Róza Luxemburgová - ikona socializmu

Autor: Juraj Benko (mailto:@), Téma: Osobnosti, Zdroj: História, číslo 4, ročník 2003
Vydané dňa 07. 03. 2006 (12455 × prečítané)




Čatár Otto Runge strážil hlavný vchod berlínskeho hotela Eden vyše troch hodín, kým z vchodových dverí vyšla drobná žena v sprievode dvoch mužov. Len čo sa trojica dostala do jeho tesnej blízkosti, prudko sa rozohnal a pažbou udrel ženu do ľavej časti tváre. Spadla na chodník a pomaly sa zviechala zo zeme, keď z hotela vybehli štyria vojaci, schmatli ju a naložili do pristaveného auta. O chvíľu zaznel výstrel a Róza Luxemburgová bola mŕtva. V ten istý deň, 15. januára 1919, približne hodinu pred polnocou zavraždili dôstojníci jednotiek Freikorps aj jej dlhoročného spolupracovníka Karla Liebknechta.

Smrťou Rózy Luxemburgovej (1871 - 1919) stratilo internacionálne socialistické hnutie jednu z najvýznamnejších a nepochybne najatraktívnejších postáv. Ožila však nová legenda, ktorá naďalej zohrávala v jeho vývoji výnimočnú úlohu. Originalita názorov tejto ženy a zložité obdobie, v ktorom žila, zároveň spôsobili, že to bola legenda značne kontroverzná.


Žena na roztrhanie

Je ťažké nájsť pre Rózu Luxemburgovú jasne definované miesto v panteóne socializmu. Už na sklonku jej života bolo socialistické hnutie výrazne rozštiepené. Symbolmi oboch prúdov sa stali ich ideológovia - Karl Kautsky a Vladimír Iľjič Lenin, ktorých spisy a vzájomné polemiky sa považujú za základné piliere tak socialistickej, ako aj komunistickej doktríny. Róza Luxemburgová bola pre oba tábory a dodnes je mimoriadne príťažlivou osobnosťou, ktorú by v boji o priazeň svetového proletariátu radi použili vo svojom vývesnom štíte. Každé masové hnutie potrebuje ikony a Róza s mučeníckou aureolou mala na takúto úlohu ideálne predpoklady. Vedel to Lenin a rovnako poznali jej hodnotu ideológovia Socialistickej internacionály. Napriek výhradám voči myšlienkam Luxemburgovej, ktoré mali obe hnutia, bola v ich súperení takpovediac na roztrhanie.

V ťahanici o ikonu socializmu zohráva najvýznamnejšiu úlohu postoj Rózy Luxemburgovej k Leninovým názorom. Ani jeden z nich nezastával počas života pevné a nemenné stanoviská, aké sa im neskôr niektorí dogmatickí vykladači (na čele so Stalinom) usilovali prisúdiť. Hektická a ťažko vypočítateľná epocha, v ktorej pôsobili, tvarovala ich názory a oni spätne menili svet. Nie je preto ťažké nájsť v diele oboch revolucionárov množstvo rozdielnych, ale aj značne príbuzných myšlienok, o čo sa snažili predovšetkým "luxemburgológovia" vo východnom bloku. Pravda, dodávali, že Lenin sa na rozdiel od Luxemburgovej nikdy nemýlil.


