hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

27. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Francúzom sa to zase raz podarilo

Diane Johnstonová

V jarnom ovzduší počuť tichú ozvenu roka 1789. „Je to vzbura?“ pýtajú sa vyplašene mocní. „Nie, veličenstvo,“ prichádza historická odpoveď, „toto je revolúcia.“
Prinajmenšom, ak revolúcia znamená, že ľudová vzbura zvráti politiku nafúkanej, bezočivej elity, ktorá stratila pojem o živote a starostiach bežných ľudí, potom by sa naozaj dalo povedať, že vo Francúzsku sa zbiera na ďalšiu revolúciu. Ak to tak bude, začne sa to pri hlasovacej urne, v celonárodnom referende, ktoré má 29. mája rozhodnúť o ratifikácii zmluvy ustanovujúcej európsku ústavu.

(30. 05. 2005)



Linka na dnes



Participatory Economics

Jeden z modelov ekonomiky, ktorá odmieta „reálny socializmus" i kapitalizmus. Autorom modelu, ktorého znalosť sa vďaka svetovému antikapitalistickému hnutiu začína šíriť po celom svete, sú vydavateľ ZMagazinu Michael Albert a profesor ekonómie na Washingtonskej univerzite Robin Hahnel.



Pod dlažobnými kockami sa skrýva pláž...

(Reportáže z Paríža 1968)


Daniel Singer

vydané 21. 08. 2003 • prečítané 11026x
formát na tlač



18. mája 1968

Počasie sa na víťazov usmievalo. V pondelok večer bolo príjemne a veselo. V novodobytej Latinskej štvrti riadili študenti dopravu. Sorbonna, odkiaľ sa vyparila polícia, otvorila dvere všetkým. Čoskoro všetci začnú hovoriť o francúzskej „kultúrnej revolúcii“, ale v tejto chvíli atmosféra pripomínala skôr ľudovú veselicu Kermesse Heroique, s nádychom prvých dní kubánskej revolúcie. Na nádvorí Sorbonny hrala kapela jazz. Vo vstupnej hale univerzity, pokrytej plagátmi, hlásal jeden z nápisov, že „je zakázané zakazovať“. Zapálení mladíci, vyčerpaní i povznesení, debatovali v prednáškových sálach až do svitania o vzťahu medzi študentmi a robotníkmi, o mieste univerzity v spoločnosti, o kultúre a kapitalizme.


Koľko ľudí vyšlo v ten nezvyčajný deň do parížskych ulíc? Bolo to celé ľudské more, ktoré zaplavilo hlavné mesto od stanice Gare de l’Est, kde sa o pol druhej poobede zišli školáci, študenti a profesori. O dve hodiny neskôr, na Námestí republiky, sa táto obrovská vlna stretla s ďalšou, vedenou odbormi, a spojený pochod sa vydal srdcom Paríža, cez Seinu, po bulvári St. Michel až na námestie Denfert-Rochereau, hlavné zhromaždisko týchto dvoch revolučných týždňov. Dávno potom, čo do cieľa dorazili prví pochodujúci, sa chvost demonštrácie ešte ani nepohol. Prišiel až o jednej hodine ráno.

Bol to najväčší pochod, aký kedy Paríž od vojny zažil, najmladší, najdynamickejší a aspoň navonok najrevolučnejší. Viali červené zástavy, do vzduchu sa zdvíhali zaťaté päste, opakovane zaznievala Internacionála. Ostré heslá neboli namierené len proti ministrom, samotnému prezidentovi de Gaullovi sa dostalo odsúdenia ako vrahovi a volalo sa po jeho demisii. Politici – ľudia ako Mitterand [vodca sociálnych demokratov], Mendès-France [významný politik malej socialistickej strany] a Waldeck Rochet [generálny tajomník komunistov] – boli v dave stratení. Políciu nebolo nikde vidieť. Rozdiel v náladách generácií sa dal najjasnejšie vidieť ku koncu pochodu – mnohí študenti chceli pokračovať k Elyzejskému palácu, zatiaľ čo komunistickí strážcovia poriadku pomocou svojich megafónov vyzývali ľudí, aby sa rozišli.

