Lekcia, ktorú Európa potrebovala

Autor: Eduard Chmelár (mailto:@), Téma: Alter/globalizácia
Vydané dňa 02. 06. 2005 (9642 × prečítané)




Z európskej politiky sa vytratil étos a dôvera. Dôvera nielen medzi politikmi a voličmi, ale aj medzi členskými krajinami. Na počiatku veľkolepého integračného projektu stáli Robert Schuman a Jean Monnet, ktorí mali víziu. Nebola to nejaká hmlistá predstava o spolupráci národov či dokonca rovnováhe suverénnych štátov, ako to dnes prekrúcajú konzervatívni odporcovia integrácie. Slávna Schumanova deklarácia jasne hovorí, že „tento návrh bude prvým konkrétnym základom európskej federácie, ktorá je nevyhnutná na udržanie mieru“. Áno, celkom prirodzene – federácie – to bolo od začiatku jediné logické zavŕšenie integračného procesu.

Vízia otcov zakladateľov sa však vytratila. Trúfam si povedať, že už roku 1991, keď v Maastrichte po prvý raz nezvíťazila Európa občanov, ale bezfarebných úradníkov. Byrokrati však nemôžu suplovať politikov. A politikom chýbala odvaha. Dnes ostal z európskej politiky iba pragmatický zápas v zabehanej stoke, v ktorej nemajú vizionári a idealisti čo robiť. Zvíťazila gradualistická predstava, že ekonómia musí predchádzať politiku, aby sa napokon sama stala jediným zmyslom. V takomto technokratickom zmätku nikoho neprekvapí, že Mikuláš Dzurinda rozpráva ako Jiří Paroubek a Pavol Hrušovský hovorí ako Jean-Marie Le Pen. V takejto Európe si každý zvykne na to, že nás politici klamú s bezočivosťou normalizačných pohlavárov.

Najväčším poučením z fiaska, ktoré utrpel dnes už politicky mŕtvy text Zmluvy o Ústave pre Európu, by mal byť signál, že Európska únia sa nepribližuje k občanom, ale naopak, elity sa od nich izolovali. Čoraz viac európskych otázok interpretujú svojim voličom ako „príliš zložité“, ktorým „nemôžu rozumieť“. Kto má však rozumieť Európe, ak nie jej občania? Vyhlasovať politické témy za nevhodné na verejné posúdenie je návratom pred rok 1789. Nedostatok diskusie a úprimnosti sa najviditeľnejšie prejavuje v alarmujúcom náraste popularity extrémistických síl, ktoré sa vyznačujú tým, že komunikujú s voličmi oveľa otvorenejšie. Ich nebezpečenstvo a príťažlivosť zároveň spočíva v tom, že popri ich xenofóbnych a rasistických taľafatkách sa vyplaví na povrch vždy aj kus krutej pravdy, ktorú je potom veľmi ťažké oddeliť. Nesmieme zabúdať, že na toto zlyhanie liberalizmu už doplatila Európa niekoľkokrát.

Zdá sa však, že európske politické špičky podstatu problému stále nepochopili. Česká vláda celkom vážne uvažuje nad tým, že zruší referendum a prenesie jeho ratifikáciu do parlamentu. Mikuláš Dzurinda navrhuje, aby sa hlasovanie vo Francúzsku a Holandsku zopakovalo. Iní si želajú, aby ratifikácia pokračovala alebo aby sa našiel spôsob, ako vybraté časti euroústavy „potichu“ schváliť v národných parlamentoch. Skrátka, nehanebná a cynická snaha ignorovať vôľu ľudí za každú cenu pokračuje. Niektorí si pri tom vyberajú až komické argumenty. Luxemburský premiér Jean-Claude Juncker napríklad odmietol vytvorenie novej ústavnej zmluvy s „argumentom“, že by to trvalo 10 – 15 rokov. Neviem, ako k tomuto číslu prišiel. Keď v roku 2000 po prvý raz navrhli vypracovanie euroústavy, do štyroch rokov bola na stole. A teraz nám chce niekto nahovoriť, že na tvorbu novej verzie bude potrebný trojnásobok tohto času.

