hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

18. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Saddáma majú - ale inak skoro nič

Maria Tomchicková

Saddám je síce za mrežami, ale vojna sa ešte neskončila. Pred Spojenými štátmi stojí v ich úsilí ukončiť vojnu a vyslobodiť americké vojská zo zdanlivo nekonečného chaosu ešte niekoľko dôležitých prekážok.

(22. 12. 2003)



Linka na dnes



4D - Dnešek, diskuze, dokumenty, demokracie

Stránka, ktorá si kladie za cieľ „seznamovat veřejnost se vším, co neschválily prádelny mozků" - s informáciami, ktoré nie sú v záujme vydavateľov, inzerentov a vlastníkov, či nie sú napriek svojej dôležitosti informáciami „masovej spotreby". Zaoberá sa aktuálnymi otázkami českej politiky z príjemne nezaťaženej perspektívy.



Ruská byrokracia
buduje vlastnú stranu


Boris Kagarlickij

vydané 14. 06. 2003 • prečítané 9711x
formát na tlač



Významný boľševik, člen politbyra Nikolaj Bucharin raz žartom povedal, že v Rusku môžu byť len dve strany: jedna v Kremli a druhá vo väzení. Nebol to veľmi šťastný vtip a keď Bucharina z Kremľa previezli do väzenia na Lubjanke, nepochybne si to uvedomil aj on sám.


Kým ešte existovala Komunistická strana Sovietskeho zväzu (KSSZ), držala síce krajinu za mrežami oficiálnej ideológie, no aj stranícki bossovia museli dodržiavať určité pravidlá. Sovietska „spoločenská zmluva“ bola jednoduchá: obyvateľstvo bez odvrávania plnilo rozkazy, ale papaláši si zase nedovoľovali prílišnú spupnosť.

Po rozpade Sovietskeho zväzu dala nomenklatúra načas prednosť slobodnému životu bez straníckej príslušnosti. Bývalí stranícki funkcionári s radosťou odhodili legitimácie a spolu s nimi aj akúkoľvek zodpovednosť obyvateľstvu či pred zákonom. Demokracia pre nich znamenala, že vládnuca trieda bola oslobodená od akýchkoľvek obmedzení či nutnosti dodržiavať slušné medze.

V priebehu rokov sa objavilo niekoľko pokusov vniesť pomocou tradičnej metódy zhora nadol do radov ex-nomenklatúry poriadok. Prvý pokus vybudovať „stranu moci“ podnikol nezabudnuteľný Viktor Stepanovič Černomyrdin, ktorý z celoštátnych, regionálnych a miestnych funkcionárov hala-bala zbúchal dokopy „Náš dom – Rusko“.

Černomyrdinova chatrná stavba sa zrútila v okamihu, keď jej vlastník prišiel o funkciu premiéra. Z tohto pochybného projektu zostalo akurát nesmrteľné vyjadrenie jeho hlavného architekta: „Nech už tú stranu budujeme akokoľvek, vždy nám z toho nakoniec vyjde KSSZ.“ Černomyrdin si však priveľmi fandil: Náš dom – Rusko mal od KSSZ ďaleko. Sovietska komunistická strana bola pevná a trvácna štruktúra, ktorej úlomky sú dodnes viditeľné na ruskej politickej scéne. Postsovietske strany moci sa takýmto úspechom hrdiť nemôžu.

V roku 1999 to stará nomenklatúra prehnala a narýchlo dala dokopy až dve strany moci: jednu pod vedením vtedajšieho premiéra Vladimíra Putina a druhú pod vedením moskovského starostu Jurija Lužkova a bývalého premiéra Jevgenija Primakova.

Isteže, možno to kritizovať ako plytvanie, ale ako mali regionálni bossovia vedieť, z koho sa nakoniec vykľuje najväčšie zviera krajiny? Preto sme tu mali na jednej strane Zväz pravicových síl a na druhej Otčinu – dva brojlery z tej istej liahne. Keď sa situácia vyjasnila, obe strany sa museli zlúčiť a výsledkom je Zjednotené Rusko. Vedenie krajiny má tak konečne jednu stranu – problém je len v tom, čo s ňou.

