Pápež nie je Boh

Autor: Tomáš Horkay (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 11. 09. 2003 (11144 × prečítané)




Návšteva Jána Pavla II. v Bratislave priniesla aký-taký úžitok aj mne. Keďže sídlo apoštolskej nunciatúry sa nachádza vo veľmi tesnej blízkosti strednej školy, ktorá je mojím pracoviskom, na piatok 12. septembra 2003 sme všetci dostali riaditeľské voľno. Vďaka akémusi Božiemu daru môžem tak v povznesenej pohode sledovať priebeh svätootcovského programu v Banskej Bystrici, začiatok tejto nepochybne veľkolepej, cyklickej udalosti – tretej pápežovej návštevy na Slovensku.

Pápež: viera a istota

A rozmýšlať, uvažovať, pokúšať sa dostať do korektného vzťahu aspoň s vlastnými myšlienkami. O čom je tento grandiózny fenomén? Vidiac nadšené a zároveň zneistené, dojaté a napäté tváre pútnikov v srdci Slovenska sa nemôžem zbaviť myšlienky, že pre mnohých veriacich v tejto krajine je návšteva tak posvätnou slávnosťou, o akej sa mne, radovému „neveriacemu“, ani nesníva. A nielen to. Pápežské encykliky, dogmatické kázne a učenia sú pre nich asi menej podstatné, ako ten úžasný pocit istoty, vedomie, že v tomto rozbúrenom, ba až strašidelnom sociálno-ekonomickom prostredí jestvuje aspoň jeden pevný bod, jav, človek; osobnosť, o ktorú sa možno oprieť, ktorú možno obdivovať, do ktorej možno vkladať inak už vymreté nádeje, ktorú možno s jasotom vítať, ktorej možno veriť.

Nepochybujem o tom, že srdcia mnohých kresťanov a nekresťanov na Slovensku sa na pár dní naplnia o poznania väčším šťastím a svetlom, ako obvykle.

Ale pochybujem o tom, že sa zásadným spôsobom zmení naša realita – odhliadnuc od uzavretých ciest, stojacich električiek a nekonečných automobilových kolón. Nehľadiac na to, aké myšlienky počas týchto dní hlava vatikánskeho štátu vyslovila, o čom konkrétne hovorilo jeho toľkokrát skloňované posolstvo. Celkom iste sa nezmení v skutočnosti antihumánne myslenie a chovanie väčšiny vysokých predstaviteľov nášho katolíckeho kléru, tejto bohatej elity, pozostatku feudálnej paralelnej moci z minulých stáročí, ktorá v súčasnosti svoju bývalú silu okázalo reštauruje a upevňuje.

Ťažko sa zmení...

Práve sa začala svätá omša – no ešte pred ňou, namiesto vľúdnych slov lásky, spolupatričnosti a súcitu sa jeden zo spomenutých cirkevných mocipánov ihneď po privítaní Svätého otca so zjavnou nenávisťou oboril na minulý režim a na možnosť umelého prerušenia tehotenstva. Nie bez logiky – veď vysokej cirkevnej hierarchii je ochrana plodu, ktorého ľudská podstata je stále predmetom odbornej diskusie, dôležitejšia ako život, sloboda a dôstojnosť žien, detí, chudobných, chorých a opustených ľudí bez rozdielu veku, sociálne istoty pracujúcich a nezamestnaných či práva tých, ktorým je ubližované a ktorí sú vykorisťovaní.

Charakter našej neutešenej sociálnej reality nie je výslednicou snov či zbožných želaní, ale konkrétnych činov a skutkov, drobných či väčších rozhodnutí v každodennom zápase o ľudskú dôstojnosť a prežitie. (Práve to, že tento zápas sa už vedie menej o charakter a kvalitu nášho života, ako o jeho samotné zachovanie, je výsledkom pôsobenia aj inštitúcie katolíckej cirkvi v „porevolučných“ rokoch!) Mnohé, iste pekné a podnetné slová z pápežských úst ťažko zmenia aroganciu takzvaných kresťanských vládnych strán a ich predstaviteľov, ktoré prinajmenšom prikázanie „nepokradneš“ porušujú denne. Ťažko sa po celonárodných ružencoch a modlitbách zmení protiľudová politika tých, ktorí by mali slúžiť obyvateľom, no namiesto toho myslia iba na záujmy seba, svojich známych a spriaznených firiem či temných hospodárskych zväzkov. Sotva po pápežských varovaniach a napomenutiach prestane byť vrcholnou túžbou veriacich či neveriacich cirkvou tak odsudzovaný, no cirkevnými reštitúciami výdatne pestovaný hmotný pôžitok. Sotva bude po majestátnych hymnách na Slovensku menej falošnosti a korupcie, sotva sa zmierni vykorisťovanie biedne zarábajúcich, základné ľudské potreby naďalej budú objektom cynických špekulácií a trhovej anarchie. Veľké mestá, predovšetkým Bratislava sa sotva stanú prívetivejším domovom tých, ktorí v nich pracujú. Na chvíľu nápadne usmievavé tváre moderátorov TA 3 budú opäť kamenné ako obvykle, znova sa roztočí mediálna manipulácia, duch zničujúca záplava stupídnych reklám a pestované bahno násilia a bezcitnosti naberie ešte vyššie obrátky. Pápežské slová ťažko prebudia mlčiacu väčšinu z bezmocnej apatie, sotva budeme k sebe solidárnejší a vľúdnejší, sotva bude v nás menej podlosti a bezohľadnej chamtivosti, sotva bude naša spoločnosť menej zvlčilá ako teraz.

Dozrel čas

A ako by sa to aj mohlo stať? Veď predsa, i keď je Karol Wojtyła následníkom svätého Petra, považovaným za pozemského zástupcu Ježiša Krista, nie je Bohom samotným. Jeho životné zápasy, niektoré pokrokové posolstvá – viď nedávny postoj k agresii v Iraku – a výnimočná osobnostná charizma môžu byť pre mnohých príkladom. Na tento svet, ktorého bezperspektívna zvlčilosť je dôsledkom zvláštnej zmesi rôznych štádií kapitalizmu, feudalizmu a niekde aj otrokárstva, však ani Ján Pavol II. nemôže zapôsobiť zázrakmi.

Osobné zápasy kresťanov i nekresťanov sa však lepšie vedú zdola, spomedzi ľudí, nie z honosných kresiel a izolácie papamobilov. Dozrel teda čas pre nového Jana Husa, ktorého nebudú vítať státisícové mávajúce davy a sprevádzať najvyššie bezpečnostné opatrenia. Dozrel čas pre mnohých Janov Husov, ktorí sa silou vlastného príkladu a statočnosti vo vlastnom okolí zasadia o radikálnu zmenu ekonomickej a sociálnej reality, o lepší svet, o krajšie Slovensko. Dozrel čas pre revolúciu. V nás – a okolo nás.

V Bratislave, 12.septembra roku 2003 po Kristovi