hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

23. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo

Eduard Chmelár

Nikdy som nereagoval na recenzie svojich kníh. Pamflet Michala Poláka na publikáciu Svet nie je na predaj sa však hmýri takými nehoráznymi lžami, že si vyžaduje náležitú odpoveď.

(08. 12. 2003)



Linka na dnes



Mladí sociálni demokrati

Na to, že pôvodné materské strany MSD sa ponevierajú na okraji mediálneho záujmu, ďaleko od pribuchnutých vrát parlamentu, je mladá umiernená ľavica pozoruhodne optimistická a činorodá. Že sa pritom zároveň opatrnícky pridŕža chvosta západného sociálnodemokratického dinosaura je fakt; ale čo robí, nerobí zle.



Americký sen a Bushov blízkovýchodný budíček

NATO ako nástroj politiky USA v Európe II.


Peter Gowan

(komentované úryvky z prednášky)

vydané 29. 08. 2003 • prečítané 9464x
formát na tlač



V prvej časti poznámok o prednáške Petra Gowana sme si ujasnili, že rozšírenie NATO i Európskej únie je cieľom americkej politiky v Európe. Pravda, rozšírenie EÚ neznamená posilnenie európskej jednoty, iba zväčšenie priestoru jednotného trhu. Politicky má Európu zjednocovať NATO – a zjednocovať ju okolo zámorského Veľkého brata. Úlohou aliancie teda zároveň je predísť akémukoľvek nezávislému vojensko-politickému zjednocovaniu Európanov samotných.


Konflikty okolo stratégie

Doteraz povedané však neznamená, že by sa Európania týmto americkým plánom jednoducho bez odvrávania podrobili. Naopak, vstúpili do deväťdesiatych rokov s túžbou hrať väčšiu úlohu vo svojom regióne a nanovo prejednať podobu amerického vedenia transatlantickej osi. Fakt tejto americkej nadradenosti sa však nepokúsila spochybnť žiadna európska mocnosť.

Svoje túžby však západoeurópske krajiny nedokázali premietnuť do naozajstnej stratégie s pevnými politickými (ideologickými i materiálnymi) základmi. Prvky, ktoré by na to mohli poslúžiť, sa vzhľadom na krehkosť francúzsko-nemeckej osi neposkladali do jednotného celku. Tieto snahy navyše neustále narážali na americký tlak na presadenie svojho vlastného programu pre Európu. Spojené štáty jednoducho vždy dokázali rozmetať europanistické snaženie na kusy a preniesť hru na súperovu polovicu ihriska.

Jeden z hlavných konfliktov oboch strán vidí Peter Gowan v porážke europanistických snáh o ukončenie konfliktu v Juhoslávii. Obraz týchto snáh je aj v našej verejnosti nesmierne skreslený – opakuje sa ako fakt, že Európa „nebola schopná“ konflikt ukončiť, až dokým konečne nezasiahli Spojené štáty. Peter Gowan vidí na základe konkrétnych historických faktov zásahy USA trochu inak:

„Spojené štáty najprv v roku 1991 zablokovali západoeurópsku vojenskú intervenciu za udržanie jednotnej Juhoslávie. Keď si potom v máji až júni 1991 USA povšimli, že Francúzsko a Nemecko sa postavili na protistojace juhoslovanské strany, Amerika vyzvala EÚ, aby sa postavila do čela – nepochybne očakávajúc, že sa v dôsledku toho únia rozpadne. Keď sa namiesto toho v decembri 1991 celá EÚ zjednotila na nemeckom postoji, Bushova administratíva zahrala bosnianskou kartou a dostrkala neochotného Izetbegoviča do istej občianskej vojny za nezávislú a jednotnú Bosnu. USA potom za Clintona sabotovali Vanceov-Owenov plán i ďalšie západoeurópske snahy vojnu ukončiť, upreli Británii prístup ku svojim spravodajským údajom, použili svojich spravodajských pracovníkov v Bosne proti britským silám, vyprovokovali hlbokú krízu v NATO a doviedli Britov až k hrozbám, že z aliancie vystúpia. Úsilie USA bolo korunované úspechom: Francúzi i ostatní akceptovali v Juhoslávii nadradenú úlohu NATO a Spojených štátov i rozšírenie aliancie na východ.

