Čo sme si vypočuli o alternatívnej ekonomike

Autor: Darija Czibulková (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 26. 11. 2004 (11513 × prečítané)




Na netradičnom mieste – v banskobystrickej pivárni Červený rak - sa 9.11. konala netradičná a zaujímavá prednáška na tému alternatívna ekonomika, o myšlienky ktorej by som sa chcela s vami podeliť. Prednášajúcim bol docent Pat Devine z Manchesterskej univerzity, ktorý sa posledných 15 rokov zaoberá práve teóriou alternatívneho modelu ekonomiky. Ide o model akejsi tretej cesty (pozor, nepliesť si s populistickými zlátaninami súčasných slovenských politikov!), odlišnej od centrálne plánovanej ekonomiky štátov reálneho socializmu na jednej strane a kapitalizmu založenom na neoliberalizme a nekritickej dôvere v trhový mechanizmus na strane druhej. Ani jeden z týchto modelov totižto dostatočne nenapĺňa požiadavky sociálnej spravodlivosti a ekologicky udržateľného rozvoja, ktoré hrajú v modeli alternatívnej ekonomiky dôležitú úlohu.

Model alternatívnej eknomiky nazýva jej autor modelom participatívneho plánovania založenom na vyjednanej koordinácii. Pat Devine v rámci tohto modelu vyčlenil tri sektory: domáci sektor, sektor neformálnej ekonomiky a sektor formálnej eknomiky. V minulosti sa veľká časť uspokojovania potrieb odohrávala v domácom sektore, sektore domácností (išlo predeovšetkým o potreby týkajúce sa výživy, starostlivosti o deti, starých a chorých). V alternatívnej ekonomike by došlo k zvýšeniu dôrazu práve na tento súkromný sektor, ktorý by sa znova dostal do popredia, s tým rozdielom, že by sa eliminovala výrazná deľba práce podľa pohlaví prevládajúca dodnes (nechem byť žienka domáca! :) ). Rovnako by došlo k posilneniu neformálneho sektora ekonomiky, založeného na vzťahoch, interakciách a výmene v rámci širšieho spoločenstva ľudí – na úrovni lokálnych komunít (príkladom sú systémy LETS alebo kreditné banky). Dôležitosť týchto dvoch sektorov ide ruka v ruke s posilňovaním významu medziľudských vzťahov, ktoré sú v súčasnom kapitalizme dehumanizované a materializované. Ľudské vzťahy sú čoraz viac založené na komodifikácii. Podľa slov Ericha Fromma je moderný človek odcudzený sám sebe, ostatným ľuďom i prírode. Premenil sa v tovar, pociťuje svoje životné sily ako investíciu, ktorá mu musí priniesť čo najväčší zisk, ktorý je možné za práve platných trhových podmienok dosiahnuť.

Čo sa týka tretieho sektora – sektora formálnej ekonomiky - nemožno ho úplne zrušiť. Nie je totižto možné ani žiadúce, aby boli všetky potreby uspokojované v rámci lokálnych komunít, nakoľko nie je možné, aby tieto boli úplne autarkické.

Pat Devine definuje vlastníctvo výrobných prostriedkov v alternatívnom modeli odlišne od kapitalistického súkromného vlastníctva i od socialistického štátneho vlastníctva. Jedná sa o tzv. sociálne vlastníctvo (v zmysle spoločenské). Vlastníkmi určitých aktív, výrobných prostriedkov sú všetky osoby, ktorých sa daná výroba (poskytovanie služieb) priamo dotýka alebo má na nich bezprostredný dopad. V prípade továrne na topánky sú to zamestnanci tejto továrne, zákazníci, ktorí si ich výrobok kupujú, ľudia bývajúci v bezprostrednom okolí továrne a ďalší, ktorým ide o akési „vyššie“ dobro, napríklad ochranári prírody, ktorým záleží na tom, aby táto továreň neznečisťovala životné prostredie. Ide tu teda o participatívny model vlatníctva, model účasti, ktorá umožňuje každému rozhodovať o veciach do takej miery, do akej sa ho týkajú.

Popri druhu vlastníctva je veľmi dôležitý tiež spôsob organizácie formálneho sektora ekonomiky. Pat Devine považuje za potrebné oddeliť od seba pojmy trhová výmena a trhové sily. Tieto dva pojmy sa v prípade kapitalizmu voľnej súťaže spájajú, pre potreby definovania modelu alternatívnej ekonomiky ich však musíme prísne rozlišovať a oddeľovať, pretože pokým trhová výmena je pre svoju informačnú funkciu užitočná a žiadúca, trhové sily nemajú v alternatívnej ekonomike miesto. Vysvetlím bližšie: trhová výmena znamená procesy tvorby ponuky a dopytu, čo vedie k vytvoreniu rovnováhy. Toto má cennú informačnú hodnotu – vypovedá to o tom, čo a v akom množstve vyrábať. Trhové sily (iným slovom princíp neviditeľnej ruky trhu) chápe Pat Devine ako presun aktív v závislosti na zisku. Príkladom je situácia, keď sa veľká firma rozhodne v jednej krajine zrušiť výrobu a presunúť ju do inej krajiny, kde je lacnejšia pracovná sila. Z hľadiska výrobcu ide o maximalizáciu zisku, pre ľudí, ktorí prišli o prácu, je to katastrofa. V každom prípade ani ľudia v štáte deinvestície, ani v štáte investície nemôžu ovplyvniť presun tejto fabriky (prostriedkov), hoci to na ich život má bezprostredný vplyv. V alternatívnom modeli by o osude fabriky nerozhodoval súkromný vlastník, teda len úzky okruh ľudí, ale všetci tí, ktorých životy sú alebo by boli týmto činom ovplyvnené.

Popri sociálnom vlastníctve a riadení formálneho sektora participatívnou účasťou je dôležitým bodom rozhodovanie na základe spoločného, spoločenského konsenzu, teda vyjednanej koordinácie ako na lokálnej, tak i na celoštátnej úrovni pre otázky týkajúce sa širšieho okruhu ľudí.

Zrejme sa vám tento model zdá značne idealistický, až utopický? Mne tiež. Poznajúc dnešné pomery, kladiem si otázky, prečo by mal priemerný človek záujem rozhodovať o toľkých veciach? A zaujímal by sa vôbec o nejaké vyššie dobro, nielen o svoje individuálne výhody? Pat Devine na podobné pochybnosti odpovedal, že ľudia sú takí, akými ich robí systém. Keď žijú dlhú dobu v systéme, spoločnosti, v ktorom nemajú žiaden vplyv na rozhodnutia, ktorých následky sa ich priamo dotýkajú, upadnú do apatie. Majú pocit, že aj tak nič neovplyvnia. Ak by však existoval systém, v ktorom sú moc a vplyv rozdelené rovnomerne a ľudia by mohli svojím hlasom niečo skutočne ovplyvniť, hádam by túto možnosť skôr využívali. K sociálnemu, ekonomickému a ekologickému rozmeru sa tak pridáva aj rozmer politický – požiadavka vyššej miery demokracie v spoločnosti.

Heslo zelených aktivistov: “Mysli globálne, konaj lokálne!“ parafrázoval Pat Devine nasledovne: “Konaj lokálne aj globálne!“ Každopádne to stojí za zamyslenie, čo poviete?