Nemali sme NATO?

Autor: Michal Polák (mailto:hejrup@hejrup.sk), Téma: NATO
Vydané dňa 07. 06. 2004 (20803 × prečítané)




„No to hádam ani možné nie je!“ skríkol som na obrazovku televízora. Bolo jedenásteho mája, vyše dvoch týždňov do začiatku Parlamentného zhromaždenia NATO v Bratislave, a nemenovaná spravodajská stanica práve odvysielala šot o tom, ako je polícia „pripravená“ na demonštrantov. Na obrazovke bolo vidieť „výcvik“ – hradbu ťažkoodencov s plastikovými štítmi, oproti ktorým sa hnali v úlohe demonštrantov policajti v akýchsi poľných uniformách, hádzali dlažobné kocky a unikali pred striekajúcimi vodnými delami. Spravodajca vážnym hlasom varoval, že „slovenskí anarchisti“ si zavolali na pomoc kolegov zo zahraničia; policajný dôstojník v odpovedi na spravodajcovu otázku označil za najnebezpečnejších Talianov, pretože údajne majú špeciálny výcvik, ako postupovať proti zásahovým jednotkám...

Takúto tvrdú policajno-mediálnu manipuláciu som zažil naposledy pred pár rokmi v Londýne, kde sa pred protestmi na prvého mája podobne objavovali z prsta vycucané informácie, že na hlavné mesto sa vrhne „400 anarchistov s mačetami“. Lenže tieto „informácie“ vychádzali v novinách, ktoré boli politicky orientované „mierne napravo od Džingischána“, ako sa v Británii malebne hovorí. Na Slovensku, na rozdiel od Spojeného kráľovstva, však niet médií, ktoré by korigovali tieto panikychtivé „údaje“ poukazom na to, že zhromaždiť sa a pokojne vyjadriť svoj názor je nie trestný čin, ale ústavné právo; že ak už vôbec hovoríme o antikapitalistických protestoch, patrili k nim aj protivojnové pochody milióna ľudí vo Florencii a v Londýne, ktoré boli napriek obrovskému počtu účastníkov úplne pokojné; a že pokojne sa nakoniec vždy správala drvivá väčšina účastníkov všetkých doterajších antikapitalistických protestov.

Nie – na Slovensku treba urobiť zo všetkých demonštrantov „antiglobalistov“ a „anarchistov“ s dlhými zlepenými vlasmi, sfetovanými hlavami, dlažobnými kockami v rukách a zúrivosťou v srdci. Pritom ja sám skutočne netuším, čo to ten „antiglobalizmus“ vlastne je. Viem len – vďaka Rebecce Westovej za inšpiráciu – že média označujú za antiglobalistu prakticky každého, kto je ochotný ukázať svoj názor aj verejne, nielen v krčme pri pive.s

Takýchto ľudí, ktorí pritom nie sú napojení na žiadnu stranícku centrálu ani inú oficiálnu inštitúciu, je v Bratislave päť a pol a asi všetci sa navzájom poznajú. Jeden z nich mne i niekoľkým ďalším spoločným známym poslal 23. apríla e-mail s nasledovným znením: „O chvilu je tu bratislavsky majovy "supersummit", Spanieli, Honduras, Thajsko(?) stahuju vojakov z Iraku a my nic???“ K adresátom patril i známy radikálny novinár, ktorý sa postupne myšlienky chytil. Asi o týždeň neskôr bolo dohodnuté prvé stretnutie, na ktorom sa malo zasadanie PZ NATO preberať.

