Postkomunistický žobrák

Autor: Joseph Grim Feinberg (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 06. 07. 2004 (11030 × prečítané)




Študent zbadal na ulici žobráka a strčil ruku do ruksaku, aby tam pohľadal nejaké drobné. Ale keď k žobrákovi podišiel, ten skryl svoju ruku a odvrátil sa. „Vy ste ale čudný žobrák,“ povedal študent, „keď sa skrývate, keď vám človek chce dať peniaze.“ „Od študentov peniaze neberiem,“ povedal žobrák, „iba od boháčov.“ „Ale keď vám študent tie peniaze ponúka...“ nástojil študent. „Aj tak,“ odvetil žobrák.

Študent sa však nevzdával. „Ale ak nevezmete peniaze od ľudí, ktorí vám ich ponúkajú,“ povedal, „kto bude financovať vašu prácu? A keď žobráci zmiznú z ulíc, kto bude ľuďom hovoriť, že treba zmeniť tento nanič svet?“ Stisol žobrákovi ruku a vnútil do nej peniaze.
(Je možné, že to bol zahraničný študent. Domáci študenti si ešte takéto veci hovoriť nenavykli.)

*    *    *



Na rohu ulice vedľa hŕby špinavého snehu kľačal žobrák, s rukou vystretou do mrazu.
Okolo prešiel pekne oblečený muž po boku s pekne oblečenou ženou. Ako prechádzali okolo, muž sa otočil a vyštekol: „Nájdi si robotu!“
„Ale veď ja robotu mám,“ odvetil žobrák.
Pekne oblečený muž zastal a zamračil sa, zatiaľ čo žena ho zaťahala za rukáv, aby išiel ďalej.
Žobrák sa spýtal: „Čo robíte vy?“
„Pracujem pre súkromnú firmu,“ odpovedal pekne oblečený muž. „Pracujem veľmi tvrdo, od rána do večera.“
„Nuž,“ odvetil žobrák, „ja som na tom lepšie. Ja som politik.“ Potom sa usmial, a znova otrčil ruku.

*    *    *



Jedného rána odhadzoval robotník sneh na pešej zóne, keď uvidel žobráka. Dal mu do ruky mincu a dodal: „Ktovie – možno už čoskoro skončím aj ja na tvojom mieste.“
Žobrák prikývol a povedal: „To je sranda, lebo ja si teda nemyslím, že skončím na tvojom.“
„No,“ povedal robotník, „potom z nás budú buď konkurenti, alebo priatelia.“

*    *    *



Keď kráčala k svojmu autu, zbadala elegantná dáma v strednom veku žobráka. Keď videla, ako okolo chodí plno ľudí a ani len okom oňho nezavadí, vrátila sa k nemu a hodila mu do klobúka pár mincí. Potom povedala, „To sú ale ľudia! Za socializmu si zvykli nedávať nič na dobročinnosť. Majú vyprázdnené duše. Musí sa medzi nimi rozvinúť kultúra darcovstva. V Rotary Clube s tým začíname. Ale hentí do Rotary Clubu nevstúpia.“ Potriasla hlavou a dodala, „Žehnaj vám pánboh.“
„Ďakujem vám, pani,“ odvetil žobrák. „Máte úplnú pravdu. Akurát, že ja nechcem peniaze hentých. Ja chcem vaše.

*    *    *



„Cigán!“ rozhľahol sa krik. „Cigán mi ukradol peňaženku!“
Potom sa za rohom, kde sedel žobrák, zjavil bežiaci Róm. „Daj mi klobúk!“ povedal žobrákovi, potom sa hodil na kolená a ponížene zvesil hlavu. Žobrák vyskočil a nohou pred neho prisunul svoj obrátený klobúk.
„Ten chlap tvrdí, že som mu ukradol peniaze,“ povedal Róm.
„A ukradol si?“ spýtal sa žobrák.
„Jasné,“ odpovedal Róm. „Ale on ich nepotreboval. Príliš ho zaujímali jeho Financial Times.“
V tej chvíli sa spoza rohu privalil mocný muž a zadýchane sa spytoval, „Kde je ten Cigán?“
Žobrák sa vypol, zatváril sa elegantne a pokojne prešiel okolo Róma. Keď boháč prechádzal okolo, žobrák siahol do vrecka, vybral pár mincí a hodil ich do žobráckeho klobúka.
Len čo mocný boháč zmizol, Róm sa postavil. Vybral časť z peňazí, ktoré ukradol, dal ich do klobúka, a potom sa pustil svojou cestou.

