hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

27. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Nenechajme sa ovládať!

kolektív Streetparty

Dňa 27. septembra 2003 o 13:00 hodine na námestí SNP v Bratislave organizuje kolektív www.streetparty.sk verejné zhromaždenie. Cieľom je vyjadriť nesúhlas s nátlakom cirkví a korporácii na spoločnosť a vyvolať na túto tému diskusiu.

(23. 09. 2003)



Linka na dnes



ATTAC

„Združenie za dane na transakcie prospievajúce občanom" sa už dávno nezaoberá výlučne snahou presadiť Tobinovu daň na špekulatívny kapitál na medzinárodných finančných trhoch. ATTAC sa z rodného Francúzska rozšíril do mnohých iných krajín a je dnes jednou z najvýznamnejších skupín hnutia za globalizáciu spravodlivosti.



Hurá do protektorátu

NATO ako nástroj politiky USA v Európe I.


Peter Gowan

(komentované úryvky z prednášky)

vydané 15. 08. 2003 • prečítané 9987x
formát na tlač



Pri diskusiách o Severoatlantickej zmluvnej organizácii – NATO – sa na Slovensku prejavuje pozoruhodná slepota. Vlastne to inak ani nemôže byť, keďže v drvivej väčšine o žiadne diskusie v skutočnosti nejde – iba čo sa vŕšia hory propagandy. Preto sa zoširoka rozpráva o bezpečnosti Slovenska, no rečníkom uniká, že NATO bolo a je za celé svoje dejiny predovšetkým a hlavne politickou organizáciou. Už vôbec sa nechápu skutočné vzťahy medzi Európskou úniou a Severoatlantickým zväzkom.


Práve tieto vzťahy rozobral minulého roku v Budapešti profesor Peter Gowan z Londýnskej metropolitnej univerzity. Slovenského čitateľa iste prekvapí už samotný začiatok prednášky, v ktorom profesor Gowan vyhlásil, že „dvojdomý inštitucionálny poriadok“ budúcej Európy – teda na jednej strane rozšírené NATO, na druhej rozšírená Európska únia – je „predovšetkým víťazstvom amerického programu pre Európu po skončení studenej vojny – záver štrnásťročného politického boja o Európu „jednotnú a slobodnú“, ako tento program nazval George Bush starší a ako ho naplnili Clinton a Bush mladší.“ Medzi NATO a Európskou úniou totiž existuje – aspoň podľa amerických predstáv – určitá „deľba práce“:

„(1) Európu v politickom zmysle „zjednocuje“ NATO, nie Európska únia. Politická identita Európy je euroatlantická a vzťahuje sa k svetu pod americkým vedením. Z tejto politickej „jednoty“ Európy je vyradené Rusko. A hoci formálne rozhodovacie mechanizmy NATO sú rovnaké, ako to bolo v prípade Spoločnosti národov (t. j. konsenzuálne), skutočné pravidlá sú také, že NATO je „spojenectvo s hegemónom“, v ktorom kurz určujú USA a ostatní nakoniec vždy nasledujú. Vojenská úloha NATO sa zároveň preorientovala na zásahy za hranicami členských štátov.

(2) Úlohou Európskej únie nie je Európu zjednotiť, ale postarať sa o to, aby bola slobodná. Slobodou sa v tomto kontexte myslí urobiť z Európy systém voľnotrhových liberálnych demokracií v rámci „ústavného“ jednotného trhu a ostatných podobných zásadných opatrení.“

Studená vojna: západné štáty sa stávajú protektorátmi USA

Na to, aby sme pochopili, ako sa dá dôjsť k takýmto záverom, je potrebné nazrieť hlbšie do minulosti. Jadrom politických vzťahov kapitalistického sveta od roku 1945 bola totiž takzvaná „atlantická os“, teda politický zväzok Spojených štátov a hlavných západoeurópskych mocností. Tá na jednej strane umožňovala spoluprácu pri konfrontácii so sovietskym blokom a pri spoločnej nadvláde týchto štátov nad zvyškom kapitalistického sveta. No druhej strane znamenal atlantický zväzok – teda NATO – ešte niečo naviac: „určitý jednopolárny americký politický systém, v ktorom boli západoeurópske štáty de facto bezpečnostnými protektorátmi USA v konfrontácii so ZSSR.“ Tento systém, v ktorom Spojené štáty hrali jednoznačne vždy prvé, ba fakticky jediné husle, bol dôsledkom dohody medzi USA a západoeurópskymi mocnosťami vytvoriť ideový rozkol medzi Západom a ZSSR a urobiť z neho základ pre vojensko-politickú konfrontáciu so Sovietmi. „Jednopolárny politický systém (JPS) fakticky vznikol v okamihu, keď padlo toto rozhodnutie, pretože bezpečnosť západoeurópskych štátov a ich obyvateľstva mohla zaručiť jedine americká vojenská sila. Závislou sa stala nielen Spolková republika Nemecko, ale aj ostatné západoeurópske štáty – de facto z nich boli protektoráty USA. … Rozhodovanie o všetkých otázkach týkajúcich sa najzákladnejších bezpečnostných záujmov západoeurópskych štátov bolo jednopolárne: nedialo sa kolektívne, ale vo Washingtone.“

