Za fasádou „novej Európy“

Autor: Neil Clark (mailto:@), Téma: Ostatné, Zdroj: The Guardian, 10. februára 2005
Vydané dňa 18. 02. 2005 (8725 × prečítané)




Návštevníci, ktorí si za lacný peniaz doprajú víkend v Budapešti, Prahe, Varšave, či iných hlavných mestách „novej Európy“, sa môžu poľahky vrátiť domov vo viere, že štandardná západná ortodoxia naozaj platí: že bývalé komunistické štáty východnej Európy sú živé, prekvitajúce krajiny, osídlené čoraz blahobytnejším obyvateľstvom, ktoré využíva ovocie integrácie do euroatlantických štruktúr. Ak by však turisti zablúdili za roh hlavných bulvárov a zaujímavostí v centre mesta, naskytol by sa im veľmi odlišný pohľad, na ktorý nadšenci ekonomických reforiem radšej veľmi neupozorňujú.

Štatistiky hovoria samé za seba. HDP v bývalých komunistických krajinách klesol v desaťročí po roku 1989 o 20 až 40 percent. Slovami budapeštianskeho ekonóma László Andora toto ekonomické zmrštenie „možno prirovnať jedine k svetovej hospodárskej kríze v tridsiatych rokoch.“

K úrovni produktu spred roka 1989 sa do konca 20. storočia dokázalo vrátiť iba Poľsko. Maďarsko, ktoré mnohí považujú za jednu z „najpokročilejších“ ekonomík oblasti – rozhodne je najotvorenejšia voči zahraničným investíciám – si muselo počkať až do roka 2002.

Hoci určitá menšina zakúsila rast reálnych miezd, pre obrovskú väčšinu znamenal proces transformácie úžasný prepad životnej úrovne. V Maďarsku klesli reálne mzdy v prvých šiestich rokoch transformácie o 24%; v Českej republike to bolo až v roku 1997, čo sa priemerné reálne mzdy dostal na úroveň roka 1989.

Prudko vzrástla aj nerovnosť. Krajiny, ktoré sa ešte nedávno pýšili svojou vyrovnanosťou, dnes súťažia s Britániou o najvyššiu priečku v európskych rebríčkoch nerovnosti. Rozšírená je nezamestnanosť, zvlášť medzi mládežou: v Poľsku je nezamestnaných 39% mladých do veku 25 rokov, čo je najväčší počet v Európe; na Slovensku je to 27%. Pri pohľade na také pochmúrne ekonomické vyhliadky hlasovali tisíce svojimi nohami, dajúc prednosť neistotám nového života v zahraničí pred zbedačením v domovskej krajine.

Reformátori zvaľujú vinu za problémy na štyridsať rokov komunizmu. Nemôže za to však náhodou samotný reformný proces? Navzdory tvrdeniam východoeurópskej politickej elity neboli recepty MMF a EÚ všeliekom, ale naopak príčinou trápenia pre milióny ľudí.

Výmenou za pätnásť rokov úsporného režimu dostal priemerný Čech v prepočte 29 eur pomoci – pričom Grécko v čase svojho vstupu do EÚ v roku 1981 dostalo na jedného obyvateľa 437 eur. Priemerný Maďar (49 eur) a priemerný Poliak (67 eur) na tom nie sú oveľa lepšie.

Pre tie krajiny, ktoré sú odhodlané do roku 2010 vstúpiť do menovej únie, budú ekonomické náklady ešte vyššie. Hranica EÚ 3% na rozpočtové schodky znamená, že sa chystá nová vlna deflácie, pričom obyvateľstvo týchto krajín nič iné od konca osemdesiatych rokov ani nezažilo. No kým výdavky na zdravotníctvo, vzdelávanie a sociálne zabezpečenie sa stále znova okresávajú, jedna súčasť rozpočtu neustále narastá – a neoliberáli to plne schvaľujú.

Členstvo v NATO, západnom klube, do ktorého sa východoeurópski reformátori tak zúfalo snažili získať vstup, znamená, že členské štáty musia vynaložiť prinajmenšom 2% zo svojho HDP na obranu, bez ohľadu na dopad na celkové štátne výdavky. A tak zatiaľ čo maďarská vláda trvá na tom, že alternatíva k „ekonomickej reorganizácii“ štátneho zdravotníctva krajiny neexistuje, maďarské ministerstvo obrany oznámi, že minie vyše desať miliónov dolárov na nové rakety vzduch-vzduch stredného doletu, dodávané americkým výrobcom zbraní Raytheon. To je na dôvažok k vyše štyridsiatim piatim miliónom dolárov určených na výcvikové reformy, ktoré majú „prispôsobiť“ ozbrojené sily požiadavkám členstva v NATO a EÚ.

V Poľsku, v krajine, kde dnes žije 17% obyvateľstva pod hranicou chudoby, vláda nedávno minula 3,5 miliardy dolárov na nové stíhačky a 250 miliónov dolárov na protitankové rakety.

Poväčšine Západom vlastnené média vydávajú v celej oblasti organizácie a politické strany, ktoré sa stavali proti euroatlantickému integračnému procesu, za extrémistov. V skutočnosti sú extrémistami tí, ktorí sa vzdali riadenia svojich ekonomík v prospech diktátu zahraničného kapitálu a nevolených západných inštitúcií.

Muselo to takto dopadnúť? Pred tridsiatimi rokmi sa mnohí západní progresívne zmýšľajúci ľudia domnievali, že studená vojna sa napokon skončí tým, že západoeurópske sociálne demokracie sa stanú väčšmi socialistickými a východoeurópske socialistické štáty prestanú byť také autoritárske. Všetci sa zídeme niekde v strede v najlepšom z možných svetov, tvrdilo sa – spolovice Kreiského Rakúsko, spolovice Kádárovo Maďarsko.

Globálny kapitál a jeho politickí emisári sa postarali o to, aby sa to nikdy nestalo. Namiesto premeny na Rakúsko sedemdesiatych rokov s jeho zmiešanou ekonomikou, sociálnym štátom a minimálnymi rozdielmi v bohatstve, sa nová Európa stala Latinskou Amerikou rokov osemdesiatych.

No nech sú súčasné vyhliadky akokoľvek pochmúrne, ešte to nie je konečná prehra. Pred niekoľkými rokmi by bolo spojenectvo medzi liberálno-nacionalistickým Fideszom a marxistickou Robotníckou stranou v Maďarsku nepredstaviteľné. Obe strany sa však nedávno spojili, aby viedli kampaň za referendum proti vládnym návrhom na privatizáciu zdravotníctva. Vodca Fideszu Viktor Orbán zároveň pripustil, že pre mnohých ľudí bol život za komunizmu lepší.

Je to iba začiatok, ale ak sa opozičné skupiny dokážu spojiť a sformovať efektívne ľudové fronty proti tyranii neoliberalizmu, nová Európa sa môže vrátiť späť k životu a sta sa príťažlivým miestom nielen pre západných víkendových turistov, ale aj pre svoje vlastné obyvateľstvo.