Toto je moja pravda

Autor: Giuliana Sgrenová (mailto:@), Téma: Vojna v Iraku, Zdroj: Il Manifesto, 6. marca 2005
Vydané dňa 11. 03. 2005 (11449 × prečítané)




Ešte stále som v temnotách. Piatok bol najdramatickejším dňom môjho života. Už mnoho dní som strávila v zajatí. Len pred malou chvíľou som sa ešte rozprávala so svojimi únoscami, ktorí mi celé dni hovorili, že ma prepustia. Dlhé hodiny som čakala na ten okamih. Hovorili o veciach, ktorých dôležitosť som pochopila až neskôr. Hovorili o problémoch „spojených s odovzdaním“.

Naučila som sa vyrozumieť to, čo sa dialo, zo správania mojich dvoch strážcov, strážcov, ktorí na mňa každý deň dohliadali. Ten z nich, ktorý sa zvlášť staral o moje potreby, mal nesmierne dobrú náladu. Aby som sa dozvedela, čo presne sa deje, provokatívne som sa ho opýtala, či je veselý z toho, že idem preč, alebo z toho, že zostávam. Bola som prekvapená i šťastná, keď po prvýkrát povedal: „Viem len, že pôjdete preč, ale neviem kedy“. Fakt, že sa deje niečo nové, mi potvrdilo, keď za mnou obaja prišli do miestnosti, začali ma utešovať a žartovať so mnou: „Blahoželáme,“ povedali, „odchádzate do Ríma“. Do Ríma, presne takto to povedali.

Vzbudilo to vo mne zvláštny pocit, pretože to slovo mi na jednej strane znelo slobodou, ale na druhej sa vo mne otvorila obrovská prázdnota. Pochopila som, že je to najťažší okamih môjho zajatia a že ak všetko, čo som dovtedy prežila, bolo „isté“, teraz sa pred mnou otvorila priepasť neistôt, jednej väčšej ako druhej. Prezliekla som sa do iných šiat. Vrátili sa: „Vezmeme vás so sebou, ale nijako na seba neupozorňujte, lebo inak by Američania mohli zasiahnuť.“ Bolo to potvrdenie, aké som nechcela počuť; bol to zároveň ten najšťastnejší a najnebezpečnejší okamih. Ak by sme na niekoho narazili – to znamená na americkú armádu – strhla by sa prestrelka. Moji únoscovia boli pripravení a boli by streľbu opätovali. Museli mi zakryť oči. Na dočasnú slepotu som si už zvykla. Čo sa dialo vonku? Vedela som len, že v Bagdade pršalo. Auto sa pomaly sunulo cez blatovisko. Bol v ňom šofér a dvaja únoscovia. Zrazu som začula niečo, čo som nechcela počuť. Nad oblasťou, kde sme zastali, zavisol v nízkej výške vrtuľník. „Buďte pokojná, prídu vás hľadať... asi tak o desať minút vás prídu hľadať.“ Hovorili celý čas po arabsky, trochu aj po francúzsky a veľa aj veľmi zlou angličtinou. Aj tentoraz tak hovorili.

Vystúpili. Zostala som nehybne a poslepiačky sedieť. Na očiach som mala vatové tampóny a na nich slnečné okuliare. Nehybne som sedela. Rozmýšľala som, čo mám robiť. Mám začať rátať sekundy medzi týmto položením a tým ďalším – slobodou? Sotva som len v hlave začala počítať, keď som počula priateľský hlas: „Giuliana! Giuliana! Ja som Nicola. Ničoho sa neboj, hovoril som s Gabrielom Polom [z denníka Il Manifesto]. Buď pokojná, si slobodná!“ Povedali mi, aby som si z očí zložila vatový obklad aj čierne okuliare. Cítila som úľavu, nie z toho, čo sa dialo a čomu som nerozumela, ale vďaka slovám tohto „Nicolu“. Stále rozprával, nedal sa zastaviť, bola to lavína príjemných slov a žartov. Cítila som takmer fyzickú potechu, teplo, aké som už nejaký čas nemala možnosť pocítiť.

