Pri priateľoch ako Anna Záborská nepotrebujeme nepriateľov

Autor: Mary-Ann Stephensonová (mailto:@), Téma: Ostatné, Zdroj: The Guardian, 7. februára 2005
Vydané dňa 18. 02. 2005 (11318 × prečítané)




Vždy ma prekvapovalo, že britské ženy nie sú väčšmi naklonené Európskej únii. V čase pred európskymi voľbami vedú ženské organizácie kampane, v ktorých vymenúvajú všetky práva, za ktoré únii vďačíme: rovnakú plácu za prácu rovnakej hodnoty, práva zamestnancov na čiastočný úväzok, zmeny v rodičovských dovolenkách a tak ďalej. No britské ženy to napriek tomu veľmi rozhodne nezaujíma.

Hrozí nám nebezpečenstvo, že si hodnotu toho, čo sme mali, uvedomíme, až keď o to prídeme. Poslankyne v Európskom parlamente varujú, že sa v ňom objavuje protiúder, ktorý, ako sa obávajú, by mohol spomaliť, či dokonca zvrátiť pokrok smerom k rovnosti. Žiaľ, poslanec (krajne pravicovej) Strany britskej nezávislosti Godfrey Bloom, ktorému na ženách najviac vadí, že v kuchyni neupratujú za chladničkou, nie je jediným členom parlamentného výboru pre ženy, ktorého predstavy o úlohách oboch rodov sú ako vystrihnuté z päťdesiatych rokov. Čo je ešte horšie, jednou z ďalších je samotná predsedníčka výboru, Anna Záborská.

Vymenovanie Záborskej ženské organizácie na jej domovskom Slovensku rozladilo. Aliancia žien Slovenska uviedla, že nie je vhodnou osobou na vedenie výboru z toho prostého dôvodu, že „nepresadzuje ženské práva“. Oľga Pietruchová, výkonná riaditeľka Slovenskej spoločnosti pre plánované rodičovstvo sa vyjadrila, že táto správa bola „totálnym šokom a veľkým sklamaním,“ vzhľadom na silný odpor Záborskej voči interrupciám a právam homosexuálov a vzhľadom na jej neochotu podporiť na Slovensku antidiskriminačný zákon.

Záborská sa stavia proti interrupcii dokonca aj v prípade znásilnení, tvrdiac, že „[obeť] ukončuje život svojho dieťaťa – úder zo zabitia jej vlastného dieťaťa je často väčší, ako zo samotného znásilnenia“. Anglickojazyčný Slovak Spectator priniesol jej vyjadrenie, že „AIDS je Božím trestom za homosexualitu“.

Opozícia proti jej menovaniu sa objavila aj v samotnom ženskom výbore. Podľa poslankyne za Londýn Mary Honeyballovej Záborská „očividne nie je naklonená názorom nášho výboru“. Nemecká poslankyňa Lissy Grönerová uviedla, že Záborskej postoj je „proti duchu tohto výboru“.

Ako sa teda takáto osoba dostala do predsedníckeho kresla výboru zodpovedného za ženskú rovnoprávnosť?

Menovanie Záborskej bolo výsledkom výmenného obchodu medzi Európskou ľudovou stranou a socialistami, na základe ktorého mal socialistický poslanec Pervenche Berès dostať kreslo predsedu ekonomického a menového výboru, zatiaľ čo zástupca stredo-pravice mal predsedať výboru ženskému. Menovanie Záborskej vyvolalo nakrátko spor a socialistickí členovia výboru za ňu odmietli hlasovať, no po týždni sa napokon platnosť dohody potvrdila a Záborskú zvolili.

Kuloárne dohody o tom, kto dostane aké predsednícke kreslo, sú možno presne takými zákulisnými intrigami, aké odrádzajú toľké ženy od záujmu o európsku politiku. V súčasnej atmosfére je však hlboko potrebné, aby hral výbor pre ženskú rovnoprávnosť aktívnu úlohu. No ako sa posťažovali viaceré členky, od menovania Záborskej výbor výrazne stíchol.

„Zvolila si nenápadnosť,“ hovorí belgická poslankyňa Véronique de Keyserová. „Dodržiava to, čo sa už dohodlo – ale nič viac.“ Lissy Grönerová zachádza ďalej a tvrdí, že Záborská postavenie výboru oslabila a že mu „sťažuje ... snahu byť energickým srdcom v otázke práv žien Európy“.

Politika EÚ v oblasti práv žien, a v nedávnejšej minulosti v zákaze pracovnej diskriminácie z dôvodu pohlavia, nevznikla preto, že by mužov – byrokratov a politikov zrazu niečo osvietilo. Vznikla preto, lebo o ňu ľudia v inštitúciách EÚ i mimo nich zviedli boj.

Samozrejme, európsky parlament má obmedzené právomoci, no ženský výbor nenechával v oblasti materských a pracovných práv, násilia v domácnosti a sexuálneho obťažovania ani Európsku komisiu, ani Radu Európy driemať. Predošlé predsedníčky boli aktívnymi obhajkyňami rovnopránosti. Súčasná je všetkým možným, ale týmto nie.

Posun doprava v posledných európskych voľbách znamená, že v niektorých oblastiach treba viesť aktívnu kampaň čisto v záujme toho, aby sme aspoň zostali na tom istom mieste. Môžeme sa na Godfreym Bloomovi smiať, no pre milióny žien Európy to nie je nijaký vtip.

Feministické poslankyne tvrdia, že hlasy proti ženským právam i homofóbia naberajú na sile. Rozhodne je pravda, že parlamentom poletujú niektoré nechutné názory. Ešte aj pri debate pripomínajúcej výročie oslobodenia Osvienčimu sa objavilo koordinované úsilie – chvalabohu porazené – odstrániť z konečnej deklarácie zmienku o homosexuálnych obetiach holokaustu.

Silný a vplyvný ženský výbor potrebujeme dnes viac, ako predtým. Ako vraví Mary Honeyballová, „ak sa v týchto otázkach nehýbeme vpred, začneme zase cúvať. Je to vážnejšie, ako si ľudia myslia. Zdá sa mi, že im to zatiaľ celkom nedošlo.“

Britské ženy nie sú zvyknuté na to, aby sa zaujímali o deje v európskych inštitúciách. Je načase, aby sme s tým začali.