Živel z Východu

Veľkým snom Rózy Luxemburgovej bola rečnícka tribúna. Túžila byť uznávanou socialistickou rečníčkou a burcovať masy do boja za svoje práva. Oprávnene bola hrdá na túto svoju schopnosť a za rétorické výkony rada prijímala poklony. Keď na jar roku 1897 získala formálnym sobášom s Gustavom Lűbeckom nemecké štátne občianstvo, pôvodom Poľka sa ocitla na tribúne Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD), stojacej vtedy na čele medzinárodného hnutia proletariátu. Róza sa od začiatku hlásila k jej ľavému krídlu a vystúpeniami za rečníckym pultom i v tlači vzbudila rešpekt jej predákov rovnako rýchlo ako nevraživosť straníckej pravice. V ostrých polemikách s odporcami socializmu ovplyvňovala stratégiu SPD a postupne vybrusovala vlastné radikálne postoje k vnútropolitickému i medzinárodnému dianiu. Ako živel z Východu nemala v príliš veľkej úcte parlamentnú tradíciu. Nestotožňovala sa ani s neoblomným presvedčením vtedajších nemeckých sociálnych demokratov, že proletariát má k socialistickej ríši slobody kráčať pozvoľna a nenásilne, po ceste dláždenej sociálnymi reformami vybojovanými v parlamente. Považovala za naivné myslieť si, že nespravodlivý systém odnesie prúd dejín bez odporu. Tvrdila, že buržoázny štát je vybudovaný na permanentnom násilí vládnucich proti ovládaným. Hoci je to násilie skryté, z času na čas vypláva na povrch pri snahách pracujúcich presadiť svoje práva. Vtedy musí revolúcia vojsť z hlavy do pästí. Neustále zdôrazňovala, že parlamentný boj za práva robotníkov je bezzubý, pokiaľ ho nepodporujú aj násilné akcie pracujúcich más. Nemyslela nimi práve politický teror, aký neskôr predviedli boľševici v Rusku. Pod násilím chápala predovšetkým ekonomický nátlak, ktorého excelentnú podobu predstavuje všeobecný masový štrajk. V konečnom dôsledku sa usilovala v sociálnej demokracii namiesto rečí o evolúcii oprášiť pojem revolúcia. Práve v tomto bode sa názorovo stretávala s Leninom. Obaja verili, že industriálna spoločnosť tých čias sa dá fundamentálne zmeniť k lepšiemu iba sociálnou revolúciou. Prekvapovalo ich, keď pracujúci nechápali svoje historické poslanie: zvrhnúť starý a nastoliť nový poriadok. Ani mnohí nemeckí socialisti nemali dôvod rozumieť takému radikalizmu. Začiatkom 20. storočia bola ich strana najväčšia v krajine a zlepšujúca sa situácia nemeckých robotníkov nasvedčovala skôr tomu, že socializácia buržoázneho poriadku bude pokračovať pokojným tempom.


Internacionalistické srdce

Róza Luxemburgová však bola vydedencom tohto poriadku. Narodila sa v ruskom zábore Poľska v Zamośći, kde sa súčasne s dravým industriálnym rozvojom vzmáhalo socialistické hnutie. Krajina rozdelená medzi tri monarchie, politické represie cárskeho režimu a očividná bieda priemyselného robotníctva ju rozhodne neviedli k lojalite k vládnucemu status quo. Naopak, veľmi skoro začala objavovať dielo Karola Marxa, ktoré sa stávalo hitom medzi radikálnou poľskou inteligenciou, a spolu s ním aj zásady socialistického internacionalizmu. Niektoré legendy o Rózinej mladosti hovoria, že jej odopreli udeliť zlatú medailu najlepšej žiačky dievčenského gymnázia pre vzdorný postoj voči úradom. Čoraz intenzívnejšia práca v poľskom socialistickom undergrounde jej čoskoro privodila policajné prenasledovanie. Po troch rokoch práce vo varšavskej bunke socialistickej strany začala 19-ročnej aktivistke horieť pôda pod nohami, až nakoniec musela utiecť pred zatknutím do Zürichu.

Po celý život zostala spätá s poľským hnutím, rovnako ako s nemeckým či ruským. Údel svetobčianky prijala ľahko. Na rozdiel od Lenina bola internacionalizmom bytostne predchnutá. Vodca boľševikov naopak vždy zostal Rusom a internacionalizmus pre neho znamenal len teoretickú piruetu. Kdekoľvek žil, uprene hľadel smerom k Rusku napriek jeho absolútnej nevhodnosti na revolúciu. Že ju tam nakoniec uskutočnil, znamenalo - slovami talianskeho komunistu Antonia Gramsciho - revolúciu proti samotnému Marxovmu kľúčovému dielu Kapitál.