Auto šlo ďalej po ceste, cez podjazd plný jám naplnených vodou, kde sme sa skoro prevrátili, ako sa im šofér vyhýbal. Všetci sme prepukli do neuveriteľne bujarého smiechu. Bolo to oslobodzujúce. Keby sa po tom všetkom, čo som prežila, stala nejaká strašná autonehoda a prevrátili by sme sa bagdadskej ulici plnej vody, bol by to príbeh, aký by sa ani nedal vyrozprávať. Nicola Calipari sedel vedľa mňa. Šofér dva razy zavolal na veľvyslanectvo a do Talianska, aby im povedal, že sme na ceste na letisko, ktoré, ako som vedela, prísne strážili početní americkí vojaci. Povedali mi, že odtiaľ nie sme ani len na kilometer... keď... pamätám si len streľbu. V tej chvíli nás zasiahol dážď guliek a navždy umlčal tie veselé hlasy, ktorý som začula pár minút pred tým.

Šofér začal kričať, že sme Taliani. „Sme Taliani, sme Taliani.“ Nicola Calipari sa na mňa vrhol, aby ma ochránil, a ja som okamžite, opakujem, okamžite začula jeho posledné vydýchnutie, keď na mne zomrel. Musela som pocítiť fyzickú bolesť. Neviem prečo, ale v hlave sa mi zablyslo a spomenula som si na slová mojich únoscov. Vyhlásili, že sú plne rozhodnutí ma prepustiť, ale že si musím dávať pozor, lebo „Američania nechcú, aby ste sa vrátili.“ Keď mi to vraveli, považovala som tieto slová za zbytočné a ideologické. Ale v tej chvíli hrozilo, že nadobudnú príchuť tej najtrpkejšej pravdy.

Zvyšok vyrozprávať neviem.

Bol to najdramatickejší deň, aký som zažila. Ale môj život asi navždy zmenil mesiac, ktorý som strávila v zajatí. Celý jeden mesiac iba sama so sebou, väzenkyňa svojich najhlbších istôt. Každá hodina bola nemilosrdnou skúškou mojej práce. Občas si zo mňa uťahoval, zachádzali dokonca tak ďaleko, že sa ma pýtali, prečo chcem ísť preč, a aby som s nimi zostala. Nástojili na osobnom vzťahu. Boli to oni, kto ma upozornil na prioritu, ktorú tak často ponechávame bokom. Upozornili ma na rodinu. „Požiadajte o pomoc svojho manžela,“ vravievali. A aj som to povedala, v tej prvej videonahrávke, ktorú ste myslím všetci videli. Môj život sa zmenil. Ako mi aj povedal iracký technik Ra´ad Ali Abdulazíz, z organizácie Most do Bagdadu, ktorého unieslo spolu s oboma Simonami [talianskymi humanitárnymi pracovníčkami]: „Môj život už nie je tým istým, ako predtým“. Nerozumela som. Teraz chápem, čo tým myslel. Pretože som zakúsila celú tvrdosť pravdy, ťarchu jej vyslovenia. A krehkosť toho, kto sa oň pokúša.

V prvých dňoch zajatia som nepreliala ani jedinú slzu. Bola som iba rozzúrená. Hovorila som svojim únoscom priamo do očí: „Ale ako to môžete, uniesť mňa, ktorá som proti vojne?!“ Vtedy sa so mnou pustili do ostrej škriepky. „Áno, vás, lebo vy sa chodíte rozprávať s ľuďmi. Nikdy by sme nemohli uniesť novinára, ktorý zostáva zavretý v hoteli. A keď hovoríte, že ste proti vojne – to môže byť len pretvárka.“ A ja som in na to takmer provokatívne vravela: „Bezbrannú ženu, ako som ja, je ľahké uniesť. Prečo to neskúsite s americkými vojakmi?“ Trvala som na tom, že nemôžem žiadať taliansku vládu, aby stiahla svoje vojská. Politickým prostredníkom nemohla byť vláda, ale obyvateľstvo Talianska, ktoré bolo a je proti vojne.