Ako sa mohla tvár Paríža z ničoho nič tak zmeniť? Aby sme to pochopili, musíme sa vrátiť do piatku 10. mája a útok na barikády v Latinskej štvrti. Všetko sa vlastne začalo pooobede, keď sa stredoškoláci, ktorí chceli vyjadriť svoju solidaritu študentom, zišli na Place Denfert-Rochereau, aby si tam vypočuli rečníkov na soche Belfortského leva. Večer boli na rade študenti a prednášajúci – najprv pochodovali dosť bezcieľne, ale občasné prudké behy, inšpirované Japoncami, dodali demonštrácii na rýchlosti a niektoré okamihy, keď všetky bočné ulice zablokovali policajti v helmách pripravení na útok, boli dosť napäté. Demonštranti skandovali na Compagnies Républicaines de Securité „CRS – SS!“ a zdravili policajtov nacistickým pozdravom. Študentskí usporiadatelia však znova dokázali, že majú veci pod kontrolou, pochytali sa za ruky a svojimi telami zabránili zrážkam.

Keď sa demonštranti pokúsili prekročiť Seinu, zistili, že všetky mosty zablokovali mohutné policajné sily. Pochod bol potom odklonený cez bulvár St. Germain k bulváru St. Michel. Študenti sa vtedy mohli buď rozísť, alebo vstúpiť do svojich vlastných štvrtí a okupovať ich. Keď sa zoči-voči úctyhodnej policajnej sile rozhodli pre to druhé, bolo prirodzené začať budovať barikády. Barikády vyrástli ako huby po daždi, zvlášť v oblasti okolo Luxemburských záhrad a Gay-Lussacovej ulici. Na ich stavbu použili autá a všetok možný materiál.

No hoci s príchodom noci bola atmosféra napätá, na bitku to nevyzeralo. Miestni obyvatelia – a Latinská štvrť nie je veľmi ľavicová – rozdávali hladným študentom jedlo. (Neskôr potom vylievali vodu, aby rozptýlili slzný plyn, a otvárali dvere, aby poskytli študentom unikajúcim pred obuškami útočisko.) Nikto naozaj neveril, že by polícia najprv dovolila postaviť barikády, ak by skutočne chcela zaútočiť. Navyše pokračovalo vyjednávanie s úradmi. V dvoch bodoch – stiahnutie polície a otvorenie Sorbonny – nebol nijaký problém. Treťou požiadavkou však bolo, aby boli prepustení tí, ktorých zatkli na predchádzajúcich demonštráciách. „Osloboďte našich súdruhov“ sa stalo zvlášť dôležitým heslom pochodujúcich. Vláda mu vyhovela – ale až o dvadsaťštyri hodín. Zatiaľ odpovedala „nie“. Ministri, ktorých sa to týkalo, sa nepretržite radili. O druhej ráno padlo rozhodnutie vrhnúť silu proti barikádam.

O štvrť hodinu sa útok začal, podkopávajucim procesom, ktorý pripomínal naozajstné bojisko. Na barikády začali dopadať granáty so slzným plynom. „De Gaulle assassin!“ (De Gaulle je vrah!), začali cez vreckovky na ústach kričať ich obrancovia. Plyn bol vo vzduchu tak nahusto, že keď sa obrátil vietor, musela polícia sama ustúpiť (mnoho jej príslušníkov utrpelo od plynu popáleniny a iné zranenia). No inak nemilosrdne postupovala a zaberala jednu barikádu za druhou. Napriek dramatickej prosbe profesora Monoda, držiteľa Nobelovej ceny, nedostal Červený kríž povolenie evakuovať ranených. Oficiálny počet 367 ranených je určite príliš nízky – mnohí študenti sa radšej z rán vylízali v tichosti, než by na seba upútali policajnú pozornosť. Do piatej ráno sa hlavná bitka skončila, no medzi čmudiacimi autami policajti stále prenasledovali jednotlivých ľavičiarov vo dvoroch alebo dokonca aj v bytoch a pchali zbitých mladíkov do antonov (zatknutých bolo 466 ľudí).

