Sú moslimovia ďalšou obeťou západnej dekadencie?

Autor: Eduard Chmelár (mailto:@), Téma: Ostatné, Zdroj: Changenet, 11. novembra 2004
Vydané dňa 13. 11. 2004 (10559 × prečítané)




Vraha holandského režiséra Théa van Gogha obvinili z terorizmu. A to napriek tomu, že na to neexistoval žiaden konkrétny racionálny dôkaz. Postačil fakt, že je Maročan a že je moslim. Vďaka jeho pôvodu sa z odporného vraha stalo čosi „významnejšie“: fanatický terorista...

Podvedomé stotožňovanie moslimov s teroristami mi čoraz častejšie pripomína našu tradíciu vnímania Rómov ako zlodejov. Tentoraz však ide o jav, ktorý v západnom svete začína nadobúdať kontúry signifikantného fenoménu. Fenoménu, ktorý sa dá porovnať len s paranoidnou konštrukciou globálneho sprisahania Židov, s ktorou strašil svet v tridsiatych rokoch minulého storočia Adolf Hitler.

V americkej, britskej i nemeckej tlači čoraz častejšie narazíte na karikatúry dehonestujúce moslimov ako esteticky odpudzujúcich ľudí s charakteristickými veľkými nosmi. Tieto vulgárne „vtipy“ sa navlas podobajú na kresby Židov, ktoré ste v prvej polovici 20. storočia mohli nájsť povedzme aj v slovenských novinách. Nikto dnes nemôže spochybniť, že nenávisť voči moslimom na Západe rastie. Otázkou je, či je to nežiaduci a nechcený sprievodný jav boja proti terorizmu alebo zámerne a umelo vytvorený nepriateľ, ktorý má plniť funkciu ďalšieho obetného baránka dekadencie našej civilizácie.

Minulý mesiac uviedla britská televízna stanica BBC trojdielny dokument Adama Curtisa pod názvom Tiene v jaskyni, ktorý na podklade množstva konkrétnych faktov prišiel k záveru, že svetová teroristická organizácia Al-Kaidá je v skutočnosti fikcia vyhovujúca tak neokonzervatívnym ako aj islamským fundamentalistom. Samotný pojem Al-Kaidá (Základňa) pochádza od sudánskeho extrémistu Džamala Al Fadla, ktorého vyšetrovala FBI za atentáty z roku 1998. Al Fadl použil toto slovo pôvodne v prenesenom zmysle slova. FBI však z dôvodov uľahčenia vyšetrovania vytvorila materiál, v ktorom sa predpokladalo, že takáto organizácia naozaj existuje. Tak vznikol prvý mýtus o Al-Kaide. V skutočnosti sa bin Ládin dostal do centra voľného zoskupenia islamských extrémistov, ktorí si väčšinou sami plánovali operácie a od Usámu očakávali najmä ich financovanie. Bin Ládin však nebol ich veliteľom.

Al Fadl si časť svedectva jednoducho vymyslel. V rámci paniky, ktorú spôsobil 11. september 2001, však politici začali tvrdiť, že únoscovia sú iba súčasťou globálnej teroristickej siete, ktorá sa volá Al-Kaidá. Nikdy predtým bin Ládin tento názov nepoužíval. Táto teória sa zapáčila nielen americkým neokonzervatívcom, ktorí po sovietskej „ríši zla“ hľadali novú „os zla“, ale aj islamským teroristickým skupinám, ktoré si zrazu začali pripadať dôležitejšie a vehementne sa hlásili k neexistujúcej svetovej organizácii Al-Kaidá.

Samozrejme, americká vláda bola po 11. septembri 2001 právom znepokojená. Ale toto znepokojenie premenila na paniku a racionálne otázky na číru fantáziu. Rozsah tejto fantázie rástol a zvyšoval moc tak teroristom, ako aj neokonzervatívcom. Tí v nej videli naplnenie svojej vízie formulovanej ešte duchovným otcom neokonzervativizmu Leom Straussom, že Amerika má zvláštne poslanie bojovať proti zlu. Britský dokument pripomína, že žiadne podzemné bunkre Al-Kaidy sa v Afganistane nenašli, že žiadne spojenie Saddáma Husajna s Al-Kaidou sa nepotvrdilo, že od 11. septembra 2001 nebola podľa amerického Zákona o terorizme odsúdená ani jediná osoba za členstvo v Al-Kaide.