Bol to mesiac veľkých výkyvov, od silných nádejí po okamihy hlbokej depresie. Ako v tú prvú nedeľu po piatku, čo ma uniesli, keď mi v bagdadskom dome, kde ma držali a na ktorom bola upevnená satelitná anténa, pustili vysielanie Euronews. Videla som, ako na rímskej radnici visí moja obrovská fotografia. Cítila som sa povzbudená. No okamžite potom zaznelo vyhlásenie Džihádu, že ak Taliansko nestiahne svoje vojská, popravia ma. Padla na mňa hrôza. Rýchlo ma však uistili, že to nie sú oni, že týmto tvrdeniam nemám veriť. Boli len „provokáciou“. Často som sa pýtala toho únoscu, ktorému som z tváre vyčítala dobré založenie, hoci tak ako ostatní pripomínal vojaka: „Povedzte mi pravdu. Chcete ma zabiť?“ Ba často sa objavovali čudné príležitosti na komunikáciu s nimi. „Poďte pozerať televíziu, beží film,“ vraveli mi, kým dom obchádzala od hlavy po päty zahalená wahabitská žena a starala sa o mňa.

Únoscovia mi pripadali ako veľmi hlboko nábožensky založená skupina, neustále recitovali verše z Koránu. V piatok, v čase môjho prepustenia, mi však ten, ktorý vyzeral ako najhlbší veriaci a ktorý každé ráno vstával o piatej kvôli modlitbám, povedal „blahoželám“ a nesmierne silne mi stisol ruku, čo je na islamského fundamentalistu veľmi nezvyčajné. A dodal: „Ak sa budete dobre správať, môžete hneď odísť.“ Potom sa prihodilo niečo skoro smiešne. Jeden z dvoch strážcov prišiel za mnou celý užasnutý, lebo v televízii videl visieť moje portréty v európskych mestách – a kvôli futbalistovi Tottimu. Áno, Tottimu. Únosca mi povedal, že je fanúšikom rímskeho tímu, a ohromilo ho, keď jeho najobľúbenejší hráč vyšiel na ihrisko s nápisom „Osloboďte Giulianu“ na drese.

Žila som v uzavretom priestore, v ktorom som prišla o všetku istotu. Cítila som sa nesmierne slabá. Zradili ma moje najhlbšie istoty. Tvrdila som, že treba hovoriť o tejto špinavej vojne pravdu. A zistila som, že si môžem vybrať buď medzi tým, že budem čakať zavretá v hoteli, alebo sa nechám kvôli svojej práci uniesť. „Už tu nikoho nechceme,“ hovorili mi moji únoscovia. Ale ja som chcela porozprávať príbeh krvavého kúpeľa vo Fallúdži slovami utečencov. V to ráno ma však práve títo utečenci, alebo možno nejaký ich „vodca“, nechceli počúvať. Priamo pred očami sa mi potvrdzovala analýza toho, čím sa to iracká spoločnosť v dôsledku vojny stala, a oni mi vrhali pravdu rovno do očí: „Nechceme tu nikoho. Čo nezostanete doma? Ako nám môže tento rozhovor pomôcť?“ Ťažko na mňa doľahol ten najstrašnejší sprievodný účinok, vojna, ktorá zabíja komunikáciu. Na mňa, ktorá som riskovala všetko, postavila som sa proti talianskej vláde, ktorá nechce, aby novinári chodili do Iraku, proti Američanom, ktorí nechcú, aby sa naša práca stala svedectvom o tom, čím sa v dôsledku vojny a navzdory tomu, čomu hovoria voľby, táto krajina naozaj stala.

Teraz sa sama seba pýtam. Je toto ich odmietanie ich vlastným zlyhaním?