O gazdoch, dlhoch a lektoroch večerných univerzít

Autor: Gabriela Rothmayerová (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 27. 01. 2005 (8682 × prečítané)




Keď gazdovi uhynulo zviera, bola to škoda nenávratná. Mohol si hlavu búchať, mohol hromžiť a viniť paholkov, nepomohlo mu nič iné, iba peniaze na novú kravu. A keďže peniaze sa nerodia na poli, niekto si musel utiahnuť opasok.

Gazdov Slovenskej republiky od jej vzniku bolo už niekoľko, a tak teraz, keď im ,,uhynulo zviera“ v ČSOB, tiež si predhadzujú, kto je vinný. Jano alebo Jožo? Tento dramatický kus je nestráviteľný a dlho sa na scéne iste neohreje. Vec je jednoduchá - treba cálovať. Sekera zaťatá hlboko, zaplatiť treba niekoľko desiatok miliárd. Koľko to vlastne je? Pre babičku, roky odkladajúcu korunky z penzie, sa končia čísla niekde pri desiatkach tisíc. Aby mala na pohreb. Miliarda je číslo z Marsu. A keď jej ešte lektori z večerných univerzít televízií povedia, že ten dlh, ktorý štát musí akejsi banke zaplatiť, ona vlastne ani nepocíti, tak je všetko v najlepšom poriadku. (Lebo čo je podľa lektorov pre takú babičku päť tisíc, ktorými bude aj jej peňaženka zaťažená?) To sa urobí podľa nich šikovne, na to sú múdri ľudia, ktorí dokážu tak čarovať, aby stratu nikto ani nezbadal. Ale urobiť sa to musí! Dlh je dlh, a azda nechceme žiť nečestne, v zadĺžení?

Nechcem pátrať, ako dlh vznikol (aj to by niekto mal!), iba si hovorím, že nie nadarmo sa hovorí: nebezpečné je ukradnúť malú čiastku – tie veľké sú nepostihnuteľné.

Chcem však o inom. Zakaždým, keď sledujem konškolákov, ktorí sa z vysokých škôl rozišli do rozličných významných inštitúcií a médií, a teraz pred televíznymi kamerami ako experti ,,vzdelávajú“ celý národ, spomeniem si na svojho kolegu poslanca Federálneho zhromaždenia Jiřího Rumla. Stretli sme sa v roku 1990, bol to už svetaskúsený muž, ktorý v tom čase bojoval za novú demokraciu. No býval to bojovník aj v iných šíkoch. V budove parlamentu som si vtedy kúpila jeho knižku Daň z blbosti. A dočítala som sa, ako v päťdesiatych rokoch, súc redaktorom Československého rozhlasu, sledoval hrdelné procesy. Bol to vtedy mladý talentovaný a o svojej pravde presvedčený človek. Dôrazne žiadal smrť obesením pre všetkých, ktorí boli obžalovaní v zinscenovaných procesoch. Myslel si, že žiada spravodlivosť. Kde sa vzalo v tom mladom talentovanom človeku takéto hlboké presvedčenie? Iný v päťdesiatych rokoch pomýlený - Zdeněk Mlynář vo svojej knihe Mráz přichází z Kremlu poctivo píše: ideológia dáva človeku, ktorý v skutočnosti vie veľmi málo alebo nič, sebavedomie človeka, ktorý spoznal zákonitosti vývoja ľudstva a sveta. Vyžaduje za to jediné – aby sa jej verilo. Jeho vnútorný svet sa zmení, získa orientáciu – síce naďalej nič nevie, ale už vie všetko hodnotiť. Vie, čo je dobré a čo zlé pre perspektívu ľudstva. A vie, čo je vedecké a čo nevedecké bez toho, aby sa zaťažoval konkrétnym, vedeckým skúmaním.

Premýšľam - keď umrela ideológia marx-leninizmu, je azda tá iná – neoliberálna, konzervatívna – už vedecká? Veď kto má oči a uši, vidí a počuje - áno, aj ozvenu nezmeniteľných klimatických zmien, aj tieň chudobných sveta, ktorí sú ,,nadbytoční“. Nie sú vykorisťovaní, ,,iba“ zabudnutí, napísal maďarský filozof Gábor Tamás.

Možno aj naši lektori vo svojom múdrom veku napíšu knihy, kde priznajú, aká bola daň z ich blbosti. A že niet takej straty, ktorú by zaplatil deus ex machina, lebo vždy to bude aj tá babička, čo si po korunke odkladá do kasičky, aby príbuzní mali na jej pohreb. Je možné, aby lektori televíznych večerných univerzít tú nespravodlivosť necítili?