Benedikt XVI. - strach, alebo nádej?

Autor: Leonardo Boff (mailto:@), Téma: Osobnosti, Zdroj: Servicios Koinonía, 22. apríla 2005
Vydané dňa 26. 04. 2005 (13707 × prečítané)




Povýšenie kardinála Josepha Ratzingera na pápeža katolíckej cirkvi prinieslo niektorým spokojnosť, iných zase znepokojilo. Tieto obavy spôsobujú dva faktory: jedným je jeho štýl správy cirkvi, druhým jeho základný postoj k dnešnému pluralitnému svetu.

Počas svojich viac ako dvadsiatich rokoch vo funkcii prefekta Kongregácie doktríny viery a opäť počas svojej kázne kardinálom pred vstupom do konkláve dal Benedikt XVI. jasne najavo, že mieni pokračovať v línii svojho predchodcu.

Ak bude jeho štýl vlády naďalej taký centralistický, ako v minulosti, existuje nebezpečenstvo, že si ľudia začnú mýliť cirkev s pápežom. Ak zoči-voči pluralitnému svetu zostane jeho postojom jedine utvrdzovanie ortodoxie, v protiklade k tendenciám kultúrneho pluralizmu, cirkev riskuje, že si začne pliesť celý svet s Rímom, že sa zmení na pevnosť konzervativizmu a kresťanskej myšlienkovej priemernosti.

Ak naozaj zvíťazí centralizácia, obmedzí to tvorivosť miestnych cirkví, ktoré potrebujú svoju slobodu, aby mohli pre masy trpiacich veriacich vyjadrovať vieru a zároveň spravodlivosť, sociálne poslanie a zároveň oslobodenie, bez ktorých sa z evanjelizácie stáva odcudzenie. Takouto situáciou je poznačený celý Tretí svet, v ktorom žije viac ako polovica všetkých katolíkov.

Ak zvíťazí bojovný postoj k modernite a postmodernite, predvídam, že to bude mať pre cirkev katastrofálne následky. Čo akým veľkým tradicionalistom Benedikt XVI. je, musí vedieť, že táto stratégia cirkev hlboko poškodí. Oslobodenecké hnutia utláčaných pripravil Joseph Ratzinger o spoluprácu kresťanov, ktorí mohli do vznikajúcich spoločenských vzťahov vniesť kresťanské hodnoty. Nestalo sa a v dôsledku toho zostali tieto hnutia odcudzené a nevyvinuté. Samotná cirkev sa zase dostala ku všetkému príliš neskoro, ešte aj k podpisu Charty ľudských práv. Cirkev, ktorá sa pokúša navrátiť k vzorom správania z minulosti, sa stáva nehybnou skamenelinou. Chlácholením nenaplní svoje náboženské poslanie vzdelať kresťanov pre nové časy. Namiesto toho ich klerikalizuje, čím ich udržuje v nedospelej viere – ak z nich priam nerobí detinských zbožňovateľov pápeža, ktorých je dnes taká kopa.

Keď sa raz už tieto o týchto otázkach začalo uvažovať, nezmiznú, dokým sa s nimi nevyrovnáme. Druhý vatikánsky koncil sa o to aj pokúšal, no Ján Pavol II. a kardinál Ratzinger ho vykladali spôsobom, ktorý ho celkom vyprázdnil. Boj, ktorý nastal namiesto dialógu, je nielen chybou, ale aj teologickým omylom. Koncil učí, že v dialógu s inými filozofickými a ideologickými prúdmi treba predovšetkým nachádzať v nich priaznivé prvky svetla, pretože či už tieto prvky prichádzajú od Marxa, Freuda alebo Lyotarda, ak sú pravdivé, v konečnom dôsledku majú svoj pôvod u Boha. Ak tvrdíme, že jedine katolícka cirkev je cirkev Kristova a že ostatné cirkvi nie sú pravými cirkvami, iba obsahujú cirkevné prvky“ – tak, ako to tvrdí dokument Dominus Iesus kardinála Ratzingera – alebo ak o iných náboženstvách povieme, že „obsahujú hodnotné prvky“, ale že ich prívržencom hrozí hlboké nebezpečenstvo zatratenia, pretože stoja mimo jediného pravého náboženstva katolíckej cirkvi – ak takto hovoríme, hubíme tým budúcnosť. To nie je dialóg, ale urážky. Je to podvodné a nedôstojné. Srdečnosť tu má poslúžiť obráteniu na vieru.

Ja však verím na zázraky. Dal by Boh, aby sa z pápeža Benedikta XVI. opäť stal teológ, ktorého som mával kedysi v úcte, ktorý vyvolával nádej, a nie strach.