Staré lži o trhu už v Rusku nefungujú

Autor: Boris Kagarlickij (mailto:@), Téma: Ostatné, Zdroj: The Moscow Times, 5. augusta 2004
Vydané dňa 20. 08. 2004 (9352 × prečítané)




Deň po dni je televízne spravodajstvo plné do ružova vysmiatych penzistov, radujúcich sa z plánu Kremľa nahradiť materiálne výhody sociálne postihnutých skupín platbami v hotovosti. A deň pod dni ukazujú prieskumy verejnej mienky medzi bežnými Rusmi narastajúci odpor proti reformám.

Režim niekoľkokrát prisľúbil, že v dôsledku reformy nikto neutrpí. Lenže všeobecná nedôvera voči takýmto sľubom je taká veľká, že keby aj bola náhrada poskytnutá štátom primeraná, ľudia by aj tak boli pevne presvedčení, že ich oklamali. A v podstate by mali pravdu. Pretože problémom nie je len to, koľko rubľov bude jednotlivý penzista potrebovať, aby sa zaobišiel bez MHD zadarmo.

Pokiaľ existovali materiálne výhody, ľudia vedeli, že či nastane finančná kríza, alebo prepad na burze, stále budú mať strechu nad hlavou, prístup k základnej zdravotníckej starostlivosti a základnú možnosť pohybu. Táto istota je teraz ohrozená.

Čím viac sa systém skomercionalizuje, tým nákladnejšia bude jeho prevádzka. Poskytnúť dopravným spoločnostiam dotáciu, aby časť pasažierov mohla cestovať zadarmo, je jedna vec. Dať ľuďom dostatočné množstvo peňazí, aby to pokrylo cenu lístkov na autobus, je niečo celkom iné. Veď v cene lístka je nakoniec zahrnutý zisk dopravcu, jeho dane, astronomicky vysoké platy jeho najvyšších manažérov, príjem poisťovacích spoločností a dividendy pre špekulantov na trhu s akciami.

Rovnaká logika sa bude vzťahovať na zdravotnú starostlivosť, bývanie a mnoho ďalších vecí. Štát nebude schopný držať krok s narastajúcimi nákladmi. Ale ani sa o to nechystá pokúšať. Raz a navždy poskytne ľuďom náhradu a potom si umyje ruky.

Gubernátori zase veľmi dobre vedia, že ľudová ukrivdenosť si nájde vinníka predovšetkým v nich. Regionálne a miestne rozpočty sú už teraz napäté. Regionálni vodcovia sa sťažujú v Moskve, a federáli odpovedajú, že primerané fondy už boli pridelené. Z technického hľadiska je to pravdepodobne pravda. Lenže „primerané“ fondy nikdy nestačia zaplátať všetky diery, ktoré v regionálnych rozpočtoch napácha finančná politika Kremľa.

Hodnota materiálnych výhod stúpa tým viac, čím je spoločnosť chudobnejšia. A skúsenosti posledných rokov dokazujú, že čím viac ekonomika preorientúva na trh, tým horšie na tom obyvatelia Ruska sú. Začiatkom deväťdesiatych rokov mnohí ľudia s nízkymi príjmami očakávali, že po zavedení trhových reforiem si budú žiť skvele. Dnes im už len pri myšlienke na ďalšie zmeny behá mráz po chrbte. Tým viac, že ostatné reformy Kremľa nesú pečať tej istej ideológie, ktorá kraľovala začiatkom deväťdesiatych rokov.

Štátna propaganda nefunguje, a nielne preto, že jej poslovia sú neschopní. Ani skvelý reklamný agent mnoho nezmôže proti zažitej skúsenosti. Ak človek nikdy nebol v Afrike, môže ho niekto presvedčiť, že tamojší ľudia majú tri nohy. Ale nikdy ho nepresvedčia, že tri nohy má on sám a jeho susedia, bez ohľadu na to, koľko ton novinového papiera a hodín televízneho vysielania sa na to využije.

Propaganda voľného trhu bola v Rusku koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov efektívna preto, lebo ľudia nevedeli o živote v trhovej ekonomike o nič viac, ako o živote vo vzdialených galaxiách. Svoj vlastný, sovietsky svet však poznali ako vlastnú dlaň, a chápali, že komunistická propaganda bola určená na to, aby ich na každom kroku klamala. Odmietnutie starej ideológie od a po zet viedlo k nekritickému prijatiu nových myšlienok, ktoré boli navyše prezentované ako jediná možná alternatíva.

Teraz sa situácia zmenila. Rusi sa od roku 1991, ako sa kapitalizmus stával ich realitou, toho veľa naučili. Dni, keď verili, že po ďalšej várke liberálnych reforiem sa budú mať lepšie, sa už pominuli. Osobná skúsenosť ich naučila, že pravdou je pravý opak.

Jedným z dôvodov, prečo sa Kremeľ rozišiel s liberálnou inteligenciou, bolo zistenie, že už nepotrebuje dobre platenú armádu ideológov voľného trhu. Nie preto, že by sa režim chystal otočiť sa trhu chrbtom, ale preto, že teraz, keď už verejnosť vie, o čo kráča, majú títo ideológovia čoraz menší dosah. Ponechať im naďalej staré vysoké platy, a čo je dôležitejšie, poskytovať im rovnaký politický vplyv, akému sa tešili v deväťdesiatych rokoch, by bolo úplným mrhaním zdrojmi – a niečo také si žiadna trhová ekonomika nemôže dovoliť. Preto je ostatná fáza neoliberálnych reforiem sprevádzaná ochladením vzťahov medzi režimom a veľkňazmi neoliberalizmu.

Štátna propaganda sa preto mení na čoraz hrubšiu a agresívnejšiu. Každý totiž vie, že hlavný argumentom štátu nebudú slová, ale obušky.