Na čo je KSSZ, to vedel vysvetliť každý sovietsky školák. Strana koordinovala a kontrolovala štátny mechanizmus, vyberala kádre a trestala neposlušníkov. Dnešné Zjednotené Rusko by sa rado podobalo na KSSZ, ale nechce a nemôže hrať v spoločnosti podobnú úlohu. V minulosti strana vyberala oficiálnych predstaviteľov a prideľovala im funkcie. Dnes sú funkcionári pripravení vstúpiť do strany, ale personálne rozhodnutia sa robia inde. Funkcionári sú ochotní byť členmi Zjednoteného Ruska, ale nie zodpovedať sa mu.

Ako ich teda možno disciplinovať? Sovietska komunistická strana mala jasnú ideológiu. Zjednotené Rusko nemá nijakú. Po Moskve koluje vtip, že na Ministerstve výnimočných situácií Sergeja Šojgu nedonútili k vstupu do strany už iba hydranty. Keď raz človek má istú pozíciu v rámci byrokracie, inú možnosť, ako vstúpiť do strany moci, proste nemá. Ale keď raz členom je a dosiahne významnú pozíciu, jeho ideologické sklony už v podstate nie sú pre nikoho zaujímavé. Zjednotené Rusko je stranou rovnako zmýšľajúcich ľudí – ale len v tom zmysle, že jeho členovia chcú všetci byť veľkí bossovia.

Koncom tohto roka sa majú konať parlamentné voľby a mnoho neznámych politikárov už ohlásilo kandidatúry, dúfajúc, že získajú kreslo v tomto nepochopiteľnom legislatívnom orgáne. Všetci vieme, že Štátna duma prijíma nové zákony, ale načo Rusko potrebuje ďalšie zákony, to nedokáže vysvetliť nikto, vrátane ľudí, ktorí ich navrhujú. Isteže, vláda zákona je lepšia, ako bezzákonnosť. Nie je však nijakým tajomstvom, že skutočný život v Rusku sa oveľa viac podriaďuje zákonu nutnosti ako zákonom štátu.

Duma však tiež schvaľuje federálny rozpočet a vďaka tomu sú poslanci zaujímaví a užitoční pre svojich sponzorov. Kúpiť si jedného-dvoch poslancov je z hľadiska veľkých korporácií jeden z drobnejších podnikateľských výdavkov, zvlášť pri súčasných cenách ropy. Veľkí hráči si dnes môžu dovoliť zabezpečiť primerane pohodlný život celým parlamentným frakciám.

Ruský biznis v roku volieb vždy príde s peniazmi. Sponzorovať niečiu kampaň je pre veľké firmy vynikajúca investícia – vďaka daňovým úľavám, vládnym zákazkám a prístupu na vysoké miesta sa vždy viac ako navráti. Menší biznismeni sa často rozhodnú sami sa stať poslancami. Okrem prestíže totiž parlamentné kreslo prináša aj imunitu pred trestným stíhaním. Manažéra, pristihnutého pri tunelovaní, tak nemožno vrhnúť do basy. Pravda, ešte stále ho možno odrovnať – dejiny dokazujú, že nájomných vrahov poslanecká imunita veľmi nedojíma.

Ak sa nestane nič nepredvídané, nadchádzajúce voľby nebudú zvlášť dramatické, aj keď určitá tajomnosť pretrváva – zvlášť, čo sa týka vyhliadok prokremeľského Zjednoteného Ruska. Vodcovia strany a jej sponzori očakávajú, že v budúcej Dume získa drvivú väčšinu kresiel a leví podiel peňazí, ktorý k nim prináleží. Toto očakávanie je presne v súlade s novou štátnou ideológiou Ruska a so súčasným myslením v Kremli.

Najjednoduchšie by bolo všetkých poslancov Dumy proste menovať, podľa zoznamu, ktorý by pripravila prezidentská administratíva. Problémom je svojhlavé voličstvo. „Administratívne zdroje“ dokážu Kremľom vybraným kandidátom zaručiť o 5-6 percent hlasov viac, čo pri jednomandátových obvodoch znamená asi 30-40 poslancov. No aby sa z tejto drobnej výhody dalo vykresať drvivé víťazstvo, na to by musel predseda Ústrednej volebnej komisie ovládať čiernu mágiu.