Do soboty ráno bol v Latinskej štvrti obnovený poriadok. Bolo však natoľko jasné, že pre vládu je toto víťazstvo porážkou, že premiér Pompidou bol donútený do večera splniť takmer všetky študentské požiadavky. Bolo však už neskoro. Výbuch rozhorčenia ľudí otvoril dvere pondelňajšiemu generálnemu štrajku a masovej demonštrácii. Do polovice tohto týždňa nabralo študentské hnutie pozoruhodne na sile. Okupovaná bola nielen Sorbonna, ale aj väčšina ostatných fakúlt v Paríži i provinciách. Študenti spoločne s profesormi sedeli a diskutovali o budúcnosti univerzít. Už teraz sa medzi nimi objavili rozdiely – medzi viac a menej politizovanými, medzi reformistami a revolucionármi, medzi tými, ktorých viac zaujímala možnosť zamestnať sa a tými, ktorým viac išlo o štruktúru spoločnosti. Čo bude so skúškami, na to sa názory líšia najmenej. Názorové rozdiely môžu ešte narásť. V tomto okamihu však všetkých zjednocuje pocit víťazstva a nevídanej eufórie.

* * *

25. mája 1968

Moderná revolúcia si vyžaduje spojenie revolučnej situácie a strany alebo organizácie pripravenej uchopiť moc. Život vo Francúzsku sa takmer úplne zastavil a situácia vyzerá revolučne. No jediná strana, ktorý si vždy nárokovala revolučnú úlohu, dnes vôbec nejaví známky toho, že by sa ju chystala splniť. Komunisti naskočili do rozbehnutého vlaku, ale len preto, aby ho ubrzdili. Nie je to tým, že chcú zachovať režim generála de Gaulla, ale tým, že používajú revolučnú zbraň – všeobecný a neobmedzený štrajk – na to, aby dosiahli parlamentný cieľ, vytvorenie vlády ľudového frontu.

Od študentskej moci k moci odborov

Študenti vypochodovali 16. mája podvečer zo Sorbonny s červenými vlajkami a transparentom, ktorý hlásal: „Robotníci prevezmú zástavu boja proti neľudovému režimu zo slabých rúk študentov.“ Toho večera nastal v príbehu dôležitý obrat – po celej krajine sa rýchlo začali objavovať štrajky.

Oslavujúci študenti sa cítili ako v rozprávke. Mnohých z nich inšpirovali Trockého dejiny ruskej revolúcie. Vo vytvorení Parížskej komúny videli svoju vlastnú príležitosť a mysleli si, že sa môžu oprávnene domnievať, že možné je všetko. Veď či ako aktívna menšina nevyvolali študentské povstanie? Nedonútili vládu najprv k odvetnému úderu a potom ku kapitulácii? Teraz sa zastavoval život v krajine. Zdalo sa, že z rozprávky sa stáva skutočnosť.

Po masových demonštráciách predchádzajúceho pondelka obsadili mladí robotníci Sud-Aviation v Nantes svoju továreň. Hnutie pracujúcich sa však rozrástlo až vo štvrtok 16. mája, keď boli okupované továrne Renaultu v Citroene a Flinse. Tentokrát nebol Paríž červenší ako provincie. Najrýchlejšie sa štrajky rozšírili v západnom Francúzsku, kde je najväčšia nespokojnosť. Rozdiely neležali v zemepisnej polohe, ale medzi generáciami. Všade to vyzeralo rovnako – mladší robotníci sa postavili do čela a starší ich nasledovali.

Udalosti komunistov znova predstihli. Tentokrát však zareagovali svižne. Najväčšie franúzske odbory, komunistami ovládané CGT, sa najprv spojili so svojím katolíckym partnerom CFDT. Potom vyslali príkazy svojim členom, aby hnutie vrátane okupačných štrajkov podporili, ale aby udržiavali požiadavky v tradičnej rovine vyšších platov (mesačné minimum 600 frankov pre všetkých a v určitých továrňach – napr. Renault – 1000 frankov), kratšieho pracovného času a zrušenia nepopulárnych dekrétov o podporách.

