Cigaretou za záchranu života

Autor: Miroslav Tížik (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 05. 09. 2004 (10097 × prečítané)




Pred budovou Úradu vlády Slovenskej republiky, na okraji parku na Námestí slobody stojí stan. Pri ňom skromný nápis „Protestná hladovka“. Energická a vnútorným presvedčením posilňovaná bývalá žeriavnička Zuzana Cingeľová sa tu utáborila, našťastie s včas vybaveným povolením od bratislavského magistrátu, aby vzdorovala. Pre zrakmi pomazaných hláv štátu a pred zrakmi občasných zvedavcov tam spolu so skupinkou prevažne mladých priateľov a sympatizantov ukazuje biedu našej spoločnosti. Od nedele večera (29. augusta) sú okrem vôle a odhodlania ich jedinými zdrojmi životnej sily čaj, minerálka a cigarety. Priestor okolo dočasného príbytku je väčšinou prázdny, očividne ľudia túto časť mesta nevyhľadávajú na trávenie voľných chvíľ a protestujúci zástupy divákov nepritiahli. Médiá sa hladovkárom, z ktorých väčšina prešla za mesiac 500 kilometrov z Moldavy nad Bodvou, venujú rozpačito, ťažko sa z článkov a z televíznych šotov dá porozumieť, čo vlastne je zmyslom protestu.

Chvíľu pre začatím hladovky som sa rozprával s iniciátorkou protestu Zuzanou Cingeľovou, ktorá si ma hneď získala svojou vnútornou silou a odhodlaním nenechať si nanútiť predstavu sveta, ktorá neráta s pojmami, ako sú ľudská dôstojnosť, spravodlivosť a solidarita. Veľmi tejto odvážnej žene držím palce v jej snahe brániť sa apatii a rezignácii, ktorá sa stáva spôsobom vyrovnávania sa s bezperspektívnosťou života na Slovensku. Závidím jej odvahu vzbúriť sa voči zjavnému porušovaniu základných práv na dôstojný život, ktorými je presiaknutá každodennosť väčšiny. Po niekoľkých slovách som vedel, že sa rozprávam s úprimným a nezištným človekom, ktorého život sa stáva zmysluplným cez životy druhých ľudí.

Tieto moje sympatie si získala ešte predtým ako som sa dočítal, že táto päťdesiatnička založila už dávnejšie v Moldave nad Bodvou, vo svojom vlastnom byte divadlo-kabaret, ktoré sama režírovala a do ktorého zapojila ďalších dvadsiatich ľudí. Spolu so súborom ochotníkov a nadšencov sa pokúsila táto činorodá žena vytvoriť zmysluplný program pre ľudí, odkázaných len na seba samých. Vymyslela projekt duševného ozdravovania prostredníctvom smiechu a zmysluplnej aktivity. Pocítil som, že táto neobyčajná žena z ľudu pochopila podstatu ľudského šťastia. Potrebu zdieľania vlastného života v spoločenstve ľudí, ktorým nebráni v snahe po spoločnom diele a po šťastí rozdielna životná história, rozdielna národnosť alebo sociálne zázemie rodiny, z ktorej človek prichádza. Dala skupine ľudí spoločný cieľ a tým aj cestu k sebe navzájom.


Životodárny jed

Zo sympatie a obdivu k tejto žene a ľuďom, ktorí neváhali sa k nej pripojiť, som sa dokonca rozhodol – prvýkrát vo svojom vyše tridsaťročnom živote – kúpiť krabičku cigariet. Pre hladovkárov, ako prejav podpory a solidarity s týmito po šťastí túžiacimi ľuďmi, ktorí už nevidia inú cestu, ako upozorniť na biedu našej spoločnosti. Ktorí videli ako poslednú možnosť reagovať takým vyhraneným spôsobom, akým sú pochod cez celé Slovensko a hladovka. Ja, človek, ktorý apriórne odmietam fajčenie ako zdraviu škodlivé a životy druhých obťažujúce, ja, netolerantný a nekompromisný bojovník proti tomuto zotročovaniu ľudí tabakovými nadnárodnými koncernami a reklamným priemyslom, som sa prekonal a v rozpakoch som prišiel do najbližšej krčmy, kde som nakoniec krabičku cigariet kúpil. Napriek odporu voči cigaretám totiž viem, čo pre fajčiarov znamenajú a ako pomáhajú v krízových situáciách.

