Na večnosť s poškvrnenými rukami

Autor: Terry Eagleton (mailto:@), Téma: Osobnosti, Zdroj: The Guardian, 4. apríla 2005
Vydané dňa 06. 04. 2005 (14313 × prečítané)




Ján Pavol II. sa stal pápežom v roku 1978, práve keď oslobodzujúce šesťdesiate roky upadali do tieňa dlhej politickej noci Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej. Ekonomický prepad sedemdesiatych rokov naberal na sile a západný svet sa výrazne posunul doprava. Premena neznámeho poľského biskupa Karola Wojtylu na Jána Pavla II. bola súčasťou tohto širšieho posunu. Katolícka cirkev zažila v šesťdesiatych rokoch svoju vlastnú podobu „kvetinovej moci“, známu ako Druhý vatikánsky koncil. Potom nastal čas ľavičiarskym mníchom, roztlieskaným mníškam a latinskoamerickým katolíckym marxistom zase pritiahnuť uzdu. Týmto všetkým otvoril cestu pápež Ján XIII, ktorého katolícki konzervatívci považovali prinajlepšom za streleného a prinajhoršom za agenta Sovietov.

Na túto úlohu bolo potrebné nájsť niekoho s rozsiahlymi skúsenosťami v postupoch studenej vojny. Wojtyla ako poľský klerik pochádzal pravdepodobne z tej najspiatočníckejšej národnej bašty katolíckej cirkvi, z oblasti plnej uslzeného uctievania Panny Márie, nacionalistických vášní a ostrého antikomunizmu. Roky potýčok s poľskými komunistami urobili z neho i ostatných poľských biskupov vynikajúcich politických hráčov. Ba v skutočnosti sa v dôsledku toho stala z poľskej cirkvi štruktúra, ktorú bolo občas ťažké odlíšiť od stalinistickej byrokracie. Obe inštitúcie boli uzatvorené, dogmatické, cenzorské, hierarchické, plné povestí a kultov osobnosti. Akurát že podobne ako v prípade mnohých iných duševných dvojčiat boli zároveň smrteľnými nepriateľmi, ktorí na život a na smrť zápasili o dušu poľského národa.

Títo biskupi, ktorí dobre vedeli, ako málo sa im podarilo získať od poľského režimu dialógom, neboli tak ako dnešná hlava anglikánskej cirkvi naklonení načúvať obom stranám teologického konfliktu, v ktorom sa vtedy všeobecná cirkev zmietala. Keď ešte predtým, ako sa stal pápežom, navštívil autoritár Wojtyla Vatikán, pri pohľade na hašteriacich sa teológov sa zhrozil. Takto sa to vo Varšave veru nerobilo. Konzervatívne krídlo Vatikánu, ktorému bol od samého začiatku Vatikánsky koncil odporný a ktoré sa ho zo všetkých síl snažilo rozložiť, preto dúfalo, že zo strany Poliakov príde záchrana. Keď sa uprázdnil svätopeterský stolec, konzervatívci dokázali prehltnúť svoju nechuť k netalianskemu pápežovi a po prvýkrát od roku 1522 takéhoto pápeža zvolili.

Keď potom Ján Pavol II. upevnil svoju moc, pustil sa do rušenia liberálnych výsledkov Vatikánu II. Prominentných liberálnych teológov si zavolal k svojmu trónu na koberec. Jedným z jeho hlavných cieľov bolo nanovo v pápežských rukách sústrediť moc, ktorá bola decentralizovaná miestnym cirkvám. V ranej cirkvi volili svojich biskupov laickí muži i ženy. Vatikán II. až tak ďaleko nezašiel, no nástojil na doktríne kolegiality – teda že pápeža nemožno pokladať za capo di tutti capi (najvyššieho šéfa), ale iba za prvého medzi rovnými.

Ján Pavol však neuznával za sebe rovného nikoho. Od prvých rokov v kňazskom stave sa vyznačoval nebotyčnou vierou vo svoje duchovné a intelektuálne schopnosti. Spisovateľovi Grahamovi Greenovi sa raz prisnil novinový titulok „Ján Pavol svätorečil Ježiša Krista“. Biskupov volali do Ríma nie na bratskú poradu, ale aby prevzali príkazy. Vyšinutým krajne pravicovým mystikom a prívržencom generála Franca sa preukazovali pocty, kým latinskoamerickým stúpencom politického oslobodenia vyčistili žalúdok. Pápežova autorita bola taká neotrasiteľná, že hlave istého španielskeho seminára sa pomocou údajného pápežovho osobného povolenia podarilo presvedčiť študentov, že ich môže masturbovať.

Dôsledkom sústredenia všetkej moci v Ríme bolo zdetinštenie miestnych cirkví. Kňazi zrazu zistili, že nemôžu nič podniknúť bez toho, aby sa pritom nervózne neobzerali cez plece, čo na to povedia v Svätom úrade. Práve v tomto okamihu, keď národné cirkvi mali najmenšiu schopnosť vyrovnať sa zrelým spôsobom s krízou, vypukol potom škandál so zneužívaním detí. Reakciou Jána Pavla bolo odmeniť amerického kardinála, ktorý starostlivo skrýval tieto prečiny, komfortným postom v Ríme.

Najväčším zločinom jeho pápežstva však nebola ani jeho úloha pri tejto zahmlievacej operácii, ani jeho neandertálsky postoj k ženám. Bola ním príšerná irónia, v rámci ktorej Vatikán odsudzoval ako súčasť „kultúry smrti“ prezervatívy, ktoré mohli zachrániť nespočetných katolíkov v rozvojovom svete pred agóniou smrti na AIDS. Pápež odchádza na večnosť s rukami poškvrnenými týmito ich úmrtiami. Predstavuje jednu z najväčších katastrof kresťanskej cirkvi od čias Charlesa Darwina.