Ráno po tom

Autor: Justin Podur (mailto:@), Téma: Ostatné, Zdroj: ZNet, 3. novembra 2004
Vydané dňa 04. 11. 2004 (11050 × prečítané)




Keď som naposledy trávil neskorú noc hryzením nechtov pred televíznym spravodajstvom o voľbách, bolo to vo Venezuele, kde som bol pozorovateľom na referende. Tak, ako pri amerických voľbách 2. novembra bol tamojší výsledok dôležitý nielen pre hlasujúcich, ale pre celý svet. Vyskytli sa však aj isté rozdiely.

Vo Venezuele boli hlasovacie zariadenia rovnaké v každej volebnej miestnosti.

Vo Venezuele mali hlasovacie zariadenia rezervu. Voliči si vyberali tak, že sa dotkli obrazovky buď na slove „áno“, alebo „nie“. Zariadenie potom vytlačilo papierový hlasovací lístok, ktorý si volič mohol skontrolovať, než ho preložil a vložil do volebnej urny. Ručne spočítané výsledky sa potom dali porovnať s počítačovým hlasovacím systémom. Jednoduchý, ťažko zmanipulovateľný systém.

Vo Venezuele zvíťazila tá strana, ktorá získala viac hlasov.

Dnes večer sa však zdá, že aj keby v Spojených štátoch existoval jednoduchý, elegantný volebný systém „autoritárskej“ Venezuely namiesto podivuhodného bludiska „demokratického“ zboru voliteľov, George W. Bush by sa aj tak stal víťazom.

Zdá sa, že aj keby volebný systém Spojených štátov dokázal vyjadriť vôľu ľudu, ľud by si bol vybral Georgea W. Busha.

Zdá sa, že voliči v tucte štátov sa obrovským rozdielom hlasov rozhodli zakázať manželstvá gejov, znivočiac tak životy druhých bez zbla úžitku pre nich samých.

Znamená to, že je načase voľačo si priznať. Najväčšia priepasť v dnešnom svete dnes nezíva medzi americkou elitou a americkým obyvateľstvom, ani medzi americkou elitou a obyvateľstvom sveta. Najväčšia priepasť sa otvára medzi obyvateľstvom Spojených štátov a zvyškom sveta. Na prvýkrát George W. Bush nebol do úradu zvolený. Keď Spojené štáty nasiali kontajnerové bomby po celom Afganistane, narušili tam humanitárnu pomoc, zabili tisíce tamojších ľudí a okupovali krajinu, dalo sa to vykladať ako činy zločinnej skupiny, ktorá si privlastnila víťazstvo vo voľbách a využila terorizmus ako zámienku na vedenie vojny. Keď Spojené štáty vtrhli do Iraku, zavraždiac pritom podľa posledných údajov 100 000 ľudí, dalo sa tvrdiť, že sa predtým nikto vlastne neopýtal amerického obyvateľstva, či s tým súhlasí, a že sa americkému obyvateľstvu klamalo. Keď Spojené štáty uniesli haitského prezidenta a nasadili do krajiny polovojenskú diktatúru, dalo sa tvrdiť, že to boli činy nezvolenej skupiny, ktorá pohŕda demokraciou.

Vďaka týmto voľbám však americké obyvateľstvo spätne posvätilo všetky tieto činy.

Na prvýkrát konali Bushovi ľudia bez mandátu. Dnes im jediné voličstvo, ktoré ich mohlo zastaviť, dalo mandát zájsť dalej, než doteraz.

V posledných rokoch vyvolali voľby v každej krajine mediálny hluk, v ktorom zanikli radikálne hlasy. Bola to súťaž medzi slabým liberalizmom [v európskych pomeroch sociálnou demokraciou – pozn. hr!], z ktorého bola vykuchaná väčšina jeho progresívneho ekonomického a sociálneho obsahu, a tvrdou reakciou, ktorá sa zaprisahávala, že využije každé svoje volebné obdobie, aby podkopala ustanovizne liberálnej správy a kultúry. Pri takej krutej voľbe sa potenciálne radikálni progresívne založení ľudia radikálnymi argumentmi veľmi nezaoberajú. Kaša je príliš horúca a potenciálne straty príliš veľké, než aby sa dal riskovať radikalizmus. Zdá sa, že liberáli bojovali tentokrát veľmi tvrdo. Radikáli sa snažili Američanom vysvetliť, že na svete je plno iných ľudí, na ktorých má americká politika ničivý dopad. Liberáli sa Američanom snažili vysvetliť, že ich podvádzajú, opíjajú rožkom, zavádzajú a že ich obetúvajú, aby mohla vládnuť a pľundrovať malá elita. Radikáli sú umlčaní, liberáli porazení, a fundamentalisti majú voľné pole. Kto iný zostáva, ako bin Ládin? „Vaša bezpečnosť nie je ani v rukách Kerryho, ani Busha, ani al-Kájdy. Nie. Vaša bezpečnosť je vo vašich vlastných rukách. A každý štát, ktorý sa nezahráva s našou bezpečnosťou, si automaticky zaistí bezpečnosť vlastnú.“

Keď Bush odpovedal na bin Ládina, hovoriac o terorizme a jednote a nepriateľoch a zastrašovaní, človek nad tým mohol mávnuť rukou ako nad fundamentalistickou odpoveďou na fundamentalistickú hrozbu. Keď Kerry zaujal svoju pózu, nazývajúc teroristov barbarmi a vyhlasujúc, že sa nezastaví pred ničím, aby ich mohol zabiť, bol to možno len lacný volebný trik.

Dnes však odpovedalo aj americké obyvateľstvo. Vo chvíli, keď mohlo svojich lídrov-zabijakov odmietnuť, postavilo sa za nich.

Pred dvoma rokmi, keď sa začínala vojna v Afghanistane, ešte pred vojnou v Iraku, pakistansko-americký aktivista Zia Mian pred americkým obecenstvom povedal:

„Ľudia dnes neznesú, aby sa Spojené štáty správali ako Briti a Francúzi, ktorí dobýjali ich krajiny a vytvárali nové kolónie. Obyvatelia tretieho sveta len na toto nebojovali dvesto rokov za nezávislosť proti Britom a Francúzom a Holanďanom a Belgičanom a proti všetkým ostatným maličkým európskym krajinám, ktoré si mysleli, že majú takú vojenskú a ekonomickú moc, že môžu rozkazovať hnedým a čiernym a žltým ľuďom, keďže tí mali niečo, na čo mali kolonialisti zálusk. Toto historické obdobie sa už skončilo! To už sa mal od Vietnamcov naučiť každý. Nedá sa prísť do cudzej krajiny a zabrať ju.

George Bush a Washington môžu dospieť k tomuto ponaučeniu dvoma spôsobmi. Jedným je vraždenie v Iraku a desaťročia násilností, počas ktorých budú ľudia, ktorí zo strachu prejdú na druhú stranu ulice, keď uvidia Američana. Alebo si Američania uvedomia, že takýto svet nechcú. Je to voľba medzi na jednej strane dobyvačnými vojnami, koloniálnymi vojnami, pozostatkami minulosti, a na druhej strane budúcnosťou založenou na spoločnej, vzájomnej úcte ku všetkým.“

Môže to naozaj byť tak, že sa Američania rozhodli, že taký svet chcú?