Tak som sa poprel - aj napriek hanbe, ktorú som pri nákupe zažil, keď som v krčme prejavil pred prítomnými absolútnu neznalosť rôznych značiek cigariet. Už len tá neschopnosť odlíšiť Petry od Westiek ma v očiach výčapníčky očividne degradovala. Nakoniec som sa rozhodol snobsky, že na darčekoch je nehodné šetriť a kúpil som tie drahšie, pre ľudí z východného Slovenska symbolicky nazvané West. Nech si užijú aj trocha luxusu.

Prvý pohľad na čerstvú trofej vyzdobenú obrovským nápisom Fajčenie spôsobuje rakovinu! trocha schladil moje spasiteľské nadšenie, lebo predstava obdarovať niekoho, koho si vážim, jedom a zárodkom rakoviny nebola veľmi príťažlivá. Stále mi to však pripadalo čestnejšie aj ľudskejšie ponúknuť hladujúcemu cigaretu a pokúsiť sa ho týmto gestom odvrátiť od nezmyselnej samovraždy. A to aj za cenu, že zvyšujem riziko, že dostanú rakovinu, prípadne im o pár hodín skrátim život. Naozaj si totiž myslím, že je neprípustné asistovať (hoci len pasívne, svojou nečinnosťou) pri samovražde ľudí, ktorí túžia po živote a po šťastí. Radšej prispejem k skráteniu života o deň ako o roky.


Nesplniteľné požiadavky?

K myšlienkam, že Zuzana Cingeľová a jej priatelia sa svojím spôsobom rozhodli pre samovraždu som došiel, keď som si prečítal základné požiadavky, splnenie ktorých zo strany vlády je podmienkou na ukončenie hladovky. Päť požiadaviek, nazvaných memorandom „Keď hladuje ľud, nech hladuje aj vláda“ vyzýva:

1. Aby nebolo bežnou formou riadenia zavádzanie, fyzické nátlaky, zastrašovanie a ignorancia.

2. Zastaviť nedemokratické spôsoby, kde peniaze sú mocou, právom a pravdou.

3. Aby na Slovensku žijúci občania, ktorí sa dostali bez vlastného zavinenia do biedy, mali právo byť človekom.

4. Zastaviť diskrimináciu nezamestnaných, ktorí sú považovaní za trestancov a odvádzajú prácu na „panskom“ bez dojednania ceny za prácu.

5. Aby najnižšia výška starobných a invalidných dôchodkov bola vyrátaná vo výške aspoň 30% za základného platu poslanca národnej rady. (To znamená sumu asi 12 900 Sk.)

Také nekonkrétne požiadavky v podstate ani splniteľné nie sú, a ak chcú hladovkári zostať verní sami sebe, svojmu záväzku a osobnostne vnútorne konzistentní, nemajú inú možnosť, iba dobrovoľne zomrieť hladom. Druhou možnosťou je zázrak, že sa ocitneme rozhodnutím našej vlády v raji, kde budú všetky tieto nešváry odstránené. Okrem poslednej požiadavky (ktorá mohla byť vzhľadom na možnosti štátneho rozpočtu formulovaná naopak, aby mali poslanci príjmy maximálne trojnásobné oproti minimálnej mzde, alebo minimálnej výške dôchodku, čo by v podstate znamenalo aj niekoľkonásobné zvýšenie dôchodkov), sú všetky požiadavky túžbou, o ktorej naplnenie sa snažia ľudia aj v tých najvyspelejších spoločnostiach.

Existuje však ešte jedna alternatíva, ako zabrániť tejto avizovanej hromadnej samovražde. S dôstojnosťou a hrdosťou v pravý okamžik hladovku ukončiť a v boji za zmenu súčasného skorumpovaného systému pokračovať iným spôsobom.

Požiadavky, hoci spísané veľmi intuitívne a spontánne, presne pomenovali, v akom stave sa naša spoločnosť ocitla. Dokonca smerujú aj k zdroju týchto problémov. Rôzne druhy nátlaku a zastrašovania, nevymožiteľnosť práva, korupcia, postupná deštrukcia systému sociálnej pomoci pre odkázaných a ľudí v núdzi a vykorisťovanie občanov postihnutých nezamestnanosťou ich vlastným štátom sú problémy, ktoré nevyrašili len tak znenazdajky na poli blahobytnej slovenskej spoločnosti. Tieto problémy sú v podstatnej miere dielom súčasných predstaviteľov štátu, ktorý z týchto antispoločenských prejavov urobili normu a princíp vládnej politiky a integrovali ich aj do štátnej politiky. Veľmi presne sa protestujúci zamerali so svojimi požiadavkami na vládu Slovenskej republiky, lebo práve ona svojou politikou a praktickými krokmi živí a podporuje všetky tieto problémy.