Za tento úspech však museli Spojené štáty zaplatiť. Francúzsko sa za Chiraca ponúklo, že vstúpi do vojenských štruktúr aliancie, ale nástojilo na tom, aby aliancia získala skutočný európsky pilier v podobe skutočnej Európskej strategickej obrannej iniciatívy (ESDI). Na zasadaní Severoatlantickej rady v Berlíne v roku 1996 Spojené štáty zistili, že proti nim stojí európske zoskupenie podporované dokonca aj Britániou, ktoré požaduje naozajstnú ESDI. Spojené štáty reagovali tým, že zavliekli Západoeurópanov do vojny proti Juhoslávii, pomocou série jednostranných krokov, ktoré vyvrcholili použitím plánovacieho aparátu NATO (ktorý majú USA pod kontrolou) na výrobu Dodatku B, v dôsledku ktorého bola dopredu vylúčená akákoľvek dohoda na rozhovoroch o kosovskej kríze v Rambouillet.“

Kľúčovým ziskom tejto vojny pre USA pritom bolo, že sa viedla bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Francúzsko i Nemecko spolu s mnohými ďalšími štátmi totiž dovtedy nástojili na tom, že agresívne použitie sily Severoatlantickou alianciou musí najprv schváliť BR OSN. Bola to ich čiastočná odpoveď na americkú stratégiu rozširovania NATO. I keby sa totiž aliancia rozšírila až na ruské hranice, Rusko by stále malo právo veta na jej vojenské údery na východ. Francúzsko i Nemecko však po kosovskej kríze tvrdili, že táto vojna neznamená, že agresia sa bude môcť vykonať bez mandátu BR OSN aj v budúcnosti.

Bushov obrat

Ciele Bushovej administratívy sa nijako nelíšia od cieľov Clintona a samotného Busha staršieho – dosiahnuť „globálne prvenstvo“ a „vykázať západnú Európu do patričných koľají“. Hlboko sa však líši od svojej predchodkyne odhodlanosťou využiť jeden z kardinálnych dôsledkov sovietskeho kolapsu, ktorým si Clinton nikdy nepomohol: totiž, „obrovské rozšírenie relatívnych vojenských možností USA a otvorenie obrovských oblastí medzi Tureckom a Čínou americkému vojenskému vplyvu.“ Bushova administratíva je zároveň „rozhodnutá rozbiť celú stavbu liberálneho svetového poriadku podľa predstáv EÚ, založenú na ľudských právach a medzinárodných dohodách, a odpovedať na všetky hrozby vyspelému kapitalistickému svetu pomocou jediného nástroja: amerického štátu a jeho vojensko-spravodajských možností.“

George Bush mladší už pred 11. septembrom 2001 tlačil na rozsiahle rozšírenie NATO a zároveň pohrozil západoeurópskym štátom, že „ak sa takto výrazne nerozšíri aj samotná Európska únia, bude stáť zoči-voči americkému politickému bloku v strednej a východnej Európe.“ Ak to treba niekomu preložiť do spisovnej miestnej reči – o Mečiara už pri rozširovaní euroatlantických inštitúcií vôbec, ale vôbec nešlo… „Nová administratíva tiež opustila pravidlo, že treba, aby v Izraeli a Palestíne prebiehal mierový proces a dala zelenú Arielovi Šaronovi, aby rozdrvil Palestínsku samosprávu, čím zároveň hodila rukavicu línii EÚ na Blízkom východe. Administratíva zároveň spustila nesmierne agresívnu snahu o zničenie Medzinárodného trestného tribunálu, pričom napríklad pohrozila Holandsku vojenskou odvetou, ak by na súd v Haagu boli odvedení nejakí americkí občania. Išlo o evidentné úsilie poraziť hlavné zásady západoeurópskeho zoskupenia v snahe rozštiepiť a rozbiť ho.“

11. september údajne zmenil svet. Profesor Gowan s týmto hodnotením súhlasí, ale trocha inak, než sa to bežne objavuje v médiách. Táto udalosť totiž podľa neho jednoducho prvýkrát umožnila mobilizovať americké voličstvo za sústavné výpady globálnej moci USA – o takúto mobilizáciu sa Clinton nikdy vážne nepokúsil.

