Folk ľuďom a ľudovky folku

Autor: Joseph Grim Feinberg (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 25. 10. 2005 (25771 × prečítané)




Na Slovensku vzniká nové kultúrne hnutie. Zatiaľ je ešte malé, no rastie. Nevieme ešte, kam smeruje, ale vieme, že sa niečo hýbe. Hnutie nemá ešte ani názov, no predsa existuje. Je hnutie za slovenskú ľudovú hudbu.

Na folklórny festival vo Východnej príde každý rok viac mladých ľudí. V Bratislave a v Košiciach začínajú mladí členovia folklórnych súborov zbierať novú a starú hudbu, v nádeji, že nájdu autentickejšiu ľudovú hudbu, aby ju priblížili k ľuďom. Aj staršie súbory, ako Šarišan, sa zúčastňujú na festivaloch populárnej hudby, ako je Pohoda. Nemôžeme povedať, že tieto snahy sú už teraz celkom úspešné. Niektorí poslucháči sú tým, čo vidia, sklamaní. Ale predsa sú poslucháčmi. Niečo v ľudovej hudbe hľadajú – i keď to ešte nenašli.

Na inej hudobnej scéne, tej folkovej, sa veci takisto menia. Prešovská kapela Hrdza sa nedávno stala jednou z prvých slovenských folkových kapiel s klipom v televízii. Hrdza už predtým vyhrala niekoľko cien na folkových festivaloch v Čechách a na Slovensku. Pri jednom z jej vystúpení nevedel moderátor, ako charakterizovať jej žáner. „Asi by sme to mali volať world music,“ povedal, „a predsa hrajú domáce piesne.“ Uzavrel vtipom: „Možno to je house music!“ Hrdza hrá východoslovenské ľudové piesne spracované moderným spôsobom. A čo je možno ešte zaujímavejšie, skladá tiež svoje vlastné texty v ľudovom štýle. Hrdza je len jedna z viacerých kapiel, ktoré si získavajú meno a ktoré sa venujú oživovaniu ľudovej hudby. K ďalším patrí Zuzana Mojžišová a Jej družina (zo stredného Slovenska), Karpatské horké (zo západu krajiny), Vyšívanka LADA (Rusínky z Košíc), Ghýmeš (maďarsko-košická kapela) a Teagrass (z Moravy a Slovenska). Keď berieme do úvahy obrovskú popularitu moravskej kapely Čechomor, toto hnutie preukazuje veľkú silu.

No zatiaľ čo záujem mládeže o ľudovú hudbu rastie, zostáva dôležitá otázka: Prečo dnes spievať ľudovú hudbu? Čo vlastne znamená ľud pre dnešnú mládež?

Existujú rôzne možnosti. Nebude „ľud“ symbolom istého nacionalizmu? Vieme, že nacionalizmus môže viesť niekedy k zdravej hrdosti na národ, a niekedy k niečomu menej progresívnemu. Alebo ide skôr o akýsi regionalizmus? To by mohlo mať iné dôsledky, keďže na Slovensku sú útlak a vykorisťovania najzjavnejšie skôr na úrovni regiónov, než pri porovnávaní krajiny ako celku s inými štátmi. Muzikanti v Hrdzi sa napríklad pri vystúpeniach nevedeli vyhnúť vtipom o ekonomickom stave Východného Slovenska, aj keď systém, ktorý túto východniarsku chudobu spôsobil, nekritizovali. Iní milovníci ľudovej hudby sú zase internacionalistami a domnievajú sa, že každá krajina musí priniesť niečo svoje, keď napríklad vstúpi do EÚ, či keď sa zapojí do hnutia za globálnu spravodlivosť. Takéto názory – nacionalistické, regionalistické či internacionalistické – sa však týkajú iba jednej časti ľudovej kultúry. Sociálna geografia druhej je zložitejšia.

Prijímanie dedinskej hudby v meste poukazuje na určitú spojenectvo medzi mešťanmi a dedinčanmi. Nie je však vôbec jasné, akého druhu je toto spojenectvo. Je namierené proti iným národom, alebo je súčasťou internacionalizmu? Je to symbol „sociálneho zmieru“, alebo niečoho iného? Alebo predstavuje „ľudovosť“ iba istý druh zábavy. Môže to tak pôsobiť, napríklad keď Hrdza sa pýta, „Čo máme robiť s takou nezamestnanosťou na Východe?“ a odpovedá pijackou pesničkou. Alebo je ľud iba peknou ozdobou, ako sa zdá, keď sa niektorí interpreti snažia zakryť prípadné sociálne súvislosti ľudovej kultúry? Alebo hádam existuje ešte v ľudovej hudbe, hlboko v jej bytostnosti, nejaké jadro sociálneho boja?

Ľudová hudba sa líši od iných žánrov tým, že upozorňuje na sociálne postavenie ľudí, od ktorých táto hudba pochádza. V priebehu dejín folklóru sa rôzni ľudia snažili sociálny obsah ľudovej hudby skryť. Nacionalisti sa občas pokúšali vtesnať zložitú sociálnu realitu do povrchného pojmu „národa“. Liberáli sa občas pokúšali propagovať obraz sociálneho zmieru, v ktorom je každá časť spoločnosti rovnaká a „ľudová“ hudba je len jedným z mnohých žánrov, povedľa hudby vážnej hudby, popovej hudby, rockovej, atď. Verím však, že poslucháči ľudovej hudby tak úplne nestratili pocit, že ľudová hudba je niečím iným, že ľudová hudba je práve o ľuďoch, o ich šťastí a nešťastí, o ich rovnosti a nerovnosti, o ich spoločnosti, o kolektívnej tvorivosti, proti hierarchii a bezuzdnému individualizmu. A vieme, že to, čo je ľudové, nie je cisárovo. Tak ako to, čo je cisárovo, by malo patriť ľuďom. Už prví folkloristi v 18. a 19. storočiach, ako bol J. G. Herder, tvrdili, že ľudová kultúra nie je kultúrou bohatých.

Ľudská spoločnosť je heterogénna, a ľudová hudba je tá, ktorá túto heterogénnosť rozpoznáva, ktorá sa stavia na stranu najnižšie postavených, proti tým, ktorí by radšej sociálnu nerovnosť udržiavali. Nie každá pieseň a nie každý spevák musí výslovne „rozprávať o politike“. Politika bude v piesni aj tak. A my si môžeme byť tejto politiky vedomí a môžeme ju používať tak, ako to potrebujeme, v našej politike, dnes. Na jednej strane je ľud prítomný vždy, keď sa spieva pieseň, ktorá z neho pochádza. Ak boháč spieva pieseň roľnícku či robotnícku, je pravda, že pridá k piesni svoju identitu. Ale boháč nemôže vymazať stopu utláčaných ľudí, ktorých ta pieseň reprezentuje. A my, publikum, tiež dávame zmysel piesni, presne tak, ako spevák. Ak aj sociálne otázky nespomínajú samotní speváci, aspoň my to urobiť môžeme. Máme moc osvojiť si túto hudbu a dať jej taký význam, aký si zaslúži – skôr, než si ju privlastnia iní.

Umenie nikdy nie je iba obsahom či zručnosťou. A umelec nikdy nie je sám. Za umením i pred ním sú vždy ľudia. Dokiaľ budú ľudia v spoločnosti zápasiť za svoje záujmy, dovtedy bude pieseň jedným z priestorov ich – triedneho? – boja. Čo neznamená, že zábava a umelecká krása sú nedôležité. Nech je aj náš zápas krásny a veselý.