Keď sa vecí chopil CGT, ľavicoví študenti zo Sorbonny nemohli čakať, že ich v továrni Renaultu na parížskom predmestí Boulogne-Billancourt srdečne privítajú. Závora zapadla na základe pochopiteľného argumentu, že sa treba vyhnúť provokáciám. Napriek tomu však študentov s jasotom pozdravili robotníci stojaci na streche a obe strany neskoro do noci diskutovali pri bráne. Keď však na druhý deň navrhol študentský zväz veľký pochod k tejto fabrike, CGT neskrýval svoju nespokojnosť. Napriek tomu však prišlo niekoľko tisíc študentov a diskusie na námestí pred továrňou boli dôležité. Komunisti, ktorých práve z tohto dôvodu zmobilizovali, opakovali stranícky postoj, že robotnícka trieda je dosť vyspelá na to, aby sa nemusela nechať od nikoho poučovať. Na tvrdenie študentov, že v skutočnosti sa boja ozajstnej debaty, však odpoveď nemali.

Chlad komunistov má dve príčiny. Jedna je konkrétna. Mnohí zo študentov, ktorí sa vydali do Billancourtu, patria k trockistickým či iným opozičným skupinám. Navzdory komunistickým úderkám kázali robotníkom o tom, že ich komunistickí vodcovia sú byrokrati a reformisti. Jedinými plagátmi v okolí továrne Renaultu boli preto varovania pred distribútormi ultraľavicovej literatúry.

Druhá príčina je hlbšia a poskytuje kľúč k správaniu komunistov v tejto kríze. CGT má strach z tlaku zdola. Študenti snívajúci o zvrhnutí kapitalistického zriadenia sa nebudú rozprávať len o výške sumy na výplatnej páske. Komunisti však revolučný kvas obmedziť chcú. Chcú si udržať hnutie pod kontrolou.

Kedykoľvek počuť vo francúzskom rozhlase jedovaté útoky proti „dobrodruhom“, môžeme si byť istí, že cieľom je Daniel Cohn-Bendit alebo nejaký iný študentský ľavičiar. No politické zafarbenie rečníka uhádnuť nemožno. Možno je to gaullista, ale možno je to komunista. Na druhej strane, ak niekto hovorí o revolúcii, štrukturálnych zmenách alebo socialistickej spoločnosti, môžeme bezpečne predpokladať, že nejde o komunistu. CGT rozhorčili jeho partneri z CFDT nielen preto, že sú za debatu so študentmi, ale aj preto, že vyšli s heslom robotníckej samosprávy, autogestion.

Komunisti podobne odmietajú tvrdenia, že prebiehajúci štrajk je súčasťou povstania. Tu však začínajú nejasnosti. Požiadavky CGT sa síce netýkajú štruktúry spoločnosti, no napriek tomu sú ostré. Francúzska komunistická strana používa revolučné prostriedky na dosiahnutie parlamentného cieľa. Jej politický cieľ je podľa všetkého rovnaký, ako v predvečer krízy: upevniť spojenectvo so sociálnodemokratickou federáciou Francoisa Mitteranda a sformovať vládu ľudového frontu. Sníva o opakovaní roku 1936, keď vláda Leona Bluma dozrela na uzatvorenie Matignonskej dohody, v ktorej boli zamestnávatelia dotlačení poskytnúť svojim pracujúcim ďalekosiahle ústupky. Vtedy však ľudový front mal už volebné víťazstvo za sebou. Dnes je pri moci generál de Gaulle a nijako sa nechystá jej vzdať. V dôsledku rozporu medzi prostriedkami a cieľmi komunistov sa budúci vývoj nedá predvídať. Zároveň tento rozpor vytvára dymovú clonu pre ich reformistické činy.

* * *

1. júna 1968

Generál de Gaulle bojuje ďalej. V stredu odišiel do Colombey-les-deux-Eglises nie preto, aby odstúpil, ale aby pripravil plán vojny. Po ceste sa údajne zastavil na tajnej porade so šéfmi armády a polície. Napätie poľavilo vo štvrtok, keď oznámil svoje rozhodnutie najprv kabinetu a potom poobede aj národu.

