Plesáme

Autor: Gabriela Rothmayerová (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 03. 03. 2005 (13820 × prečítané)




Čipky, hodváby, satény, šantungy, šifóny, atlasy ružové, žlté, bordové, biele, čierne, tyrkysové, indigovomodré, slivkovomodré, pomarančové i miešané, na pleciach ledabolo obkrútené prírodné umelo zafarbené kožušiny, spod dlhých sukní vykúkajúce špice na mieru ručne vyrobených lodičiek dám a motýle pod krkom pánov. Vo valčíkovom rytme sme vtancovali prostredníctvom Orangom zvolených prvotriednych občanov slovenskej spoločnosti do plesovej sezóny roku 2005. Kto vraj na Slovensku čosi znamená, ten bol tam. Pozvaný.

Smotánka, (okrem niekoľkých umelcov, znamenajúcich vo svojom odbore naozaj elitu) teda smotánka utlčená v mažiari veľkých peňazí, sa pred kamerami predviedla svojmu ľudu. Oproti predchádzajúcim rokom nechýbal vari nikto – azda iba Jozef Majský. Ba ktovie, prečo ho nepozvali, veď času i peňazí má vari stále dosť...

Stálo by za samostatnú úvahu, kto dnes na Slovensku predstavuje smotánku, a možno by sme sa aj dobre zasmiali.

Zaujal ma však iný pôvabný detail tejto (Orangom) vybranej spoločnosti: ako sa dámy cudne vyjadrovali o cene svojich prenádherných rób. Takmer každej z opýtaných ušila model kamarátka alebo iná dobrá pani. A nedalo sa povedať, koľko vlastne stál – ak už bola otázka príliš dobiedzavá, dáma vynachádzavo zaodela sumu do množstva priateľstva a lásky. O peniazoch radšej nie...

Možno zhodou okolností, ale možno silou zákonitosti, prinášala televízia zároveň s obrázkami z otváracieho plesu sezóny aj zábery z Indonézie. A mne sa zdalo, akoby tvárou v tvár strašnej chudobe, ktorú tam dolu, v Indonézii, z načančaných pobreží zmyla krutá vlna tsunami, zafungoval aj u našej slovenskej ,,smotánky“ ostych. Alebo žeby (v optimálnom prípade) podvedome fungoval ostych voči tým, ktorí sa v zlatokopeckej poprevratovej privatizačnej horúčke ,,vzdali“ svojho bohatstva v prospech svojich zvolených zástupcov? Alebo je to (chvalabohu) mravný pozostatok slovenských ľudových rozprávok, kde pyšné princezné ťahali za kratší koniec, proti doma hrach preberajúcim Popoluškám? Alebo azda tak trochu neuvedomelá obava – radšej neprovokovať skrytú silu Popolvárov? (Sociologická mapa Slovenska výrečne rozpráva o ich množstve v pospolitom ľude – jaj, a keby sa tak nahnevali a boli zlí, hrôza pomyslieť!)

Smotánka, medzi ktorú sa smrteľník z vlastnej vôle dostať nemohol, sa zabávala a televízie usilovne prinášali zábery z krútňavy sukní, leskov, úsmevov, hladkých masiek vymaľovaných tváričiek. Nadšené moderátorky, vari tak trochu aj unesené svojou dôležitosťou, že sú medzi vybranou spoločnosťou, skladali tehličku po tehličke múr oddeľujúci dôležitých, úspešných, krásnych, bohatých a zdravých od tých doma (iste ticho závidiacich). Videli sme divadelných umelcov, ktorí sa v opere cítili prirodzene a aj pôsobili prirodzene – boli na domácej pôde. Videli sme slečny a pánov známych z médií. Videli sme krajčírov a krajčírky, kaderníkov a kozmetičky (dnes sa nazývajú imidžmejkri či vizážisti a stailisti), a potom akýchsi neznámych ľudí, asi tiež veľmi dôležitých. Dievčence s mikrofónom v ruke tehličku po tehličke skladali do hláv prizerajúcich sa, čo majú robiť, ak sa chcú tej nedostižnej smotánke priblížiť: Napodobňovať! To je vari najsilnejšia črta nášho provinčného sveta. Nakúkať za blízky i vzdialenejší plot, (kto šikovnejší až za mláku), odkukať cudziu kožu a napratať sa do nej. Namaľovať si šľachtický erb, postaviť si podeň dom – a sme aristokrati!

Nevdojak som si spomenula na obdobie americkej rekonštrukcie po vojne Juhu proti Severu, ako ju vo svojom slávnom románe stvárnila Margareth Mitchell. Porazení Južania si zakladali na svojej chudobe, na poštopkaných sukniach a rukavičkách. Kto bez ostychu ukazoval svoje bohatstve (pochádzajúce zväčša z vojnových a povojnových špekulácií), sám sa vyčlenil z ,,dobrej“ spoločnosti...

Myslím si však, že horšia ako snobstvo je prázdnota, ktorú drobní každodenní manipulátori šíria do domácností: vy neznámi, vy pešiaci, vy chudáci, vy ste nič. Nikto. Iba pokazený vzduch. Váš život nemá žiaden veľký zmysel. Právo na veľkolepú zábavu je vyhradené. Lebo už nie je pravda, že si máme byť na tomto svete v prežívaní života všetci rovní. Zaujímaví a hodnotní sú iba tí, ktorých si vyberie firma Orange a ukáže vám ich v honosných róbach pred kamerami, zaujímavé sú ich ľúbostné avantúry, ich farebne zladené oblečenia, ich apetít, ich mlsné jazýčky, ich záľuba vo valčíku ale aj v rýchlych autách, ich exotické dovolenky, ich vily a bazény. Tam, kde sú oni, tam je ten pravý život. Pochopte – a nezavadzajte. A keď ste takí nímandi, keď okrem svojho holého života nič zaujímavého nemáte, ani peniaze ani pôvod, ba ani výnimočný talent , keď teda nič neznamenáte – tak načo vlastne žijete?! Prečo znepríjemňujete inak tak geniálne rozbehnutý vlak úspešných? Prečo závidíte?! Usilujte sa, a keď budete mať šťastie, možno sa pre spoločnosť vyvolených ,,narodíte“ – ale inak neotravujte!

Proti tejto médiami šírenej idey prázdnoty existuje pomoc. Nepoddať sa. Stlačiť gombík na ovládačoch - tých technických, i tých trikových – ktoré nám manipulujú vlastné prežívanie. Svet je tu pre každého mravca, pre každého božieho tvora otvorený, netreba si ho nechať vziať.

Je zima, vzduch vonia po melónoch. Tak sa ho treba zhlboka nadýchnuť. Ako napísal kedysi Sinclair Lewis vo svojom duchaplnom románe: vzduch je zadarmo.