Prosím, povšimnite si dobre ten dátum. 23. apríla sa ešte len pomaly-pomaličky začalo uvažovať nad tým, či teda nejako dáme najavo svoj nesúhlas s touto útočnou alianciou. Zato už 19. apríla vyčlenila vláda „100 vojakov Ozbrojených síl SR, štyri obrnené transportéry a šestnásť cestných motorových vozidiel vybavených na výkon policajných činností do podriadenosti Policajného zboru“, aby sa postarali o „bezpečnosť“ počas zasadania PZ (http://www.minv.sk/pk/2004/ARCHIV/KM-111/uznesenie.htm). Nejaké naozajstné plánovanie protestov sa teda začalo až dávno potom, čo z médií zazneli hrozivé tóny policajných megafónov a hysterické varovania pred krvilačnými antiglobalistami. Príčinná súvislosť bola teda presne opačná, než sa všeobecne usudzuje. Nie tisíce očakávaných demonštrantov boli príčinou „bezpečnostných“ opatrení, ale otvorená príprava v podstate výnimočného stavu natoľko rozčúlila hŕstku obyčajných ľudí, že sa rozhodli – i keď už bolo dávno na všetko neskoro – akú-takú akciu zorganizovať. Ducha protestu teda vyvolala sama polícia ruka v ruke s médiami. Nebyť ich hrubozrnného prístupu, možno by sa počas tohto nezaujímavého, druhoradého podujatia nebolo udialo v Bratislave vôbec nič.

Vtipy o tisícoch stratených antiglobalistov, hľadajúcich PZ NATO kdesi v Slovinsku, sú teda úplne vedľa. Tieto tisíce jednoducho nikdy nejestvovali, patria do ríše rozprávok spolu s vílami a ježibabami. Ak ste si doteraz mysleli, že zasadanie antiglobalisti nenarušili práve vďaka dobrej príprave polície, odcitoval by som vám jeden starý vtip:
– Prečo tak mávaš rukami?
– Zaháňam krokodíly!
– Veď tu žiadne nie sú.
– No vidíš, ako mi to ide...

O zdravom rozume a červených zástavách

Na prvom stretnutí iniciatívy „Stop natizmu“ sedeli „štyria ľudia a SISkár“. Osobne som sa na ňom nezúčastnil, ale vraj to bolo ako zo Švejka. Chýbalo už len, aby pán, ktorý tak zaujato čítal noviny v blízkosti organizátorov, ukázal druhú stranu klopy saka a na nej odznak tajnej polície. Vtedy sme sa na tom ešte smiali a jednoducho zmenili miesto stretnutí. O týždeň neskôr už to také veselé nebolo. Ale k tomu ešte prídeme.

SISka by však bola urobila lepšie, keby sa do vecí vôbec nezamiešala. Na spory a rozpory sme si bohato stačili aj sami. Medzi tých pár čudákov, čo sú ochotní venovať vlastný čas, energiu i pár korún na to, aby sa pokúsili troška zahýbať ospalou verejnou mienkou, totiž patrí i pár mladých revolucionárov, ktorým omámil hlavu Lev Trockij či Che Guevara. Nakoniec sa rozpory medzi nimi a ostatnými ukázali byť neprekonateľné. Kameňom úrazu sa stalo, či sa „jednotlivé skupiny“ budú môcť na demonštrácii nejako „označiť“.

Každému bolo jasné, o ktoré skupiny ide a ako sa chcú značiť. „Prečo by sme tam nemohli prísť s červenými zástavami? Veď na Západe je to bežné!“ Nuž áno, na Západe je to bežné. Naproti tomu tam nie sú bežné združenia bývalých politických väzňov, spomienky na červené transparenty o večnom priateľstve so ZSSR či na kasárne plné sovietskych vojakov. Máme inú históriu a aj socialistom medzi nami (mimochodom, ja sa k nim rátam tiež) by veľmi prospelo, keby sa to snažili pochopiť.

Nezabral argument, že predsa ide o vec, nie o reklamu tej či onej organizácie. Nezabral argument, že demonštrácia proti vojne v Iraku 15. februára minulého roka bola na slovenské pomery taká veľká práve preto, že sme ľudí vyzvali nenosiť deliace symboly. Jednoducho sme sa tentoraz nedohodli. A tak sme my všetci, ktorí neboli ochotní pretŕčať sa verejne pod kosákmi a kladivami, z ďalšej účasti v iniciatíve „Stop natizmu“ nahlas či potichu vycúvali, vrátane známeho radikálneho novinára.

