„Zaslúžime“ si dôchodkovú reformu?

Autor: Ivan Lesay (mailto:@), Téma: Dôchodková deforma, Zdroj: Pravda, 17. mája 2005
Vydané dňa 20. 05. 2005 (10286 × prečítané)




Jednou zo zásadných čŕt dôchodkového systému po tzv. reforme má byť jeho „zásluhovosť“. Podľa Koncepcie reformy dôchodkového zabezpečenia v Slovenskej republike má byť prispievanie do nového dôchodkového systému založené na princípe zásluhovosti v priebežnom systéme (tzv. I. pilier), najmä však v systéme starobného dôchodkového sporenia (tzv. II. pilier). Výška dávok má odzrkadľovať výšku zaplatených príspevkov. Striktným uplatnením princípu zásluhovosti sa má oslabiť motivácia k vyhýbaniu sa platenia poistného. Systém pred reformou sa podľa autorov reformy vyznačoval vysokou mierou solidarity a tomu zodpovedajúcou nízkou zásluhovosťou.

Argumentácia liberálnych zástancov reformy znie jednoducho a logicky – tí, ktorých príspevky do systému boli počas produktívneho života vyššie, by mali dostať aj vyššie dôchodky. Toto je síce legitímny, ale zároveň ideologický argument, s ktorým sa nie všetci musia stotožniť. Odhliadnime teraz od problematickej a spornej otázky, či sa v spoločnosti s trhovým mechanizmom príjmy distribuujú spravodlivo a či nejestvujú aj iné, sociálne spravodlivejšie kritériá zásluh, než úspech alebo neúspech na trhu. Berme fakt značných príjmových rozdielov za daný. Ani za tohto predpokladu však nevidno dôvod, prečo by sa mali príjmové rozdiely z produktívneho veku konzervovať a prenášať do postproduktívneho obdobia života človeka. Dôchodca, ktorý počas života zarábal viac, v dôchodkovom veku nepracuje, rovnako ako dôchodca, ktorý zarobil menej. Ich „zásluha“ je teda v tomto období rovnaká – z hľadiska tvorby materiálnych hodnôt teda nijaká. Je síce pravdou, že zárobkovo úspešnejší dôchodca odviedol do systému počas produktívneho obdobia svojho života viac, ale iba v absolútnych číslach. Keď uplatníme pomerné hľadisko, musíme skonštatovať, že obaja dôchodcovia odviedli presne rovnaké percento zo svojich príjmov. Dokonca sa dá argumentovať, že dôchodca s nižším príjmom odviedol viac, pretože rovné percento odvodov pre všetky príjmové skupiny zavádza prvok regresívnosti. To znamená, že podľa ortodoxnej ekonomickej teórie klesajúceho hraničného úžitku predstavuje odvod rovnakého pomeru z príjmu pre chudobnejšieho väčšiu obetu. Zásluhovosť má teda viacero aspektov a je dosť možné, že po kvalitnej a objektívnej verejnej diskusii by neoliberálna interpretácia tejto zásady stratila časť svojich zástancov.

So zásluhovosťou sa spája ešte jeden problém. Neoliberáli negatívne vnímajú skutočnosť, že v solidárnom priebežnom systéme ľudia s veľmi rozdielnymi zárobkami počas produktívneho života dostanú takmer identické dôchodky, čím sa podľa nich nezohľadňuje práve zásluhovosť. V zreformovanom, príspevkovo definovanom systéme môže ale vzniknúť podobná situácia, kedy ľudia s identickými zárobkami dostanú veľmi rozdielne dôchodky. Miera výnosnosti na finančných trhoch sa totiž v priebehu času mení a zatiaľčo teraz má istú úroveň, povedzme o desať rokov môže byť úplne iná – vyššia alebo nižšia. V dôsledku tohto fenoménu reálne hrozí, že dvaja ľudia, medzi ktorými je desaťročný vekový rozdiel, a teda jeden odíde do dôchodku o desať rokov skôr ako druhý, dostanú diametrálne odlišné dôchodky napriek faktu, že za celý život odviedli do dôchodkového systému presne také isté množstvo peňazí. Ako teda môžeme vidieť, zásluhovosti, a to dokonca ani v jej vlastnej neoliberálnej interpretácii, nie je ani v zreformovanom systéme učinené zadosť.