hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

18. 08. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Životy v trhlinách

Martin Škabraha

"Tráva proroste i puklinami v chodníku," napsal Jerry Mander ve slavné knize V nepřítomnosti posvátného. Na tuto jeho metaforu jsem si vzpomněl při nedávném pražském Revolt fóru, hledajícím alternativy vůči současnému systému. Zásadní otázka zní: je dnes cestou alternativy nějaká světová revoluce, nebo spíš jen vytváření "paralelních světů"?

(11. 11. 2005)



Linka na dnes



Sociálne diskusné fórum

Zaujímavá, informatívna webstránka - fórum o témach sociálnej politiky. Oficiálne nestranná a nestranícka, ale určite užitočná pre tých, ktorí sa o tieto témy zaujímajú skôr zo sociálneho, ako "antisociálneho" uhla. Sponzorované nadáciou nemeckej sociálnej demokracie Friedrich Ebert Stiftung.



Ontológia postkomunistickej
pravice


Joseph Grim Feinberg

vydané 14. 06. 2003 • prečítané 9708x
formát na tlač



Vo februári tohto roka som sa na jednej konferencii v Bratislave dostal do rozhovoru s riaditeľkou uznávaného pražského programu výmenných študijných pobytov. S rozhorčením v hlase mi vtedy vravela, že Česká republika a Slovensko musia konečne zreformovať svoj systém vzdelávania, aby sa priblížili „normálnym“ krajinám. Spýtal som sa jej, čo považuje za normálnu krajinu. Mierne prekvapená, ako to vôbec môže byť niekomu nejasné, mi odvetila: „Myslím Západ.“ Aká to irónia, pomyslel som si – na celom svete je iba okolo desať normálnych krajín, zatiaľ čo vyše stovka ostatných štátov sveta je logicky odchýlkou od normy. Pripomenulo mi to oného príslovečného pacienta na psychiatrii, ktorý je presvedčený, že blázni sú všetci okolo neho.


Podľa niektorých iných názorov však ani len väčšina z týchto normálnych krajín nestojí za nič. Mnohokrát som si už vypočul chválu kapitalizmu ako jediného „prirodzeného“ ekonomického systému, pričom údajne jedinou prirodzenou krajinou (alebo prinajmenšom najprirodzenejšou) sú Spojené štáty. Nielenže sa teda drvivá väčšina sveta nachádza v stave neprirodzenosti, ale ľudská spoločnosť zrejme navyše vznikla len asi pred 300 rokmi (plus mínus nejaké to storočie – podľa toho, od ktorého dátumu rátame vznik kapitalizmu). Máme tomu rozumieť tak, že o prácu i úlovok sa deliaci lovci a zberači majú k prirodzenosti ďalej, ako povedzme šéfovia ropnej spoločnosti, ktorí ich za pomoci listov vlastníctva, buldozérov a samopalov vyháňajú z ich tradičného územia?

Mohli by sme zalomiť rukami nad neznalosťou antropologických dejín, takou bežnou medzi novou intelektuálnou elitou strednej Európy. Tu však ide o niečo viac, než len o prostú neznalosť: je to odmietnutie uznať samotnú existenciu celého sveta, ktorý sa líši od predpísaného ideálu.

Ak sa pozorne započúvame do vyjadrení postkomunistickej pravice, zistíme, že ani tak neprichádza s argumentami proti ekonomickým systémom, ktoré jej nie sú po vôli, ako tvrdí, že takéto systémy v skutočnosti ani len neexistujú. Povedané slovami veľkej Margaret Thatcherovej, „Žiadna iná alternatíva nie je.“ Pretože ak by nejaká existovala, každý by si vybral radšej ju.

Ak by totiž mal človek na výber, určite by si nevyvolil likvidáciu bezplatného zdravotníctva a školstva, rušenie železničných a autobusových liniek, zvyšovanie daní pre chudobných a znižovanie pre bohatých. Vlády sú však neochvejné. „Je to ťažké rozhodnutie“, povedia zakaždým, „a boli by sme strašne radi, keby sme ho nemuseli spraviť. Musíme však zaťať zuby a urobiť, čo sa urobiť musí.“ Táto nová ontológia, nová náuka o tom, čo naozaj existuje, sa stala jednou z hlavných zbraní pravicového útoku na sociálne štáty v strednej Európe. Verejnosť treba presvedčiť, že liberálny kapitalizmus je jediný skutočný ekonomický systém a všetky ostatné, i keď to s nimi možno sem-tam niekde skúsili, sú iba ilúziou. Hoci takýto druh rétoriky sa od osemdesiatych rokov usadil na celom svete, nikde nie je účinnejší a zároveň potrebnejší, ako v krajinách, kde ešte prednedávnom iný ekonomický systém existoval. Je totiž bezpodmienečne nutné presvedčiť obyvateľov týchto krajín, že vracať sa niet kam, ba že existuje len jediná cesta vpred.

Keď sa slovenského ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca spýtali, čo sa stalo s peniazmi, ktoré sa celé roky stŕhali pracujúcim z platu na zdravotníctvo, odvetil, že komunisti tieto peniaze prehajdákali dotáciami na mlieko. Nevysvetlil už, ako je možné, že komunistom sa darilo celé desaťročia poskytovať lacné mlieko a bezplatné zdravotníctvo zároveň. Význam tohto výroku bol však v danom kontexte jasný: istoty, ktoré starý režim poskytoval pracujúcim, boli v určitom zmysle slova neskutočné. Boli postavené na neudržateľných ekonomických fikciách a preto je lepšie na ne zabudnúť. Niečo veľmi podobné povedal v debate pred minuloročnými parlamentnými voľbami aj líder ANO Pavol Rusko. Keď sa ho pýtali, či by študenti mali platiť za štúdium, odpovedal: „Nič v tejto krajine nie je zadarmo“ a vysvetlil, že by bolo ilúziou poskytovať ľuďom takúto drahú službu gratis.

