimi a dnešnými členmi KSČM. Dubčekovec, stalinista – všetko jedno; „komunisti“ akoby tvorili zvláštny živočíšny druh, ktorým sa nebolo možné odstať, nech by človek tisíckrát vymýšľal demokratizačné reformy či organizoval Chartu ’77.

A tu sa odráža druhá stránka Tigridovej osobnosti, o ktorej nekrológy mlčia. Pod tým macíkovským, dobromyseľným povrchom bol totiž Tigrid tvrdý ako skala. Pri všetkej svojej oddanosti demokracii a pluralite bol zároveň presvedčeným vojakom studenej vojny, stúpencom veľmi, veľmi tvrdej línie. Komunistický režim bol preňho nepriateľom vždy a za každých okolností – ešte aj za okolností reforiem konca šesťdesiatych rokov, či neskôr za Gorbačova. V tomto zmysle patril medzi tých najnezmieriteľnejších, do školy, ktorá dnes oslavuje druhotriedneho westernového herca, že „uzbrojil“ Sovietov a v studenej vojne tak zvíťazil.

Že Gorbačovovo „nové myslenie“ mohlo byť skutočne aj myslené vážne, že uvoľňovanie napätia mohlo mať blahodárne dôsledky pre obyvateľstvo celého sveta – obyvateľstvo, nie politické elity – to je mimo obzor stúpencov tohto názoru. Oni dokážu uvažovať len v dvojkovej sústave, áno - nie, čierna alebo biela, dobro alebo zlo (pričom je jasné, kto je kto).

Z pohľadu aj západnej ľavice však zmysluplnou zahraničnou politikou mohlo byť len uvoľnenie napätia medzi blokmi. Len tak sa mohli západné politické strany vymaniť zo zovretia rámca studenej vojny, ktorý obmedzoval možnosti Európy iba na voľbu medzi dvoma rôznymi podriadenosťami. Len tak mohli dostať možnosť rozvoja aj rozumnejšie, menej paranoické a monolitné sily vo vnútri sovietskeho bloku. O tomto bola v sedemdesiatych rokoch „Ostpolitik“ Willyho Brandta, ktorej zrejme vďačíme za to, že sa z hlbín KSSZ vynoril Gorbačov a nie nejaký nový Stalin. Politika neustále sa zostrujúcej konfrontácie, akú predvádzal Reagan, by zrejme bola viedla len k nastúpeniu rovnako tvrdého kurzu zo sovietskej strany. Človeka až strasie pri pomyslení, kam by nástup nového, nabrúseného vodcu v hospodársky upadajúcej, ale vojensky silnej superveľmoci mohol asi viesť.

Reportáže len-len že nie spod šibenice

Priznajme však, že Tigrid mal na svoj zatvrdený postoj pomerne dobré dôvody. Jeho antikomunizmus bol iný, než neskorší antikomunizmus Štrassera, Kaníka, Dzurindu, či milióna iných, štyridsať rokov omeškaných „bojovníkov za slobodu“, ktorí sa na „budovaní socializmu“ bez odvrávania podieľali. Ľudí žijúcich v normalizovanom Česko-Slovensku isteže otravovali povinné prvomájové sprievody, frustrovala ich nemožnosť cestovať a vôbec všeobecná nehybnosť. No sotva je to dostatočným vysvetlením nenávisti, ktorou sa podaktorí začali hrdiť po novembri 1989. Ide skôr o politicky účelovú pózu, ktorá má odvrátiť možnú kritiku od nich samých – či už za ich niekdajšiu, alebo dnešnú činnosť.

Tigridov prípad bol iný. Mnohí jeho priatelia na Február 1948 doplatili veľmi tvrdo – šikanovaním, mnohoročnými trestami, alebo dokonca životom. Aj takí, ktorí sami z presvedčenia vstúpili do KSČ (ako Rudolf Margolius, popravený v procese so Slánskym.) Tigrid sám čisto náhodou odišiel do zahraničia tesne pred tým, ako „spadla klec“ – podľa jeho vlastného rozprávania dorazil na hranice s Nemeckom len hodinu predtým, ako by ho bol dostihol zatykač ŠtB.

Človeku, ktorý zrejme len o vlások unikol šibenici či Jáchymovu, sa nemožno čudovať, že sa stal zaťatým nepriateľom režimu, že sa stal podozrievavým voči všetkému, čo s ním bolo možno len vzdialene spojené. Skúsenosť s komunistickou „zradou“ z roku 1948 mal Pavel Tigrid už na celý život vpísanú do génov a vychádzal z nej pri hodnotení všetkého, čo sa v Česko-Slovensku dialo. Odtiaľ pramení aj jeho nedôvera v Dubčeka a obrodný proces 68., ktorý považoval v podstate za búrku v pohári vody. Odtiaľ aj jeho otázky na telo jednému z významných predstaviteľov onoho procesu, spomínanému Zdeňkovi Mlynářovi, keď sa od neho už v emigrácii dožadoval záruk, že „demokrati“ nebudú „komunistami“ (teda reformistami Mlynářovho typu) znova podrazení. (Pravda, je otázne, ako by sa tigridovskí demokrati zachovali, keby to bolo v roku 1948 dopadlo „naopak“. Boli by skutočne blahosklonne nechali porazenú komunistickú stranu jednoducho na pokoji? Päťdesiate roky v „slobodnom svete“ tomu nenaznačujú. Možno mal Pavel Tigrid vo svoje „historickej porážke“ aj veľké šťastie – že totiž nikdy nebol pred podobnú voľbu postavený.)