Prečo sa teda voči Zmluve o Ústave pre Európu zdvihla taká vlna odporu? V prvom rade preto, lebo je to skutočne veľmi zlý dokument. Funkcionárske kádre demokratickej ľavice síce odvádzali pozornosť od textu k nespokojnosti ľudu s Raffarinovým vládnutím. Už skôr však odmietli vziať na vedomie, že reálna politika pravice vo Francúzsku je v úplnom súlade s duchom i literou euroústavy. Referendum sa tak fakticky stalo zakladajúcim aktom ďalšej novej ľavice v Európe.

Námietky voči ústavnej zmluve možno rozdeliť na insitné a zásadné. Nie je pravda, že diskusia vo Francúzsku bola iba o sympatiách voči vláde. Každý významný francúzsky denník mal špeciálne vydania k referendu, na ich stránkach sa každý deň debatovalo o podstate textu euroústavy, občania sa zapájali do diskusií s politikmi. O niečom takom nemáme na Slovensku ani len predstavu. Kým u nás distribuoval Úrad vlády SR absolútne lživé letáčiky a brožúrky (z ktorých ste mohli získať dojem, že prijímame deklaráciu ľudských práv), vo Francúzsku sa diskutovalo predovšetkým o spornej časti III. Iba neznalosť tejto najrozsiahlejšej a najzásadnejšej časti euroústavy mohla spôsobiť tak absurdné výklady, aké sme počúvali v našej krajine. Pobavila ma najmä argumentácia Konzervatívneho inštitútu (ktorý v rozpore so svojím názvom nesie meno Milana Rastislava Štefánika). Ich dôvodom na odmietnutie euroústavy bolo presvedčenie, že každý štát má právo určovať si vlastný sociálny model, ktorý mu najviac vyhovuje. V takom prípade ich treba vyzvať, aby nahlas pred všetkými prečítali znenie čl. III-210, ktorý garantuje „uznané právo členských štátov vymedziť základné zásady svojich systémov sociálneho zabezpečenia“.

Je jasné, prečo voči tomuto článku protestovala európska ľavica a prečo na neho neútočila pravica. Toto ustanovenie by teda malo vyvolať aj odpor slovenských sociálnych demokratov. Namiesto toho však podpredseda Smeru Pavol Paška na adresu euroústavy vyhlásil, že je to „obrovská šanca na plnú zamestnanosť“. To už nie je názor. To už je politické blúznenie. Ak jedinou šancou na udržanie základov európskeho sociálneho modelu je (okrem iného) daňová harmonizácia, potom je viac ako zrejmé, že táto ústava znemožňuje splnenie spomínanej úlohy. Inou zaujímavosťou je, že francúzska ľavica protestovala aj proti obmedzeniu obsahu práva na prácu, ktoré bolo nahradené „právom pracovať“. V slovenskej verzii sa však naďalej hovorí o „práve na prácu“, čo je chybný preklad.

Text ústavnej zmluvy je však zlý nie vyslovene preto, že vyhovuje ekonomickým cieľom pravice, ale preto, že je vysoko ideologický. Snaha ústavne zakotviť ideologické otázky, ktoré sú súčasťou bežného politického zápasu v demokratickej spoločnosti, je nebezpečná. Už len fakt, že takto koncipovaná ústava, ktorá by mala pôsobiť dovnútra európskej spoločnosti univerzálne, umožňuje pravicovo-ľavicovú hádku, je dostatočný dôvod na jej odmietnutie. Tento dokument nielenže obsahoval veci, ktoré nemajú v ústave čo robiť, ale zároveň zbytočne komplikoval schvaľovací proces, ktorý sa mohol sústrediť na menej sporné, dôležitejšie otázky. Právny paškvil môžete nazvať všelijako, napríklad aj „jediným možným kompromisom“, ale vždy zostane iba právnym paškvilom. Nemohlo sa to skončiť inak. Snaha začleniť do ústavy všetky podrobnosti (vrátane záväzku zvyšovať príjmy v poľnohospodárstve, chrániť fyzickú a morálnu integritu športovcov či zlepšovať bezpečnosť v doprave) dokonca vystavuje ústavnú zmluvu na posmech.

