Diabolský vynález eurokomisára Bolkesteina

Autor: Steve McGiffen (mailto:@), Téma: Alter/globalizácia, Zdroj: Spectrezine
Vydané dňa 08. 03. 2005 (12311 × prečítané)




V posledných rokoch, pri svojej práci s holandskou ľavicou, som často prirovnával bývalého holandského vicepremiéra, vodcu Liberálnej strany a v nedávnom období komisára EÚ Fritsa Bolkesteina k „zvlášť napálenej Margaret Thatcherovej“. Jeho strana VVD zohrala v poslednom desaťročí významnú úlohu pri obrovskom útoku na sociálny štát, ktorý kedysi bolo možné Holandsku závidieť. Labuťou piesňou odchádzajúceho komisára Bolkesteina je návrh, ktorý bez preháňania možno nazvať vyhlásením vojny proti pracujúcim ľuďom a proti sociálnym, zdravotníckym i vzdelávacím opatreniam, ktoré boli plodom dvoch storočí zápasov. Nech sa páči, privítajte medzi nami návrh Európskej komisie číslo 2004/002, Direktívu o službách v rámci vnútorného trhu, diabolský vynález známy široko-ďaleko jednoducho ako „Bolkesteinova direktíva“.

Zámienka návrhu je prostá. EÚ dnes už z väčšej časti naplnila svoj zámer vytvoriť jednotný trh, na ktorom možno voľne obchodovať s tovarom, takmer ako keby to bol jediný štát. No pokiaľ ide o poskytovanie služieb, situácia je odlišná. V mnohých členských štátoch sa stále prejavuje výrazne zdráhavý postoj voči cudzincom, ktorí by na ich území chceli založiť drobné firmy. Máloktorý z mojich čitateľov však bude taký naivný, aby si myslel, že eurokracia sa o „práva“ obyčajných ľudí, ktorých postihuje takáto diskriminácia, stará viac, než čo by sa za necht vošlo. Čo je teda skutočným cieľom?

Zmluva, ktorou Európska únia vznikla, garantuje voľný pohyb služieb medzi členskými štátmi. Ak by napríklad chcela francúzska spoločnosť ponúknuť svoje služby v Británii, musí sa jej to dovoliť. Môžeme mať svoje pochybnosti o tom, či je takýto bianco šek dobrý nápad, ale to je na inú debatu. Podstatnou vecou v tejto súvislosti je, že navrhovaná direktíva rozbíja lieskový oriešok pneumatickým kladivom. Pristupuje k oriešku, akoby to bola zbraň hromadného ničenia, a na tých, ktorí zaň zodpovedajú, posiela právnu obdobu radarom neviditeľných bombardérov.

Ak bude Direktíva v jej súčasnej podobe schválená, takmer všetky služby budú vystavené trhovej konkurencii: zahrnuté budú všetky druhy sociálnych a kultúrnych služieb, vzdelávanie, zdravotníctvo i domáca starostlivosť. Ku všetkým službám sa bude pristupovať rovnako, či pri nich pôjde o operácie na záchranu života alebo bungee jumping. Pre Bolkesteina a jemu podobných sú veľké chirurgické zákroky a okrajové športy jednoducho iba dva rôzne spôsoby, ako z niečoho vytĺcť peniaze.

Keď sa povie, že základné služby budú vystavené „voľnej konkurencii“, čo to presne znamená? Odpoveď na túto otázku si odo mňa vyžaduje, aby som vstúpil do ríše neskutočna.

Najhrozivejšou stránkou návrhu je takzvaný „Princíp krajiny pôvodu“. Jednoducho povedané sa v ňom tvrdí, že poskytovateľ služby musí dodržiavať pravidlá a zákony nie tej krajiny, v ktorej ju poskytuje, ale tej, kde je „ustanovený“.

„Ustanovenie“ však neznamená, že by firma skutočne mala nejaké korene v danej časti sveta. Napríklad americká nadnárodná korporácia sa môže ustanoviť povedzme v Litve, jednoducho tým, že sa tam zaregistruje. Potom môže začať podnikať v Británii a pritom v otázkach, ako je zdravie a bezpečnosť pri práci, práva zamestnancov alebo ochrana životného prostredia dodržiavať iba litovské zákony. A čo je ešte horšie, keďže britské úrady nemajú v záležitosti nijaké práva, od Litvy sa očakáva, že vyšle inšpektorov, ktorí dohliadnu na to, či poskytovateľ služby jej zákony naozaj dodržiava.

Tým, mimochodom, vôbec nechcem útočiť práve na Litvu. Zákonníky v každej krajine majú svoje silné i slabé stránky. Firme, ktorá by chcela naplno využiť možnosti otvorené navrhovanou direktívou, stačí len zistiť, čo týmito silnými a slabými stránkami je, než sa rozhodne, kde sa „ustanoví“.

„Princíp krajiny pôvodu“ je však iba tou najnebezpečnejšou a najodpornejšou stránkou návrhu, ktorého všetky stránky sú v skutočnosti neprijateľné. Direktíva, ktorá pokrýva všetko s výnimkou dopravy, finančných služieb, niektorých služieb poskytovaných zadarmo štátom a ďalších, ktoré už pokrývajú iné direktívy, zakazuje členským štátom odmietnuť povolenie podnikať hocijakej spoločnosti, ktorá už dostala povolenie v inom členskom štáte. Zároveň fakticky vylučuje možnosť uplatniť prípadné regionálne plány rozvoja. A nakoniec zaväzuje národné úrady, aby pokryli náklady každého, komu v zahraničí poskytnú zdravotnícke služby, za ktoré by musel doma platiť – a zakazuje im vyžiadať si dopredu súhlas.

Dobrou správou je, že návrh má ešte ďaleko od toho, aby sa stal zákonom, a známky nepokoja sa objavujú nielen medzi aktivistami za pracovné práva či životné prostredie. Keď holandská ľavicová europoslankyňa Kartika Liotardová predložila jednému z výborov Európskeho parlamentu silne kritickú správu o návrhu, poslanci z každého klubu, vrátane britského konzervatívca Johna Bowisa a írskej členky [konzervatívnej] strany Fine Gael Avril Doylovej sa predbiehali v útokoch na direktívu. Kritika sa objavila aj v Rade ministrov, hoci žiadny členský štát opatrenie nezmietol hneď zo stola.

Nemôžeme sa však spoliehať, že europoslanci a ministri hodia návrh do koša. Ostatný významný útok na pracujúcich ľudí, ktorý pochádzal z Bruselu, Direktívu o prístavných službách, porazili koordinované aktivity v parlamentoch i mimo nich, vrátane masových demonštrácií, počas ktorých sa desaťtisíce robotníkov z dokov i ich stúpencov objavili na uliciach Rotterdamu, Bruselu a Štrasburgu. Vďaka premyslenej práci ľavicových poslancov sa zároveň podarilo zostaviť „koalíciu neochotných“, ktorej sa nakoniec podarilo zavrhnúť celý návrh. Zoči-voči tejto ešte väčšej hrozby je súrnou prioritou, aby sa nám znova podarilo zorganizovať naše parlamentné i mimoparlamentné sily. A keďže zákonodárny proces už nejaký čas prebieha, musíme to urobiť hneď teraz.