Že NATO vzniklo ako obranná aliancia proti agresívnym zámerom Sovietskeho zväzu sa dnes u nás považuje za také jasné, ako slnko na nebi. Podobne jasné bolo pravda za bývalého režimu to, že obranným zväzkom je Varšavská zmluva a agresívnym je Severoatlantický pakt. Oba výklady sú samozrejme jasne ideologické a vždy slúžili len tomu, kto v danej chvíli vládol. Naopak Peter Gowan na základe skutočného historického výskumu dochádza k záveru, že „až do vzniku NATO sa žiadny zo západných štátov nedomnieval, že by Sovietsky zväz vojensky ohrozoval západnú Európu.“ Do aliancie vstupovali – čuduj sa svete! – na základe výhod a ústupkov, ktoré vďaka tomu získali od Spojených štátov: zachovanie britského i francúzskeho zámorského impéria, bezpečnostné záruky Francúzsku proti SRN atď. Spojené štáty si to mohli dovoliť, lebo fakticky stáli na čele jednopolárneho politického systému v západnej Európe už od roku 1945. Studená vojna však „poskytla JPS novú politickú formu: nejavil sa ako americké impérium, ale ako obranno-reaktívne usporiadanie zoči-voči sovietskej hrozbe.“

Čo je pre nás dnes najpodstatnejšie je však fakt, že základný myšlienkový a materiálny kameň JPS – totiž konfrontácia so ZSSR – tlačil aj na vnútorné politicko-ideologické systémy v protektorátoch. Tvoril ich totiž rovnaký ideový rozkol, ako bol ten medzinárodný: „za alebo proti sovietskemu bloku/komunizmu, a teda implicitne aj za alebo proti americkému centru. Stredopravicové strany západnej Európy boli tvrdou, agresívnou podobou antikomunizmu a antisovietizmu, zatiaľ čo stredoľavicové strany boli vo všebecnosti jemnejšou podobou týchto javov.“

Ďalšiu časť prednášky stojí skutočne za odcitovať celú. Vrelo ju treba odporúčať do pozornosti všetkým tým ľavicovým i „ľavicovým“ stranám a straničkám, ktoré s takou vervou presadzovali u nás vstup do NATO:

„Dôsledkom tejto väzby medzi JPS a vnútornými straníckymi systémami v protektorátoch bolo, že JPS poskytol rámec pre spoločenské mocenské boje medzi triedami v protektorátoch: politickí predstavitelia spoločenských skupín, ktoré dychtili po rozšírení práv, moci a bohatstva kapitálu dostali do daru politickú formu, v ktorej mohli viesť spoločenské mocenské boje v rámci svojich štátov a priamo ich spojiť s politikou studenej vojny, ktorá podriaďovala ich štát Amerike. Ľavicové strany zistili, že sú postavené pred kritickú voľbu: podriadiť svoju politiku rámcu JPS, alebo nie? Ak tak spravili, zistili, že pravica ich v antisovietizme a antikomunizme vždy pretromfla. Ale ak to nespravili, zistili, že je proti nim celá politická identita a orientácia ich štátu, formovaného JPS. Kapitalistické triedy západnej Európy boli v dôsledku toho Amerike jednopolárneho systému hlboko vďačné a verné. … Americký vládca bol zároveň aj ochrancom sociálnej ústavy protektorátov ako kapitalistických štátov.“ I keď, pravdaže, od mnohých predstaviteľov slovenskej ľavice ťažko očakávať, že by vôbec boli schopní uvažovať v pojmoch, ako je „kapitalistická trieda“…

Dopad sovietskeho kolapsu na JPS

Rozpad sovietskeho bloku i Zväzu spôsobil JPS trošíčka problém. Zničil totiž v západnej Európe jeho ideový základ. „Nielen Nemecko, ale ani zvyšok západnej Európy už v otázke obrany nezávisel na rozhodnutiach USA alebo na americko-sovietskom (ruskom) strategickom partnerstve. Západná Európa už nebola de facto protektorátom.“ No i keď zničil dôvody na použitie sily USA, zároveň túto silu nesmierne posilnil. Znamenal ďalej „obrovskú ideologickú/politickú porážku pre socialistickú ľavicu, čo zmiernilo obavy kapitalistických tried o svoju bezpečnosť v niektorých európskych štátoch. Zároveň však pripravila o dôležité ideové piliere – antikomunizmus a antisovietizmus – politickú pravicu vo všetkých štátoch NATO. To bola zvlášť veľká zmena v Spojených štátoch, kde tieto piliere v povojnových rokoch podopierali „internacionalistický“ rozmach USA.“