Priznávam bez mučenia, že osobne mi neúčasť v podstate vyhovovala. Nakopilo sa akosi veľa práce, okrem iného na kritike dôchodkovej reformy, ktorú pripravuje naše Združenie sociálnej sebaobrany, a tak už na organizovanie protestu veľa energie nezostávalo. No predsa mi počas našich stretnutí vzklíčila v hlave istá myšlienka. Nasadzujú nám médiá psiu hlavu? Robia z nás trosky, otrhancov, vagabundov? Dobre. Prejdeme im cez rozum. Prídeme demonštrovať v oblekoch či kostýmoch a budeme sa správať ako v opere. To ich naučí nadávať nám do „antiglobalistov“!

Na „protinatovských“ stretnutiach tento nápad veľký úspech nezožal – nekonvenčný odev je pre niektorých ľudí súčasťou osobnej identity. Zmieril som sa teda s tým, že sa nikdy neuskutoční. Až doslova pár dní pred začiatkom zasadania nadchla táto myšlienka niekoľkých priateľov natoľko, že sme sa ju predsa len rozhodli zrealizovať (celkom nezávisle na „boľševickej“ demonštrácii). Áno, spravíme to. Prinesieme na námestie symbolickú petíciu – na to nijaké povolenie nepotrebujeme – a smútočný veniec všetkým nevinným obetiam útočných vojen. Bude to vskutku symbolická záležitosť, keďže na akúkoľvek propagáciu niet času a v hysterickej atmosfére by aj tak nebolo možné očakávať nejakú účasť. Dáme však najavo, že človek, ktorý nemá NATO v láske, nie je ešte automaticky ani mediálny „boľševik“, ani mediálny „anarchista“. Áno, spravíme to. Keď už kvôli ničomu inému, tak kvôli vlastnému čistému svedomiu.

Podobne ako my ohlásilo médiám svoju nezávislú akciu aj voľné združenie Jedlo namiesto zbraní. To rozlieva bezdomovcom a iným biednym ľuďom vegánsku polievku každú sobotu, bez ohľadu na záujem médií – no tentokrát ho chcelo spojiť s výčitkou adresovanou sýtym, ktorí zasadali v Redute.

„Antiglobalisti“, alebo polovica Slovenska?

V sobotu som sa bol na Námestí Slobody pozrieť. Nahlásiť desaťtisíc účastníkov bolo podľa môjho názoru geniálnym vlastným gólom, ktorým – aby sme zmenili metaforu – organizátori úžasne nahrali polícii na smeč. Zrazu bola na svete vynikajúca zámienka, prečo bezpečnostné zložky vyhlásili svoj výnimočný stav. Že ho pripravovali mesiace dopredu, kdežto demonštrácia bola nahlásená asi dva týždne pred PZ, to už nikoho nezaujímalo – a médiá zo všetkých najmenej.

Ozajstných účastníkov akcie som odhadol na desať; novinárov zo tridsať, zvedavcov môjho druhu snáď päťdesiat. K tomu pár desiatok uniformovaných policajtov, ťažkoodenci na hraniciach námestia, nad hlavou helikoptéry – no a na všetkých lavičkách okolo fontány porozsádzaní tajní. Trapas vskutku historických rozmerov.

V sobotu som sa bol pozrieť aj na rozdávanie polievky bezdomovcom, na ktoré sa chystalo Jedlo namiesto zbraní. Tak toto už bola trošku iná káva. Decká napospol ešte v stredoškolskom veku sa na nič nehrali a nijako sa nenaparovali. Prišli nasýtiť prázdne žalúdky a to aj robili, za sprievodu fláut, gitary, spevu a s veľkým transparentom: „Rozdávame jedlo hladným. Čo vy, NATO?“ Asi pol hodinu pred tým, ako začali, začul som na lavičke pred Starou tržnicou rozhovor dvoch bezdomovcov: „Dneska asi polievka nebude. Veď sa pozri, koľko je tu všade policajtov! Nie, dnes asi neprídu“. Ale prišli. Iný bezdomovec, sympatický štrbavý pán, sa so mnou tiež z ničoho nič podelil o názor: „No pozrite sa, koľkých policajtov sem Palko poslal. Ale veď čo, čo by sa starostil, koľko miliónov na to šlo – veď my na to máme, no nie?“ uškrnul sa. „Ako v tej pesničke...“