*    *    *



Boháč, ktorý práve skončil vianočné nákupy pre svoje deti, narazil pri východe z obchodného domu na žobráka. Žobrák vyzeral tak úboho, že sa boháč len-len nepustil do smiechu. Ale boli Vianoce, a tak muž prehrabal vrecká, dokým nenašiel mincu primeranej hodnoty. Odovzdal ju žobrákovi a zamrmlal pritom, že ten vagabund ju aj tak iste minie len na chľast.
Žobrák ho začul a povedal, „Máte pravdu. Možno to naozaj miniem na chľast. Ale zase, vy by ste to akurát tak minuli na šampanské. A kto má väčší dôvod piť, vy alebo ja?“


O niekoľko týždňov neskôr sa boháč rozhodol pustiť sa do politiky a zorganizoval večeru spojenú so zbierkou. Žobrák sa to dozvedel a zaujalo ho to. Obliekol si pokrčený oblek a pekný kožuch z čias, keď ešte mal prácu, ktorý si nechával, dokiaľ to len bolo možné. Tak prenikol na onú večeru. Boháč chodil od stolu k stolu, vysekával poklony, ľahko konverzoval s hosťami, a potom ich vyzýval na podporu jeho dôležitého programu. Keď podišiel k žobrákovi, nemohol boháč uveriť vlastným očiam.
„Há!“ povedal. „Ja som vedel, že nie si naozajstný žobrák!“
„A vy,“ odvetil žobrák, „ja som vedel, že nie ste naozajstný boháč, ale iba žobrák.“

Boháča to zarazilo. Pokračoval, „Za cenu takého kožucha by si si mohol dovoliť jedlo na celý mesiac.“
„A za cenu takejto kampane,“ povedal žobrák, „by ste si mohli dovoliť dať mi prácu.“

Boháč sa pobral k ďalšiemu stolu a príspevok si nevypýtal.

*    *    *



Boháč sa pošmykol na ľade a zlomil si nohu. Pribehol k nemu žobrák a pomohol mu na nohy. Podržal ho pod pazuchou, kým nedokrivkali k lavičke pri telefónnej búdke, a potom žobrák zavolal sanitku.
Keď sa všetko skončilo a boháčovi pomohli, k svojmu kolegovi podišiel ďalší žobrák a povedal: „To si načo robil? Ty si myslíš, že boháčom treba pomáhať?“
„Boháč potrebuje pomoc zo všetkých najviac,“ povedal prvý žobrák. „Zakaždým, keď mi hodí mincu, je to, akoby mi napľul do tváre. Povedal som si, že mu tú láskavosť vrátim.“


*    *    *



Jedného dňa dala prostitútka peniaze žobrákovi.
„Odkedy máš toľko peňazí, aby si mi mohla dávať?“ spýtal sa žobrák
„Od minulej noci,“ odvetila prostitútka, „keď som ich vzala bossovi mafie, kým spal.“
„A nebojíš sa, že si ťa nájde?“ spýtal sa žobrák.
„Nie,“ odvetila prostitútka, „aspoň dokým sa neskončí volebná kampaň.“
„Tak potom len dúfaj, že vyhrá,“ povedal žobrák a prostitútka sa zasmiala.

Na druhý deň dala tá istá prostitútka žobrákovi ďalšie peniaze.
„Ten mafián bol u teba zase?“ opýtal sa zarazený žobrák.
„Nie,“ odpovedala prostitútka, „to bol normálny zahraničný investor.“
„A nehanbíš sa,“ spýtal sa žobrák, „kradnúť toľko peňazí od normálneho človeka?“
„Dopekla,“ povedala prostitútka, „veď zlodeji sme všetci. Ide len o to, kto berie komu a čo.“

*    *    *



K žobrákovi sa priblížil človek s prísnym výrazom v tvári. „Počúvaj,“ povedal „toto je naše územie, ale nevadí nám, keď tu budeš. Ak nám dáš desať percent z toho, čo zarobíš, dáme ti výhradné právo na tento roh.“
Žobrák sa zasmial. „Mafia žobre peniaze od žobráka! Už len za to vám tentokrát tie peniaze dám. Ale nabudúce už nepríďte, lebo si začneme mýliť, kto je kto.“

*    *    *



„Pozrite,“ povedal turistický sprievodca. „Ozajstný žobrák! A dokonca má svetlú kožu, ani to nie je Cigán. Vidíte? Konečne sme dospeli, stali sme sa normálnou krajinou. Súčasťou slobodného sveta!“

*    *    *



Na hlavnom námestí sa zhromaždili ľudia na politický míting. Rozdávalo sa pivo a guláš, a tak prišiel aj žobrák. Potom sa ozval rečník z pódia. „Chcem sa vás, ľudia, spýtať, čo si myslíte. Povedzte nám, čo si po štrnástich rokoch ceníte na demokracii.“
Žobrák sa na chvíľu zamyslel a potom zdvihol ruku. Konferenciér ho vyvolal, ešte než si povšimol, že je to žobrák. „No,“ povedal žobrák, „teraz sa môžem pri žobraní pokojne prežehnať a ďakovať Bohu. Ale na druhej strane...“ Zvyšok jeho slov však zanikol v potlesku davu a konferenciér vyvolal niekoho iného.

*    *    *



Pomôž postihnutým, stíhaj zámožných.

Robert Reich (bývalý neúspešný kandidát na guvernéra štátu Massachusetts)