Socializmus alebo barbarstvo

Dvadsaťročné obdobie ekonomického rastu a relatívny sociálny pokoj pred prvou svetovou vojnou mali na európske sociálnodemokratické strany sedatívny účinok. Mnohí socialistickí vodcovia sa utvrdzovali v predstave, že úlohou strany je dohliadať na plynulý prechod od kapitalizmu k socializmu bez výraznejšej bojovej akcie proletariátu. Napriek širokému vplyvu tejto doktríny zostali niektorí marxisti verní myšlienke zavedenia socializmu zdola, teda spontánnou aktivitou ľudových más. Panujúci pokoj im bol podozrivý a s Rózou Luxemburgovou v čele bili na poplach. Róza citlivo vnímala rastúcu militarizáciu spoločenského života na začiatku 20. storočia, ktorú chápala ako dôsledok vzniku svetovej politiky. Konflikt ekonomických záujmov vyspelých štátov, ktoré prerástli národné hranice, viedol podľa nej k budúcim vojnovým stretom. Pred očami sa jej vynárala jediná alternatíva: socializmus, alebo barbarstvo. V lete 1914 svetové barbarstvo prepuklo a všetky národy vedúce vojnu zachvátil nacionalistický ošiaľ. V kritickej situácii väčšina poslancov SPD hlasovala za poskytnutie päťmiliardového vojnového úveru ríšskej vláde. Navzdory protivojnovej rezolúcii Socialistickej internacionály v ten istý deň pochovali medzinárodnú solidaritu aj v Paríži. Róza Luxemburgová upadla do hlbokej depresie.

Ako po celý život, aj teraz zostala v menšine. S hŕstkou spolupracovníkov, medzi ktorými už figuroval Karl Liebknecht, sa usilovala obnoviť nadnárodnú solidaritu pracujúcich. V prvom rade to znamenalo "prebudiť vedomie pracujúcich más tak, aby väčšina ľudu dospela k presvedčeniu, že vojny sú barbarské, hlboko nemravné, reakčné a ľudu nepriateľské javy". Verila, že v prípade úspechu by bola akákoľvek vojna nemožná.


Revolúcia spoza mreží

Netrvalo dlho a Rózine "nevlastenecké" postoje vyvolali ostrú reakciu zo strany štátu. V polovici februára 1915 ju počas prípravy prvého čísla časopisu Internacionála uväznili. Hoci nešlo o jej prvú skúsenosť s väzením, chorľavá Róza ju znášala ťažšie ako kedysi. Nemecké úrady sa zároveň postarali, aby to nebola ani skúsenosť posledná, takže väčšiu časť vojny strávila za mrežami. Napriek tomu nepoľavila v teoretickej činnosti a vďaka konšpiratívnej práci sa s jej názormi naďalej mohla oboznamovať širšia verejnosť.

Po uchopení moci boľševikmi v Rusku v októbri 1917 napísala spis o ruskej revolúcii. Vznikol na základe útržkovitých správ, ktoré jej priatelia pašovali do väzenia. Dodnes sa paradoxne považuje za antiboľševický pamflet, aj keď adresátom ostrej kritiky tu bol predovšetkým Karl Kautsky a všetci prívrženci parlamentných žabomyších vojen z radov sociálnej demokracie. Bez ujmy však neobišli ani Lenin s revolucionárom Levom Trockým. Luxemburgová síce obom priznáva obrovskú historickú zásluhu na tom, že revolúciu uviedli na program dňa, mala však voči ich postupu mnoho výhrad. Ruská revolúcia podľa nej ani zďaleka nepredstavovala model, ktorý by sa mal bezvýhradne nasledovať: udiala sa uprostred vojny v zaostalej krajine postihnutej biedou, kde výrazne chýbali demokratické tradície a vôbec akékoľvek ekonomické a kultúrne predpoklady na vybudovanie vyššieho sociálneho poriadku. Nerobte z núdze cnosť, varovala Róza Luxemburgová boľševikov, a nezovšeobecňujte vašu taktiku, tak fatálne diktovanú ruskými pomermi, na jedinú možnú revolučnú doktrínu. Leninovu predstavu socializmu ako vianočného darčeka poslušnému ľudu z rúk diktátora považovala za modloslužobníctvo rovnakého rangu ako socialistický parlamentarizmus Kautského. Rozdiel videla len v tom, že jeden sa nekriticky klaňal marxizmu a druhý formálnej demokracii.

