Dôchodková reforma alebo ofuk storočia

Autor: Ivan Lesay (mailto:@), Téma: Dôchodková deforma
Vydané dňa 19. 10. 2004 (14476 × prečítané)




Zákony schválené, spoločnosti zaregistrované, ľudia nemajú poňatia, o čo kráča... priaznivejšie podmienky si nemožno ani predstaviť. „Reforma systému penzijného zabezpečenia“, alebo ľudovo povedané „zosúkromnenie“ dôchodkov, sa môže začať. Spokojná je vláda, spokojné sú medzinárodné finančné inštitúcie, rovnako tiež ekonómovia, samozvaní analytici, novinári. Kde je teda problém...?

Poďme pekne po poriadku. Starý človek býva často nemohúci, opotrebovaný, neschopný zarobiť si na to, aby dôstojne prežil. Každý, kto nechce nechať starcov a starenky mrieť na ulici, to považuje za problém, ktorý treba riešiť. Rozprávka o troch grošoch nám nádherne vykresľuje, ako sa s tým vysporiadali ľudia v dávnej minulosti. Z troch zarobených grošov poputoval jeden rodičom, druhý ostal zarábajúcemu a tretí živil deti, ktoré sa zas v dospelosti postarali o rodičov a tak dokola... O starých sa teda starali deti, rodina. Neskôr, v tzv. modernej spoločnosti s ochabnutými alebo úplne rozbitými tradičnými väzbami, prevzal na seba zodpovednosť za starých štát. Princíp ale ostal zachovaný – produktívna časť obyvateľstva, teda pracujúce „deti“, odvádzala do štátnej pokladne zo svojej pláce časť, z ktorej sa vyplácali dôchodky neproduktívnym starcom, teda nepracujúcim „rodičom“. Takto to zatiaľ funguje vo väčšine krajín sveta, u nás tento systém ale končí.

Čo?

Čo nám namiesto neho ponúka minister práce, sociálnych vecí a rodiny Kaník? Ten Kaník, ktorý zastupuje až „toľko“ Slovákov a Sloveniek, že sa jeho Demokratická strana ani len nedostala do parlamentu a ministerské kreslo dostal len po politickej dohode s premiérom Dzurindom. Dôchodková „deforma“ ruší doterajší systém priebežného financovania (tri groše), resp. ho minimalizuje, a zavádza systém povinného sporenia. Pracujúci teda už nebudú živiť súčasných dôchodcov, ale si budú odvádzať príspevky na svoj účet. Ten bude v správe jednej z novovzniknutých súkromných dôchodkových spoločností, ktoré peniaze investujú na finančných trhoch a zhodnotia ich (alebo aj nie..., finančné trhy sú totiž veľmi nestabilné). Jednoducho povedané, človek si bude počas svojho života sporiť a dôchodok mu správcovská spoločnosť vyplatí z jeho vlastných peňazí.

Na čo?

Štát drasticky obmedzí svoju doterajšiu povinnosť postarať sa o starých. Zo „starého“, priebežného systému ostane len akási záchranná sieť pre tých, ktorí si nenasporia ani na minimálny dôchodok, čo je vzhľadom na spomenutú nestabilitu kapitálových trhov dosť možný scenár. V prípade krachu alebo nezákonnej činnosti správcovskej spoločnosti bude štát navyše ručiť za vyplatenie nasporených peňazí len v prípade, že bude v Sociálnej poisťovni dosť financií.(1) Nový systém navyše ruší súdržnosť medzi pokoleniami a konzervuje príjmové rozdiely z produktívneho obdobia. Ako hovorí Michal Polák zo Združenia sociálnej sebaobrany: „Priamo z definície nikto z dôchodcov už nepracuje, a teda dôchodok predstavuje nutne nejakú formu transferu od stále pracujúcich k už nepracujúcim. Urobiť tento transfer závislým na "sporení" znamená, že tí, ktorí keď pracovali, mali väčšie príjmy, ich budú mať väčšie aj vtedy, keď už nepracujú. Reforma značne obmedzí prerozdeľovanie a tým bude mať za následok výrazný rast dôchodcovskej chudoby. Vyšším príjmovým skupinám pochopiteľne nikto nebráni, aby si dobrovoľne sporili, ak chcú mať v starobe vyššie príjmy ako priemer. Štát sa má ale starať o prijateľný život na starobu pre všetkých, nie donútením poskytovať dôchodkovým spoločnostiam nové trhy.“ A presne o tomto to celé je – reforma nie je ničím iným, ako prihratím balíka peňazí z najrozsiahlejšieho sociálneho programu do rúk finančným žralokom, teda privatizáciou dôchodkového systému.

Prečo?