A len tak mimochodom, „keď západoeurópania ponúkli konať proti al-Kajdá a Afganistanu v zmysle článku č. 5 Severoatlantickej zmluvy (čím sa vzdali odporu voči použitiu NATO za hranicami Európy), Bushova administratíva to zavrhla šmahom ruky: NATO má slúžiť, aby zablokovalo nezávislosť EÚ, nie aby vnucovalo vojenským ťaženiam Washingtonu kolektívne velenie.“

Keď sa Bushova administratíva už deň po 11. septembri rozhodla, že zaútočí na Irak, malo to slúžiť dvom cieľom: jednak rozbiť západoeurópsku jednotu – keďže Británia bola už aj tak zapojená do pravidelných náletov na túto krajinu a musela sa by si zvoliť medzi útokom a spojencami – a jednak upozorniť, že ide o všeobecný programový krok. V rôznych prejavoch "dal Bush jasne najavo, že plánovaný útok na Irak je len prvým krokom globálneho programu, ktorý dáva USA právo označkovať režimy ako nepriateľské a jednostrannou akciou bez akéhokoľvek mandátu BR OSN ich zvrhnúť. Bol to čelný útok proti všetkému, čo predstavovala platforma EÚ ako predpoklady nového, postsovietskeho svetového poriadku.“

Bushova vláda teda predstavuje radikalizáciu európskej politiky USA, ktorej ide o opätovné posilnenie nadradeného postavenia Spojených štátov nad západnou Európou a o to, aby nevzniklo nezávislé západoeurópske centrum moci. Oblasťou, kde mal prísť smrtiaci úder týmto európskym ambíciám, bol Blízky východ. „Na tomto základe – a na žiadnom inom – bola potom Bushova administratíva ochotná obnoviť nadvládu transatlantického partnerstva nad zvyškom sveta. Západnú Európu bolo treba najprv rozdeliť a podriadiť americkému imperiálnemu centru, než dostane príležitosť spoluúčasti s USA na spravovaní svetovej ekonomiky.“

Nanešťastie pre Busha – a našťastie pre svet – USA nemali odvahu plne sa za tento program zasadiť. Zaváhali, keď sa pokúsili získať pre útok mandát OSN, potom sa dopustili ťažkej chyby, keď dovolili znova do Iraku vyslať zbrojných inšpektorov a nakoniec sa hlboko prerátali, keď si mysleli, že Francúzsko a Nemecko sa k vojne nakoniec pridajú. „Ich taktika mala namiesto toho za následok oživenie francúzsko-nemeckého spojenectva a ponúkla Francúzsku príležitosť hovoriť v mene svetovej verejnej mienky proti imperiálnej dravosti USA. Čím viac sa Bushova vláda snažila bojovať proti tomuto vývoju, tým viac jej to Francúzi vracali – až podnikli dramatický krok a vytvorili spoločnú francúzsko-nemecko-ruskú platformu. Zničili tým starostlivo pestovanú izoláciu Ruska od západnej Európy, ktorá bola základným cieľom európskej stratégie USA od začiatku deväťdesiatych rokov.“

Záver

„Táto analýza naznačuje, že transatlantická kríza je veľmi hlboká a hlboké sú aj jej korene. Vláda Busha mladšieho sa pokúsila rázne ju vyriešiť dramatickým súbojom.“ Kríza však nemá dopredu jasný výsledok. USA a západná Európa majú veľa rozumných dôvodov na kompromis, ktorý by im umožnil naďalej koristiť zo zvyšku sveta. „V medzinárodnej kapitalistickej politike však nie vždy rozhoduje racionálny rozbor úžitku a nákladov. Určitú rolu iste hrá – lenže rovnako hrá rolu aj mocenská politika a tá má dnes navrch. O budúcnosti transatlantickej osi rozhodne v podstate nekontrolovateľný beh udalostí na Blízkom východe a inde. Ak tieto udalosti nebudú v prospech Spojených štátov, os sa nakloní viac na stranu Francúzska a Nemecka – hoci by sa mohlo stať, že Bushova administratíva sa pokúsi odpovedať na politické neúspechy ďalšími výbojmi. Ak Spojené štáty zvíťazia vo vojne i po nej, atlantická os sa nakloní v ich prospech. Konflikt sa však podľa všetkého ani potom neskončí.“



Peter Gowan je profesor medzinárodných vzťahov na Londýnskej metropolitnej univerzite. Tento text na základe úryvkov z prednášky 7. marca 2003 v Budapešti na konferencii siete EPOC spracoval Michal Polák. EPOC je skratkou siete za „zlepšenie koordinácie ekonomickej politiky v záujme plnej zamestnanosti a sociálnej súdržnosti v Európe“.







Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.