Zatiaľ čo prezidentská administrácia zvažuje, ako rozparcelovať Dumu, významná časť voličov sa tak, ako vždy doteraz, chystá voliť komunistov. Počet voličov, ktorí za nich budú hlasovať, sa bez ohľadu na prieskumy pohybuje v okolí 35-40 percent. Kremeľ si nemôže dovoliť pustiť až toľko kresiel opozičnej (i keď iba formálne) strane, ale zatiaľ ešte neprišiel na to, ako sa takémuto výsledku vyhnúť.

Stranu Gennadija Zjuganova ťažko skúšajú škandály a intrigy, ktorých cieľom je rozbiť ju či usadiť do jej vedenia nových ľudí. Tieto mocenské hry ešte zmohutneli, odkedy sa ukázalo, že ostatné politické organizácie Ruska krachujú. Nič z toho samozrejme nemá do činenia s ideálmi a princípmi. Ako povedal známy novinár Anatolij Baranov, nejde o súboj titanov, ale o šarvátku chrobákov. Na pohľad je to zaujímavé, ale že by človek s tým či oným hmyzom sympatizoval, to sotva.

Zatiaľ čo Zjednotené Rusko si delí kreslá, ktoré ešte nevyhralo a komunisti bojujú o svoje politické životy, Jabloko, tretia hlavná strana postsovietskeho Ruska, zvažuje prastarú otázku: „Byť, či nebyť?“

Strane sa nejakým zázrakom doteraz vždy podarilo prekonať päťpercentnú hranicu pre vstup do parlamentu. Vodcov Jabloka, ktorí majú vždy plné ruky práce, aby zabránili totálnemu rozpadu strany, prepadajú každé štyri roky temné myšlienky.

Podporia ich voliči aj tentoraz? Pokúsia sa iné, väčšie strany pripraviť ich o kreslá? Ukradnúť 10 – 15 percent komunistom by bolo poriadne ťažké, ale pripraviť Jabloko o dve-tri percentá by bolo ako zobrať lízatko z rúk malému dieťaťu. Jabloko nemá na to, aby sa mohlo brániť – nedokáže si dokonca obstarať ani len dosť pozorovateľov, ktorí by ustriehli vo volebných miestnostiach ukradnuté hlasy v deň hlasovania.

Najväčšia otázka volieb roku 2003 tak pripomína aritmetický problém pre osemročné deti: Koľko hlasov treba ukradnúť v priebehu sčítania Jabloku, aby bolo na jednej strane spokojné Zjednotené Rusko a na druhej, aby sa nerozzúrili komunisti?

Zjednotené Rusko vyhlásili za víťaza volieb ešte pred začiatkom volebnej kampane. Jeho hlavným zápasom teraz nie je vyhrať voľby, ale presvedčiť prezidenta Vladimíra Putina, že budúcu vládu treba zostaviť na základe jeho rád.

Sformovať vládu na straníckom základe je zdravý demokratický princíp. Sformovať stranu na základe postavenia, ktoré človek zastáva v byrokracii, je však prístup hlboko ruský – ba dokonca skôr hlboko sovietsky. Zjednotené Rusko je akýmsi výsledkom rojčenia bývalej nomenklatúry. Papaláši si na jednej strane zasnene predstavujú, že sú opäť mladí a opäť členmi KSSZ. Na druhej strane by však ani v najhorších snoch nechceli zamieňať svoje luxusné Mercedesy za nepohodlné Volgy, či vrátiť sa k sovietskym, z dnešného hľadiska úbohým normám koristníctva.

Skrátka, koleso dejín naozaj nemožno obrátiť naspäť. Dúfam, že vedenie krajiny neobnoví ani starý zlozvyk dávať disidentov za mreže. V tom by som sa, pravda, mohol mýliť...



Boris Kagarlickij je riaditeľom Ústavu pre štúdium globalizácie. V čase perestrojky sa podieľal na činnosti socialistickej opozície voči KSSZ. Dodnes je významným predstaviteľom ruskej nezávislej ľavice. Je priateľom hej rup!u. Jeho článok je jedným zo série „komentárov ZNetu" (ZNet Commentaries), ktoré sú zasielané tzv. udržiavateľom stránky ZNet, peňažne prispievajúcich na jej chod. Komentár uverejňujeme s láskavým dovolením prevádzkovateľa ZNetu.







Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.