Toto si ale kaníkovci samozrejme nedovolia povedať nahlas. Oficiálnym zdôvodnením reformy je nepriaznivá demografická situácia. Konkrétne, že sa rodí menej detí a že starí žijú dlhšie. V hospodárstve to znamená, že na jedného pracujúceho pripadá čoraz viac poberateľov starobných dôchodkov. Za nezmeneného systému by to v budúcnosti znamenalo buď posúvať vek odchodu do dôchodku (to sa bude diať i v novom systéme), alebo zvýšiť odvody pracujúcich (ubrať im z ich groša) alebo znížiť dôchodky (ubrať z groša starým). Politicky nie sú tieto kroky priechodné, preto treba reformu. Toľko oficiálna verzia. Reforma je ale iba účtovníckym trikom, ktorý demografickú krízu vôbec nerieši. Prečo? Povedzme, že pôjde všetko podľa predstáv a dôchodcovia si nasporia dosť peňazí. Nasporené peniaze dôchodcov na účtoch budú ale iba čísla na papieroch, ktorých hodnotu určí až výkon hospodárstva v budúcnosti, v období, kedy sa budú dôchodky vyplácať. Keďže pracujúca časť obyvateľstva bude v dôsledku demografickej krízy stále pomerne malá, nepokryje „papiere“ dôchodcov materiálnymi hodnotami, čím sa ich hodnota zníži. A sme tam kde sme boli... . Navyše treba dodať, že aj keby sa v krajine s povedzme 15% nezamestnanosťou narodilo hneď milión detí, nič sa tým nevyrieši, nie sú totiž pracovné miesta. Problém nie je v nedostatku obyvateľstva, ale v nedostatočnom využívaní jeho možností. „Demografická kríza“ sa dá riešiť inak, ale vlastne ju riešiť netreba. Skôr by sa bolo treba zamerať na riešenie nezamestnanosti, produktivity práce a pod. Ako sme si už ale ukázali, reforma nie je o riešení problému. Je iba zámienkou na privatizáciu dôchodkového systému.

Za čo?

Aká bude cena, ktorú za reformu zaplatíme? Vysoká... ! Pracujúci, ktorí sa zapoja do zreformovaného systému, budú prispievať už na svoje osobné účty. Vo fonde, z ktorého sa vyplácajú dôchodky súčasným dôchodcom, tak vznikne schodok. O týchto ľudí, teda o dôchodcov, ktorí sú poistení ešte podľa starého systému, sa treba ale počas obdobia prechodu na nový postarať. Na to treba nové peniaze. Vyčíslené finančne – prechod na nový systém bude stáť prinajmenšom 600 mld. Sk. Kde vziať toľko peňazí? Niečo požičia Svetová banka (spolu s Medzinárodným menovým fondom podobnú reformu horlivo presadzuje v mnohých iných krajinách), niečo pokryjú peniaze z predaja Slovenského plynárenského priemyslu, na získanie ďalších bude potrebná ďalšia privatizácia štátnych podnikov. Šikovne vymyslené... Vyčíslené politicky – vplyv súkromného vlastníctva dôchodkov bude po každej stránke neblahý. V prípade, že dôchodkové spoločnosti budú investovať na finančných trhoch v zahraničí, povedie to k odlivu peňazí z krajiny. Táto skutočnosť je zarážajúca najmä keď si uvedomíme, že tá istá vláda vyhlasuje oddanú podporu lákaniu priamych zahraničných investícií opačným smerom, teda do krajiny.(2) Ak sa peniaze naopak investujú doma, budú podľa materiálov samotného Kaníkovho ministerstva fondy dôchodkových spoločností do roku 2084 predstavovať takmer 70% HDP Slovenskej republiky... Po lopate povedané, niekoľko spoločností bude mať vcelku slušný vplyv na slovenské hospodárstvo, a tým aj politiku! Či na to si máme už zvykať, to je v poriadku? Aha, tak potom pardon... .

Namiesto záveru...

Rozprávka o troch grošoch sa teda bez najmenšej známky záujmu, nedajboh odporu, spoločnosti končí a začína horor o chudobnom mlynárovi... . Iné ako horor dôchodková reforma veru nie je. Možno to bude napínák so šťastným koncom a my dopadneme ako dôchodca z reklamy, so švajčiarskym dôchodkom (svätá prostota). Ale pravdepodobnejšie mi príde, že veľká časť slovenských dôchodcov skončí na dlažbe s kôrkou chleba. O tých šťastnejších sa snáď postará rodina, čím sa nenápadne vrátime o kúsoček späť do minulosti. A možno ide v dôchodkovej reforme práve o toto – o návrat do praveku!



(1) Nehovoriac o tom, že zatiaľ čo v prípade neúspechu na kapitálovom trhu sa minimálny dôchodok núdznych zatiahne z daní, teda z verejných peňazí daňovníkov, v prípade úspechu ostane zisk v rukách jednotlivca a súkromnej spoločnosti. O tom presne hovorí heslo „Privatizácia zisku, socializácia rizika“.(späť)

(2) Jej aktivity v tejto oblasti – poskytovanie daňových i nedaňových výhod zahraničným automobilkám typu PSA a KIA – sa nedajú nazvať inak ako prostitúciou. (späť)