Generál zostáva. Podobne aj premiér, na čele pozmenenej vlády. Národné zhromaždenie bolo vo štvrtok rozpustené. Generál de Gaulle dúfa, že medzi 19. júnom a 9. júlom sa mu podarí vypísať voľby i referendum. Uvedomuje si však, že to nebude ľahké. Naznačil už, že ďalšou fázou by mohlo byť vyhlásenie výnimočného stavu. Bezprostrednou otázkou nie je, ako budú Francúzi hlasovať – červeno, ružovo, alebo modro. Na to príde rad neskôr. Bezprostrednou otázkou je, či gaullisti dokážu voľby vôbec usporiadať.

Smeruje Francúzsko k občianskej vojne? Vypukne ozajstný boj medzi vojakmi a štrajkujúcimi, ozbrojenými silami a armádou práce? Nevyhnutné to nie je. Odhodlanosť isteže nechýba ani jednej strane. Generál práve dal najavo tú svoju. Gaullisti mobilizujú svoje sily. Vo štvrtok večer bol rad na nich, aby zorganizovali masový pochod Parížom. Na druhej strane ani štrajkujúci nemajú najmenšiu chuť ustúpiť. Ľavicová opozícia sa už rozhodla, že sa pokúsi získať moc. Pre generála de Gaulla je problémom to, ako vydržať dlhšie než štrajkujúci, ako ich vyčerpať. Lenže krajina už nemôže veľmi dlho žiť v stave úplného ochromenia. Každá zo strán by ešte mohla ustúpiť. Ak neustúpi, meranie síl by mohlo prerásť do občianskej vojny.

Reakcia generálových kritikov je už teraz prudká. Francois Mitterand hovorí o „hlase diktatúry“, istý predstaviteľ odborov o „vyhlásení vojny ľudu“. Všetky veľké odborové zväzy deklarovali, že štrajk bude pokračovať.

V revolučnej situácii sú bežné myšlienky zastarané. Slová ľudí zvonka, ktorí nemajú prst na zrýchlenom pulze Paríža, tu znejú ako signály z ďalekých planét. Ústavní právnici sa zaoberajú svojimi kľučkami, politici volebnými výpočtami, ekonómovia percentuálnymi zmenami v hrubom domácom produkte. To všetko bude čoskoro podstatné. Ale v tomto konkrétnom okamihu je v Paríži jedinou životne dôležitou otázkou moc – kto ju má v rukách alebo kto sa jej chopí. Faktor času je v tomto prípade taký dôležitý, že skôr ako o „boji o moc“ by sa malo hovoriť o „pretekoch o moc“. Gaullisti dúfajú, že sa pri moci udržia až do volieb. Stavajú na nádeji, že vystrašený národ bude opäť voliť generála. Dvaja tradiční ľavicoví partneri – komunisti a Federácia ľavice Francoisa Mitteranda – súťažia o pozíciu a dúfajú, že sa im nejako podarí sformovať vládu ľudového frontu. Nuž a totálne neorganizovaní revolucionári, ktorí celý výbuch vyvolali, stále dúfajú, že sa im ho podarí korunovať revolúciou.

Zo zmätku už teraz možno vyvodiť tri poučenia. Po prvé, v priemyselne vyspelom štáte môže nastať revolučná situácia – spoločenský kvas vyvolaný štrajkami je už teraz väčší, ako v roku 1936. Po druhé, francúzska komunistická strana dokázala, že zatiaľ buď nie je schopná, alebo ochotná využiť takúto situáciu. Po tretie, naľavo od komunistickej strany sa takmer spontánne vynorilo významné revolučné hnutie. Z toho vyplývajú dve otázky. Dokáže komunistická hierarchia, ktorá stráca členstvo v prospech tohto nového hnutia, radikálne zmeniť svoju pôvodnú líniu? A dokáže nová revolučná ľavica uprostred bojovej vravy sformovať efektívnu organizáciu?

* * *

8. júna 1968

Vďačnosť pravdepodobne nepatrí k politickým cnostiam a určite nie je jednou z nerestí generála de Gaulla. Vo svojom bojovnom vystúpení z 30. mája určil tón gaullistickej volebnej kampane, keď vinu za všetko nakydal na „totalitný komunizmus“ – napriek tomu, že do veľkej miery vďačí za svoje prežitie opatrnému správaniu komunistickej strany.