„To jsou paradoxy…“

Tigrida si však ako protivníka ľavice možno predsa len vážiť. Na rozdiel od zákerných úskokov a podlostí, ktoré nám i sebe navzájom predvádzajú Dzurinda, Palko, Rusko a spol. bol totiž Tigrid ako politik otvorený a jasne čitateľný: „Když Václav Klaus kývl na to, že se stanu ministrem, vzal si mě stranou a řekl mi: Tigride, vy jste Havlův člověk a já bych rád, abyste se v té vládě nedal: abyste mluvil, oponoval. To jsem mu slíbil a taky jsem to dělal.“ Ani ona nepekná scéna na balkóne Melantrichu nespadla z neba. Tigrid dal dávno predtým jasne verejne najavo, čo si o Dubčekovi myslí. Žiadny velikán „obrodného procesu“, ani žiadny Saša Dobrotivý – to veru pre Tigrida nebolo. Koniec koncov, ako sme už naznačili, celú reformnú snahu roku 1968 považoval viac-menej za frašku, ktorá sa takým či onakým spôsobom musela skončiť neúspešne, a mnohokrát to aj napísal. Takisto už dávno pred novembrom označil za toho, komu prislúcha symbolická „kráľovská koruna“, Václava Havla. Vyčítať mu možno len to, že keď k tomu dostal príležitosť, presne podľa týchto svojich názorov sa aj zachoval.

Tigridova otvorenosť, osobná „láskavosť“ a sebairónia na jednej strane a jeho vnútorná tvrdosť, neústupčivosť pri obrane vlastného presvedčenia na strane druhej sú v ostrom kontraste s ponovembrovým správaním našich „ľavicových“ politikov. Tých ich rôzni „marketingoví“ manažéri presvedčili, že na verejnosti treba pôsobiť seriózne, vyjadrovať sa pokiaľ možno zložito a tváriť sa zasvätene – jednoducho, vzdialiť sa od bežného spôsobu ľudskej reči. A vo vnútri? Škoda hovoriť. Blato. Stratégia neustálych ústupkov. Politika v štýle kam vietor, tam plášť. Môžeme sa čudovať, že pri takejto neschopnosti stáť si za svojím sú ponovembrové dejiny slovenskej ľavice cestou od desiatich k piatim?

Pravdaže, do istej miery to bol dôsledok náporu roka 1989. Čo bolo ľavicové, bolo komunistické, a čo bolo komunistické, bolo od diabla. K tomuto Tigrid svojou mierou tiež prispel. Zachoval sa opäť presne v súlade so svojimi názormi a v spoločnosti, ktorá je na pluralitu zvyknutá, by to bolo bývalo úplne v poriadku. V takej spoločnosti, považujúcej ostrý, i keď korektný súboj rôznych myšlienok a názorov za niečo samozrejmé, by jeho razancia neprekážala. No vo chvíli, keď sa myslenie ľudí ešte len prebúdzalo, ešte sa len otvárala možnosť otvorene uvažovať sám za seba, musela podobná razancia pôsobiť ako súčasť nového „jediného správneho“ svetonázoru. Do istej miery si to Tigrid sám uvedomoval – povedal napríklad, že hoci to možno do neho ako od „starého antisocialisty“ bude znieť prekvapivo, želal by si aj posilnenie ľavice. Svoj tieň však prekročiť nemohol. Zaslúžil sa tak nakoniec napriek svojej dovtedajšej činnosti nie o vznik spoločnosti pluralitnej, ale dusenej uniformitou pravicovej ideológie (pravda, najmä v Česku; u nás mal vývoj vďaka existencii Vladimíra Mečiara inú podobu), ktorá si tak dodnes paradoxne pestuje svoj protipól v ghette KSČM.

Ak nám ide o prelomenie atmosféry jedinej pravdy, potom by nám však Pavel Tigrid mohol zostať inšpiráciou. Isteže nie svojimi názormi, ale odhodlanosťou, s ktorou ich zastával. Čítajme ho a naučme sa s ním polemizovať – a z jeho slov si zapamätajme najmä tie, ktoré sám prevzal od (protirežimných) robotníckych vzbúr vo východnej Európe: „Dnešek je váš, zítřek je náš!“



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.