Václav Havel so svojím zvyčajným vážnym moralizmom dodal v knihe Umění nemožného tomuto argumentu nádych pátosu. Proti obvineniu, že strojcovia „Nežnej revolúcie“ ľuďom otvorene nepovedali, že sa chystajú demontovať socializmus, namietol, že on nemal jednoznačne v úmysle socializmus rozbíjať, ba dokonca, že v zásade sa proti nemu nestaval. No keď sa raz revolúcia rozbehla, pochopil, že slobodný trh je jediným skutočným princípom, na ktorého základe možno utvoriť autentickú ľudskú spoločnosť. Podobne ako toľkí iní, aj Havel sa začal vyjadrovať tak, ako keby si Karl Marx kapitalizmus jednoducho vymyslel – ako keby vynašiel prázdnu nálepku pre to, čo bolo v skutočnosti jednoducho realitou.

Jedinečná forma kapitalizmu, ktorá sa udomácnila v strednej Európe, je touto filozofiou hlboko poznačená. Zvlášť vypukle to vidno na prípade reštitúcií. Reštitúcie sú v priamom protiklade s najzákladnejšími trhovými princípmi. Tie by si totiž vyžadovali, aby sa majetok sprivatizoval jednoducho na dražbe – aby ho dostal ten, kto najviac zaplatí. Reštitúcie v skutočnosti v mnohých prípadoch privatizáciu pribrzdili. Dali však ľuďom jasne najavo dve dôležité veci: 1) Nečakajte, že vám zostane niečo z toho, čo vám dali komunisti, lebo v skutočnosti to vaše nie je. 2) Žite, ako keby sa roky medzi druhou svetovou vojnou a osemdesiatym deviatym vlastne nikdy neodohrali. Nové režimy tým fakticky vymazali zvyšky svojich predchodcov, presne rovnakým spôsobom, ako keď zrúcali Leninove sochy a premenovali ulice. (Stojí však za povšimnutie, že aj keď to niekedy viedlo k absurdným dôsledkom, podniky na rozdiel od politikov často starú symboliku nezrušili. Rátali zrejme s tým, že ľudia si zachovali k týmto symbolom vzťah a preto by bolo z ekonomického hľadiska nezmyslom zbavovať sa ich. A tak sa stali z Pravdy pravicové noviny a z družstevnej Jednoty sieť súkromných predajní.)

Táto ideológia existencie a neexistencie sa nevzťahuje len na otázky ekonomickej politiky, ale aj na ľudí samotných. Široké vrstvy vzdelaných obyvateľov stredoeurópskych miest sa správajú, akoby netušili, že ešte širšie vrstvy chudobných robotníkov, roľníkov a nezamestnaných rozmýšľajú úplne iným spôsobom, ako oni. Cudzinec pohybujúci sa v kruhov vzdelancov môže v týchto krajinách stráviť celé týždne, ba mesiace bez toho, aby si uvedomil, že nie každý je tam v skutočnosti zapálený prozápadný kapitalista, že v niektorých dedinských krčmách ešte stále visia Leninove portréty, ba že ak sa na ulici spýta náhodného okoloidúceho, či bolo lepšie kedysi alebo dnes, dozvie sa pravdepodobne, že „za socializmu“. Mnohí inteligentní a vzdelaní ľudia však napriek všetkým dôkazom o opaku stále veria, že v praxi vlastne nikto nikdy socializmus nepodporoval. S faktom, že milióny voličov hlasujú za strany, ktoré Západ kritizujú, sú mnohí intelektuáli nútení vyrovnať sa mávnutím ruky, ako keby na ňom vôbec nezáležalo. Málokedy sa mi v živote tak dvíhal žalúdok, ako keď som videl zahraničných predstaviteľov blahoželať Slovákom k „dobrým výsledkom“ posledných volieb – ako keby nešlo o to, aby si Slováci mohli slobodne vybrať politický program, ale aby zložili akúsi štandardnú skúšku. Keďže si krajina zvolila tých „pravých“ kandidátov, zmaturovala a získala tak právo vstúpiť do bratstva normálnych krajín na Západe.

V strednej Európe nebude úlohou hnutia odporu len tradičná forma politiky – postaviť sa za jednu z konkrétnych možnosti X, Y či Z. Tu ľudia už vedia, že by bolo lepšie, ak by sa zaviedol nejaký iný systém – ak je to vôbec možné. Panujúci spôsob vyjadrovania, tvarovaný menšinou obyvateľstva pozostávajúcou z privilegovaných intelektuálov, politikov a mediálnych magnátov, však ani neumožňuje o takejto možnosti vážne diskutovať. Úlohou pre intelektuálov ľavice preto nebude jednoducho predstaviť alternatívu v priaznivom svetle, ale v prvom rade dokázať, že vôbec je čo do toho priaznivého svetla postaviť.



Joseph Grim Feinberg pracuje na doktoráte z antropológie na University of Chicago. Ako držiteľ amerického Fullbrightovho štipendia strávil rok na východnom Slovensku, kde študoval dejiny rusínsko-ukrajinskej národnosti.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.