Predovšetkým však neobstojí argument, že ústava je nevyhnutná pre vytvorenie silnej Európy. Takýto predpoklad môže platiť iba v prípade, ak text ústavného dokumentu zbližuje spoločnosť, a nie v situácii, keď ju rozdeľuje. Pripomeňme si, že hlavným dôvodom pre vypracovanie euroústavy bola snaha priblížiť Úniu k občanom. Dnes je jasné, že sa to nepodarilo, a to nielen kvôli objemnosti tohto bezmála 500-stranového materiálu. Politici (aj tí, ktorí to nikdy nečítali) totiž občanom odkázali, že nemá zmysel s nimi o ústavnej zmluve diskutovať, lebo jej aj tak nerozumejú. Tým občanom, ktorým bola euroústava pôvodne určená... Ďalší argument, že ústavu potrebujeme, lebo nám prináša ľudské práva, je až trápny. Práve Charta ľudských práv zakomponovaná do ústavnej zmluvy totiž predstavuje v mnohých oblastiach vyslovený regres oproti všeobecne platnému medzinárodnému štandardu. Týka sa to najmä slobody prejavu, práva na zdravé životné prostredie, zákazu mučenia, otroctva, práva na súkromie, práva na vzdelanie, práva na ochranu zdravia či práva na sociálne zabezpečenie. Všetky tieto práva sú na podstatne vyššej úrovni garantované oveľa autoritatívnejšími dokumentmi ako je Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach či Medzinárodný dohovor o sociálnych a ekonomických právach, ale aj samotný Európsky dohovor o ľudských právach. Naopak, euroústava posilňuje napríklad právo na slobodné podnikanie...

Prečo však práve Francúzsko? Je jasné, že Slováci by si takéto sebavedomé vyjadrenie názoru nedovolili. Jedenu z príčin treba hľadať v ekonomike. Relatívny hospodársky úpadok západnej Európy od začiatku deväťdesiatych rokov je katastrofou, ktorá nemá v moderných dejinách obdobu. V týchto krajinách došlo k trvalej premene: prestali existovať rozvíjajúce sa ekonomiky s plnou zamestnanosťou a premenili sa na stagnujúce spoločnosti, v ktorých sa prijíma masová nezamestnanosť a klesajúca životná úroveň ako skutočnosť, s ktorou sa nedá nič robiť. Národná hrdosť v týchto krajinách veľmi trpí. Preto sa k slovu dostávajú aj emócie. Pre Francúzov bolo napríklad vždy dôležité Poľsko. Teraz sa však pýtajú: ak Poliaci dávajú prednosť boeingu pred airbusom a stíhačkám F16 pred eurofighterom, máme dávať Varšave peniaze na to, aby si za ne nakupovali vo Washingtone? Samozrejme, že v tejto kampani sa vyskytovali aj insitné argumenty (Holanďania napríklad celkom vážne poukazovali na to, že ich spevák vypadol v súťaži o cenu Eurovízie na Ukrajine už v semifinále, čo mal byť podľa nich dôkaz, kam sa v EÚ presúva moc), ale toto nie je žiadna novinka – vidíme to pri akýchkoľvek voľbách. Toto nie je vyvrátenie faktu, že neschválená ústavná zmluva je zlá. Nielenže neposilňuje Európsku úniu, ale naopak – zdiskreditovala myšlienku európskej federácie.

Neúspech Európy pri presadení vlastnej ústavy nie je určite žiadnym dôvodom pre oslavy. Je to však jedinečná príležitosť postaviť integračný proces na úplne nové základy zbavené byrokratizmu, elitárstva a demagógie. Je to šanca otvoriť diskusiu, ktorá pomôže vybudovať zjednotenú Európu zdola. Kto to však pochopí? Môže to pochopiť Jacques Chirac, José Barroso, Gerhard Schröder, Jan Peter Balkenende či Mikuláš Dzurinda, ktorí si oveľa viac ako európsku myšlienku osvojili európsku techniku moci? Z ich reakcií vyplýva skôr to, že vôbec, ale vôbec nič nepochopili. Naďalej hľadajú skôr metódy, ako nás obalamutiť, než stratégiu zblíženia Európskej únie s jej vlastnými občanmi. Diskusiu však nemožno nahradiť nárazovou propagandistickou kampaňou, úspešný integračný projekt nemožno stavať na lži a európsku verejnosť nemožno nahrádzať elitami a byrokratmi. Európska integrácia bude v kríze dovtedy, kým nenájdeme jej ľudskú tvár. Samoúčelná ústava, hysterické kampane a spievanie Ódy na radosť z nás Európanov neurobia.