To, že po svete existujú nebezpečné a fanatické teroristické skupiny, nie je nový jav. Nové je to, ako americká vláda (a po nej ostatné vrátane slovenskej) premenili túto zložitú a rôznorodú hrozbu na simplicistickú satanskú fantáziu o celosvetovom sprisahaní mocnej teroristickej organizácie, ktorá má možnosť zaútočiť kdekoľvek a kedykoľvek. Tento jav je možno ešte nebezpečnejší než samotný terorizmus, lebo v sebe skrýva fašistické metódy.

V spoločnosti, ktorá neverí v nič, sa strach stáva jedinou agendou. Osoby, ktoré šíria najdesivejšie predstavy, sa stávajú najmocnejšími. Táto posadnutosť politikmi železnej vôle, fascinujúci obdiv venovaný novým vodcom, nás môže vrátiť do epochy vytvárania masového súhlasu, v ktorom neschopnosť jednotlivcov stáť proti väčšine zakladá predpoklady pre totalitárne mocenské ovládanie. Už dnes zabezpečuje politikom terorizmus dostatočnú výhovorku na to, aby nemuseli svoje podozrenia dokazovať logickými a konkrétnymi argumentmi. Ak sa budeme aj naďalej vzdávať závažných otázok a vôbec všetkého, čo by nám príliš komplikovalo túto jednoduchú sprisahaneckú teóriu, ideály novembra 1989 sa stanú iba prechodným nedorozumením, nevýrazným intermezzom v príbehu, ktorý sa začal odvíjať od totalitárnych systémov 20. storočia. Ani tým nevadili mŕtvi a ponižovaní. Vadila im len prehra.

Dnešný svet začal veriť zjednodušenej konštrukcii, že za terorizmus sú zodpovední moslimovia. Každý moslim je potenciálny terorista. Bojom proti nim sa dá zdôvodniť naozaj všetko: napríklad aj stav americkej ekonomiky. Ľudia majú radi jednoduché odpovede, strach z neznámeho a pocit ohrozenia sú ich prirodzenou reakciou. Presne tak, ako v časoch, keď vládlo všeobecné presvedčenie, že Židia sú zodpovední za svetovú hospodársku krízu. Oživenie fašizmu v tejto atmosfére naozaj nie je až také zložité.

Spomínam si na jeden americký polohraný dokument z polovice sedemdesiatych rokov, ktorý sa volal Vlna. Film bol o učiteľovi strednej školy, ktorý na hodine dejepisu hovoril študentom o holokauste. Nikto z prítomných nevedel pochopiť, ako je možné, že k niečomu podobnému prišlo, že to normálni ľudia dopustili. Učiteľ sa rozhodol pre malý experiment. Na druhý deň začal vyučovať dejepis v štýle nacistickej ideológie. Najprv u nich vzbudil nenávisť voči iným národom. Potom v nich vypestoval presvedčenie, že ich národ má v dejinách zvláštne morálne poslanie. Napokon ich utvrdil v tom, že sú výnimoční, že sú čosi viac ako iní. Študenti ho začali zbožňovať. Vytvorili si vlastný krúžok a učiteľa vyhlásili za svojho vodcu. Organizovali zrazy v telocvični, na ktoré nepúšťali iných študentov, pričom ich aj slovne či fyzicky napádali. Vymysleli si vlastné symboly a pozdravy... Keď to zašlo priďaleko a učiteľ musel na zákrok pedagogického zboru svoj experiment ukončiť, premietol im film s prejavom Adolfa Hitlera. Potom im povedal: „Tento človek zavraždil milióny ľudí a vy rozprávate presne to isté ako on.“ Zdrvení študenti pochopili, že v každom z nás drieme kus fašizmu a nie je problém ho oživiť či vypestovať. Naozaj si myslíme, že v súčasnej atmosfére stupňovania strachu a nenávisti nám nič podobné nehrozí?