Anarchizmus ako možná alternatíva

Autor: Daniel Novák (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 25. 10. 2005 (11868 × prečítané)




Chcel by som reagovať na článok Martina Škabrahu "Anarchismus je potlačená pravda západní civilizace". Myslím, že autor sa tu venuje skutočne dôležitému rozporu nielen v anarchistickom myslení, ale v spoločnosti vôbec – vzťahu medzi slobodou a mocou. Podľa môjho názoru sa však vyjadril k veľa veciam príliš jednostranne a anarchizmus, hoci má k nemu isté sympatie, stavia do pozície nereálneho ideálu – namiesto síce optimistickej, ale možnej alternatívy spoločnosti. Ako anarchista by som chcel s niektorými jeho východiskami polemizovať a predostrieť niektoré praktické možnosti anarchizmu.

V článku je anarchizmus označený ako „sen o absolutní, ničím nepotlačované svobodě” alebo „úsilí o čistou pravdu a spravedlnost”. Myslím, že to je trochu pritiahnuté za vlasy. Väčšina anarchistov podľa môjho názoru neverí v nejakú “absolútnu slobodu” – takéto predstavy patria skôr do sféry náboženstva. Už jeden z priekopníkov anarchizmu, Proudhon, sa vyjadril, že „sloboda a autorita nikdy nezaniknú, dôležité ale je, aký vzťah bude medzi nimi“. Z tohto uhla pohľadu teda anarchizmu ide o to, znížiť obmedzovanie slobody na čo najmenšiu mieru – aj keď to nebude na 100%. Autor článku síce (nie nerozumne) predkladá neoddeliteľné spojenie prirodzenosti s mocou a potrebu “potláčania vedenia o mocenskej podmienenosti”, ale akosi automaticky kladie moc a autoritu nad slobodu. Vyznieva to, akoby to nevyhnutne musela byť moc niekoho/niečoho, proti ktorej sa nedá nič robiť (čo je typické liberálne východisko, opierajúce sa o "prirodzenú nedokonalosť" človeka). Nepopieram, že určitá moc je tu stále, ale zo sociologického hľadiska ju nechápem tak, že je to niečo “nevyhnutne negatívne” v medziľudských vzťahoch. Myslím, že veľmi dobre to vystihol francúzsky osvietenec Montesquieu, ktorý povedal: “Problémom nie je moc samotná, ale moc bez obmedzení, resp. moc ako účel sám osebe…” Súhlasím s tým, že tu je ten hlavný problém. Pokiaľ bude takáto moc už v základoch spoločnosti, tak je zrejmé, že tu musí zákonite prísť do konfliktu so slobodou… Ak má mať v tomto konflikte sloboda navrch, „moc musí brániť moci" (znovu Montesquieu).

A ako toto súžitie presadiť do reálneho života, aby rovnostárska, anarchistická spoločnosť nebola len akýmsi utopickým ideálom? Najlepšie je riešiť túto situáciu od koreňov, od počiatkov - od výchovy každého jedinca. Samozrejme, nie je také jednoduché (nie sme predsa utopisti, hoci sme anarchisti…) Od narodenia ovplyvňuje človeka mnoho faktorov a ihneď naráža na „nevyhnutnosť" autority, počnúc rodinou, školou, neskôr životný štýl, náboženstvo či národné záujmy atď… Tu naráža každý nový jedinec na spoločenský systém, do ktorého sa narodí a ktorý sa ho snaží vtiahnuť do seba. Otázka však znie: na základe čoho vznikol tento systém? Vytvorili ho tiež len ľudia podľa určitých hodnôt. Ak budú ľudia iní, vytvoria aj iný systém. Je to ako tá večná otázka o sliepke a vajci… Otázka výchovy je tu veľmi dôležitá. Anarchizmus ponúka alternatívu vo forme neautoritárskej výchovy (1), a v ďalšom smerovaní človeka kladie dôraz najmä na kritický rozum, dôslednosť a sociálne cítenie… Ak takto masy ľudí získajú nejaké hodnoty, určite to predsa ovplyvní aj vzťah medzi slobodou a mocou. A tá "nevyhnutná dejinná moc" sa môže zrazu (aktívnou činnosťou „bežných" ľudí) obrátiť iným smerom - ku spravodlivejšej spoločnosti. Nemôže byť tou „nevyhnutnou dejinnou mocou” napríklad moc vášní nad svedomím u každého jednotlivca, teda niečo, čo človek môže spätne reflektovať a svojim úsilím ovplyvniť, a nie je to teda niečo nevyhnutné, vychádzajúce z „prirodzenosti“? Väčšina ľudí, ktorá vždy v dejinách svojou (ne)činnosťou podporovala status quo, verila, že „to tak má/musí byť”, vychádzajúc z predpokladu, že to káže ľudská prirodzenosť…

A tu je práve priestor pre anarchizmus – ako priestor na ukázanie novej cesty, aspoň v prvej fáze. Na rozdiel od v súčasnosti presadzovaného neoliberálneho názoru, ktorý taktiež hovorí o “demokracii”, tu ale dostane v reálnom živote priestor optimistické presvedčenie anarchistov, že nadvláda nie je ničím „prirodzeným", že človek nepotrebuje nejaké “zastúpenie”, a že mu je bližšia spontánna tendencia sa zlepšovať, ako by mal dať prednosť moci (vo forme autority). V praxi by to vyzeralo ako akýsi kolobeh kompromisov na základe priamej demokracie, ktorý kráča ruka v ruke s pochopením kolektívnej zodpovednosti… A s mocou sa môžeme vysporiadať jedine tak, že „budeme zároveň vládnucimi aj ovládanými - to je jediná protiváha nadvlády jedných nad druhými… Moc tu bude síce stále, ale v slobodnej spoločnosti bude mať iný význam. Namiesto toho, aby sa z nej stal monopol, bude rovnomerne rozdelená a tým naše ´individuálne moci´ /rozum, presvedčenie, rozhodovanie a.i./ budú usmernené pozitívnym smerom. Bude to moc, ktorá tvorí (kolektívnu spoluprácu), skôr ako ovláda (z egoistického motívu)…" (2)

Pripúšťam, že v súčasných podmienkach je takáto predstava pre drvivú väčšinu ľudí „utópiou”. Toto slovo však pre mňa neznamená niečo „nerealizovateľné”, či nebodaj „nezmyselné", ale iba nepravdepodobné, vzdialené realite tu a teraz. Samozrejme, napomáha tomu všadeprítomná propaganda a zaužívané predsudky ľudí. Lenže, ak dokáže zmeniť svoje hodnoty jeden človek či sociálna skupina, prečo nie celé ľudstvo…? Nádej sa dá rýchlo pretaviť do reality, stačia k tomu vhodné spoločenské podmienky. Aspoň z pohľadu anarchistov – novodobých heretikov. Otázkou pre väčšinu ľudí ale naďalej zostáva, či je nejaká rovnostárska spoločnosť nemožná” alebo práve len „vysoko nepravdepodobná”? Bez vánku sa ale ani lístok nepohne… Myslím, že nech je to akokoľvek, snažiť sa o lepší svet v harmónii s ostatnými, má zmysel. Sloboda stojí za to.

(1) Tejto téme sa venuje 6. číslo časopisu Přímá cesta. (www.anarchofeminismus.ecn.cz) (späť)

(2) Cindy Milsteinová: “Demokracie je přímá” – zdroj: www.odpor.wz.cz (späť)