Spomedzi mnohých príkladov len jeden, na ktorý sa demonštrujúci snažia upozorniť vo svojej štvrtej požiadavke. Štát pod zavádzajúcimi argumentami zabráneniu zneužívania sociálneho systému odoberá ľuďom, ktorí nie z vlastnej viny prišli o prácu (čo je v podstate väčšina nezamestnaných), z ich minimálnych príjmov napríklad tým, že ich byrokraticky šikanuje neustálou kontrolou na úradoch práce. Tieto opatrenia okrem toho, že zaťažujú štátnu správu, obťažujú aj samotných občanov.


Ako pomôcť?

Zostáva otázka ako vlastne hladovkárom pomôcť. Podporou v hladovaní a povzbudzovaním, aby vydržali čo najdlhšie určite nie. Dôležitejšie, ako podpora v ich snahách potľapkávaním po pleciach je, aby im niekto pomohol konkrétne pomenovať príčiny tých problémov, na ktoré upozorňujú.

Zuzanu Cingeľovú treba podporiť, povzbudiť, ale nie v hladovke. Treba ju podporiť v jej snahách zmeniť bezútešné podmienky a beznádej, ktorá ovláda veľkú časť spoločnosti. Prvou hladovkou, ktorú držala v júni proti porušovaniu práv zamestnancov v U.S. Steel, dosiahla aspoň základ svojich požiadaviek. Kompetentné úrady sa začali zaoberať jej konkrétnymi podnetmi. Tentokrát nemôže byť predtým osvedčená taktika úspešná, lebo sa zmenili požiadavky hladovkárov, aj to, kto sú postihnutí. Požiadavky sú už viac politické, ako len právne a postihnutou už ani tak nie je samotná Zuzana Cingeľová, ako anonymná masa zastrašených ľudí. Hladovku drží skupinka ľudí za riešenie problémov iných, ktorí nenašli odvahu a silu k činu. Zuzana Cingeľová sa rozhodla bojovať za právo na dôstojný život všetkých slovenských občanov. Tých občanov, ktorí neurobia ani to, aby ju prišli podporiť pred úrad vlády. Tých, ktorých schopnosť vzbúriť sa voči rezignácii skončí po tom, ako sa Zuzane Cingľovej, susedom, médiám alebo niekomu inému vyžalujú. Hladovkári si myslia, že sa musia postaviť aj za tých, ktorí sa boja.

Ak im však samotní občania v ich boji nepomôžu, sami veľa nedokážu. A prvým krokom v boji za zlepšenie existujúcej situácie môže byť, že všetci, ktorí majú pocit, že nemajú na Slovensku podmienky na dôstojný život, že všetci títo urobia aspoň zlomok z toho, čo urobila Zuzana Cingeľová. Napríklad, že prídu pred Úrad vlády, podporiť ju a vyjadriť svoju solidaritu. Že donesú cigarety, čaj alebo minerálku. Že ju týmto svojim činom presvedčia, že skončenie hladovky nemusí byť prehrou, ale práve naopak výhrou. Vyhrať bude totiž možné iba vtedy, keď sa začnú za svoje práva biť všetci, ktorým sú upierané. Keď to nenechajú na iných. Keď nebude na problémy upozorňovať jedna nezlomná a odhodlaná žena, ale všetci tí, ktorí nedokážu svoje problémy riešiť sami. Čím viac ľudí príde podporiť hladujúcich, tým viac sa naplní zmysel tejto hladovky. A tým skôr sa bude môcť hladovka skončiť a tak ušetriť aj zdravie týchto odvážnych ľudí. Poškodené zdravie, nieto ešte smrť hoci len jedného z týchto ľudí by nemala žiaden zmysel. Neprebudených by neprebudila, zbabelým odvahy nedodala.

Preto, ak je možné, nepriživujme sa na jej odvahe, vôli a energii, ale pripojme sa k nej a podporme ju tým, že začnem sami obhajovať svoje práva a sami budeme bojovať za riešenie problémov, tak ako to robí Zuzana Cingeľová. Pomôžme ju presvedčiť, aby ukončila hladovku tým, že jej prídeme vyjadriť svoju podporu pred Úrad vlády a prinesieme jej to, čo zatiaľ ako jediné neodmieta – čaj, minerálku a hoci aj cigarety. Cigarety, ktoré môžu byť šancou na život.