Francúzski komunisti urobili všetko vo svojich silách, aby zadržali revolučnú vlnu, a keď generál dal najavo, že neodstúpi, aj aby ju presmerovali späť do volebných medzí. V noci na 30. mája bolo riziko, že nastane zrážka medzi ozbrojenými silami a armádou práce. Na druhý deň ráno však toto riziko rozplynulo, pretože armáda štrajkujúcich bola rozpustená. Georges Séguy, šéf komunistami ovládaných odborov CGT, nemohol svojich členov demobilizovať. No podobne ako po ňom ďalší odboroví vodcovia, rozdelil svoje vojská do jednotlivých regimentov, z ktorých každý sa snažil získať od zamestnávateľov nové výhody, zvlášť mzdové. Z frontálneho útoku na štát sa rýchlo stal len súbor jednotlivých šarvátok. A komunistický denník L'Humanité začal používať jazyk volebnej kampane.

Komunisti zohrali v tejto kríze kľúčovú úlohu. Pri spätnom pohľade vyzerá táto úloha vo svojej podstate negatívne, v tom zmysle, že zmätené vedenie neviedol žiadny všeobecný plán, ale iba trojnásobný strach: strach z toho, že ho predbehne rastúca revolučná ľavica, následný strach, že ho opustí vlastné členstvo, a nakoniec strach z gaullistických represií. Na niekoľko dní koncom mája sa tento posledný strach takmer vytratil. Na chvíľu sa akoby vytratil aj samotný štát. No aj vtedy si komunisti vybrali poloparlamentné riešenie, koaličnú dočasnú vládu s Mitterandovou Federáciou ľavice, na čele s aj s Mendèsom-France, ak to muselo byť. No keď generál vyhlásil, že štát naďalej existuje, komunistom sa vlastne akoby uľavilo.

* * *

6. júla 1968

Finita la commedia? Na prvý pohľad sa kruh dvojmesačnej krízy Francúzska uzavrel. Gaullisti majú všetko znova pod palcom – ibaže sú oveľa, oveľa silnejší. Májové barikády a generálny štrajk sa začínajú v spomienkach rozplývať. Komunisti sa snažia nájsť si ospravedlnenie, gaullisti a vonkajší pozorovatelia sa utešujú rozborom májovej krízy cez júnovú volebnú prizmu.

Hlavnou príčinou gaullistického triumfu v druhom kole volieb bolo, že neukotvení voliči centra sa masovo vrhli napravo. Druhou príčinou bolo, že spojenectvom medzi komunistami a Federáciou ľavice, posilnené minulý rok vyhliadkou na víťazstvo, otriasol tentoraz závan porážky. Oba tieto faktory spoločne stáli ľavicu viac ako polovicu jej kresiel.

Pokiaľ ide o kreslá, víťazstvo gaullistov je takmer také veľké, ako prehra ľavice. Ortodoxní gaullisti majú aj sami pohodlnú väčšinu a aj keď sa stúpencom Giscarda d’Estainga darilo dobre, možno vládnuť aj bez nich.

Zmenila teda májová kríza do hĺbky vôbec niečo? Výbuch prekvapil takmer každého, vo Francúzsku i v zahraničí. Udivujúce a významné nie je to, že sa študenti odvážili vzdorovať vláde a stavať barikády. Podstatné je, že to vyvolalo najväčší generálny štrajk, aký kedy Francúzsko zažilo, štrajk, ktorý ohrozil režim a donútil generála de Gaulla uistiť sa o vernosti svojej armády. Ďalším kľúčovým poučením je, že komunistická strana túto príležitosť nevyužila. Spôsoby má stalinistické, ale činy fabiánske (umiernené). Nikto netuší, či by aj v prípade ďalšieho výbuchu komunisti znova konali ako požiarnici režimu.



Daniel Singer bol americký novinár a spisovateľ žijúci v Európe. Zameriaval sa najmä na západoeurópsku ľavicu a krajiny sovietskeho bloku. K jeho knihám patrí napríklad Cesta do Gdaňska o vzniku poľskej Solidarity. V roku 1968 pôsobil ako parížsky spravodajca týždenníka The Economist. Tieto úryvky pochádzajú z jeho reportáží v tomto časopise.







Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.