Týmito vyjadreniami iba doplnila register hriechov, ktoré jej boľševici ťažko odpúšťali. Už trinásť rokov pred októbrovou revolúciou rázne odmietla Leninov návod na vybudovanie revolučnej strany nového typu. Jeho predstava ultracentralistickej strany profesionálnych revolucionárov ju nadmieru pobúrila. Obzvlášť citlivo vnímala podceňovanie prirodzenej schopnosti pracujúcich más byť strojcom svojho osudu a ich bezvýhradné podriaďovanie sa straníckej byrokracii. Proti tomu predsa bojovala v nemeckej strane, v ktorej vedení sa roky presadzoval typicky pruský byrokratický duch. Bola presvedčená, že proletariát sa musí učiť na vlastných chybách, lebo tie sú pre budúcnosť omnoho plodnejšie ako neomylnosť ústredných výborov. V opačnom prípade v robotníckom hnutí odumrie akákoľvek demokracia a namiesto proklamovanej diktatúry proletariátu stvorí Lenin jej karikatúru - diktatúru straníckej byrokracie.


Posledný boj

Keď sa 8. novembra 1918 otvorila brána väzenia aj pre Rózu Luxemburgovú, skutočnosť bola omnoho chaotickejšia, než usporiadaný svet jej predstáv - po prehratej vojne cisár ušiel, v Nemecku vyhlásili republiku a krajina sa ocitla na pokraji sociálnej revolúcie. Udalosti v posledných mesiacoch života revolucionárky mali rýchly spád. Vo výrazne rozštiepenom socialistickom hnutí patrila, ako vždy, k radikálnemu prúdu, ktorý spoluzakladala ešte počas vojny - k Spartakovcom. Situácia, po úspechu Októbrovej revolúcie značne boľševizovaná, už nekorešpondovala s jej predstavami o uskutočnení socialistického sna. Napriek presvedčeniu o opaku sa podriadila rozhodnutiu väčšiny, aby Spartakovci vystúpili z Nezávislej sociálnodemokratickej strany a na zakladajúcom zjazde Komunistickej strany Nemecka (KPD) prijala rozhodnutie bojkotovať voľby do národného zhromaždenia. Jej vplyv sa však odrazil v programe novozaloženej strany, ktorého zásady dlho tvorili významnú protiváhu boľševizmu v komunistickom hnutí. Róza Luxemburgová namiesto centralizovanej organizácie vyzdvihovala autonómiu, odmietala politický teror a kládla dôraz na ekonomické násilie v revolúcii. Na rozdiel od boľševikov luxemburgisti podmieňovali prevzatie moci súhlasom väčšiny pracujúcich más. Boľševikom stačilo prevzatie moci v rozhodujúcich politických centrách, a zatiaľ čo Lenin prízvukoval význam povstania, Luxemburgová sa ním zaoberala minimálne. To sa jej nakoniec stalo osudným.

Dňa 5. januára 1919 vypuklo v Berlíne unáhlené protivládne povstanie. Jediná sila, ktorá mohla zvrátiť beznádejnú situáciu vzbúrených más a zatrúbiť na ústup, bolo vedenie KPD. Aj keď Luxemburgová od začiatku považovala puč za nezmyselný, odmietala spolu s vedením strany prijať úlohu jeho brzdy. Berlínske povstanie o pár dní vládne vojsko tvrdo potlačilo. Jeho protagonistov - Karla Liebknechta a Wilhelma Piecka spolu s Rózou Luxemburgovou - zatkli a viezli na výsluch do hlavného štábu v hoteli Eden. Keď Róza Luxemburgová vchádzala do hotela, pred hlavným vchodom stál Otto Runge. Ani jeden z nich netušil, ako surovo ich v ten večer spojí rozkaz, ktorý mal Runge o malú chvíľu dostať...