Aliancia však napriek tomuto zániku dôvodov jej existencie nezanikla. Stalo sa módnym hovoriť o „hľadaní jej novej úlohy“, pretože je predsa založená na „spoločných hodnotách“ euroatlantickej civilizácie – čím sa pôvodný motív, totiž „obrana“ pred ZSSR, elegantne odsunul do zabudnutia. Kríza európsko-amerického spojenectva, ktorú vyvolal nástup G. Busha mladšieho, preto akoby bola iba „dôsledkom výchylky vnútornej politiky USA a z toho vzniknutej vlády, nie hlbšou krízou až na úrovni štátnej stratégie“. Lenže, Peter Gowan nás starostlivo upozorňuje, aby sme si nemýlili pojmy s dojmami: „Mediálny výklad zahraničnej politiky v atlantickom svete sústavne podsúva, že zahraničná politika USA i ďalších štátov sa riadi straníckymi ideológiami. No základné črty vonkajšieho postupu sú zakotvené v národných stratégiách, ktoré pokrývajú ideológiu a politiku všetkých hlavných strán v krajine. Nová vláda môže radikálne zmeniť ideologické zafarbenie, v rámci ktorého sa národné stratégie sledujú, no tieto ideologické posuny – medzi Clintonom a Bushom zvlášť veľké – sú skôr otázkou prezentácie než programovej či strategickej podstaty. Aby sme pochopili americkú zahraničnú politiku, musíme sa preto pozrieť na túto strategickú podstatu.“ Touto podstatou je pre Spojené štáty odpoveď na otázku, akú úlohu mali hrať vo svete po skončení studenej vojny: stiahnuť sa z globálnej arény, alebo naopak? „Administratíva Busha staršieho odpovedala na programovú otázku jednoznačne: USA sa pokúsia zachovať si aktívnu vojensko-politickú kontrolu nad celým kapitalistickým jadrom a budú sa snažiť kontrolovať hlavné črty národných stratégií v týchto štátoch. Jednopolárny politický systém bude zachovaný. Niektorí členovia politickej elity USA sa pôvodne od tohto cieľa dištancovali. Clintonova administratíva ho však prijala a konsenzus pokračuje aj za Busha mladšieho. Proti tomuto cieľu sa stavia iba Buchanan na pravici a niektoré slabé sily na krajnej ľavici Demokratickej strany.“

Americká stratégia v Európe

Na základe tohto konsenzu americkej politiky nás už neprekvapia „pozitívne“ ciele Busha staršieho v Európe – totiž, rozšíriť bezpečnostnú zónu pod bezpodmienečnou kontrolou USA zo západnej Európy na východ až k Rusku, ba až ku Kaukazu a Kaspickému moru. Tomu zodpovedal aj určitý „negatívny“ cieľ – totiž, „zabrániť hlavným západoeurópskym štátom, aby vytvorili vojensko-politické spojenectvo a využili toto nové centrum na rozšírenie svojho vlastného vojensko-politického vplyvu na východ.“ Spojené štáty sa museli tiež pokúsiť zabrániť akémukoľvek bratríčkovaniu medzi západnou Európou a Ruskom, pretože to by mohlo absolútne zmeniť politiku v priestore západnej Eurázie a najmä „urobiť americkú vojenskú moc ako ochrannú silu medzi západnou Európou a Ruskom zbytočnou.“

Ako tieto tri ciele dosiahnuť? Nuž, máme tu predsa nástroj, ktorý dlhodobo zachovával napätie a rozdelenie kontinentu medzi Západ a ruskú (sovietsku) zónu, nástroj, ktorým si počas studenej vojny zároveň Spojené štáty Západ podriadili ako svoje protektoráty: staré dobré NATO. Prečo ho nevyužiť znova? Presne tak to profesor Gowan aj hovorí: „V rámci tohto strategického rámca je ľahké vidieť úlohu NATO ako inštitúcie: aliancia mala byť inštitucionálnym nástrojom a ospravedlnením snahy o rozšírenie na východ pod vedením USA. Zároveň mala slúžiť ako inštitucionálny nástroj, ktorý mal zablokovať vytvorenie prípadného západoeurópskeho zoskupenia a prípadného pokusu takéhoto zoskupenia rozširovať nezávisle svoj vlastný vplyv.“

Americkú vojensko-politickú stratégiu v Európe zároveň dopĺňal aj socioekonomický program pre Európu, ba za Clintona i spoločná ideológia. Išlo o to, využiť EÚ ako páku na premenu Európy na takzvané trhové štáty (ako to nazval jeden vysokopostavený činiteľ Clintonovej administratívy) – „spoločnosti, v ktorých sa štát vzdá akýchkoľvek sociálnych cieľov s výnimkou zaisťovania príležitostí pre jednotlivcov na voľnom trhu. Ďalším cieľom bolo využiť EÚ na premenu západoeurópskych ekonomík na kapitalizmus finančných trhov v americkom štýle. Cieľom týchto premien nie je jednotný štát EÚ a jednotný kapitalizmus EÚ. Výsledkom malo byť decentralizované spoločenstvo EÚ, politicky zjednotené prostredníctvom NATO.“

(pokračovanie)



Peter Gowan je profesor medzinárodných vzťahov na Londýnskej metropolitnej univerzite. Tento text na základe úryvkov z prednášky 7. marca 2003 v Budapešti na konferencii siete EPOC spracoval Michal Polák. EPOC je skratkou siete za „zlepšenie koordinácie ekonomickej politiky v záujme plnej zamestnanosti a sociálnej súdržnosti v Európe“.







Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.