Máme na to však naozaj? Proti komu bolo treba nasadzovať 4000 policajtov, zátarasy a celú zoologickú záhradu bojovej techniky (aligátorov, šakalov atď.)? Proti hŕstke mladíkov snívajúcich o revolúcii? Proti dlhovlasým chlapcom a dievčatám, ktorí ako každú sobotu kŕmili bezdomovcov? Či proti skupinke, ktorá v slávnostnom oblečení prišla na námestie s vencom pre nevinné obete vojen?

Nie. V skutočnosti boli „bezpečnostné“ opatrenia namierené proti tým, ktorí na námestiach vôbec neboli. Proti pani, ktorá v obchode predáva zeleninu. Proti šoférovi MHD. Proti žeriavničke v železiarňach. Proti ošetrovateľovi v nemocnici. Skrátka, proti úplne normálnym ľuďom – proti tým najmenej štyridsiatim ôsmim percentám z nich, ktorí boli podľa prieskumov verejnej mienky odporcami vstupu do NATO. Slováci nie sú zvyknutí demonštrovať. Mávnutie rukou a vetička „Aj tak sa nič nezmení!“ sú pre nás rovnako typické, ako bryndzové halušky. No „Niekto Hore“ sa radšej rozhodol neponechať nič na náhodu. Bolo treba obyvateľov hlavného mesta riadne vystrašiť, aby im náhodou nenapadlo prísť sa na protesty pozrieť. Aby nebol náhodou dav zvedavcov taký veľký, až by to z protestov spravilo skutočnú demonštráciu odporu. Veď uvážte, akú hanbu by utrpela naša vrchnosť pred svojimi zahraničnými kolegami! Preto bolo potrebné urobiť z každého prípadného demonštranta šialenca so zápalnou fľašou v ruke, preto bolo potrebné postarať sa o to, aby s demonštrantmi nijaký „slušný človek“ nechcel nič mať – celkom bez ohľadu na to, čo si myslí o NATO – a preto bolo potrebné dokonca Bratislavčanov vystríhať, aby radšej vôbec nevychádzali z domu. Za tých desať zlomenín a popálenín, ktoré si polícia sama spôsobila pri nácviku zásahov proti „antiglobalistom“, a ktoré boli presne podľa mojich predpokladov jedinými zraneniami z celého obdobia zasadania, to zainteresovaným určite stálo.

Že nešlo o bezpečnosť, ale o prachsprostú politiku, priznal vlastne aj sám pán šéf Úradu na ochranu ústavných činiteľov Ján Packa. V sobotu počas rozhovoru s rozdávačmi jedla otvorene povedal, že ich nepovažuje za nebezpečných. No vzápätí na to vyhlásil, že na Hviezdoslavovom námestí sa jedlo rozdávať nebude, pretože – a teraz dávajte dobrý pozor – tam demonštrácie „nie sú vhodné“. A keby tam aj nejaká vznikla, policajti ju vyženú. (Mimochodom, presne v tomto okamihu som si povedal, že ak to čo len troška bude možné, presne tam prinesieme svoju petíciu.)

Inými slovami, tu už nešlo o nijaké „bezpečnostné opatrenia“. Tu sa Niekto Hore rozhodol, že v blízkosti zasadania PZ sa názory, čo ako pokojne, jednoducho vyjadrovať nesmú a basta. Takže už vieme. V našom štáte síce existuje akási sloboda prejavu, síce platí akási Ústava SR – no len do chvíle, kým sa niekto, kto vydáva rozkazy polícii, nerozhodne, že to „nie je vhodné“. A ten niekto nie je ani parlament, ani nijaký iný volený orgán. A nie je to ani v stave vojny, ani počas inej výnimočnej situácie. Jednoducho si „niekto“ len tak mírnix-dírnix povie, že občianske slobody práve v tejto chvíli neplatia – a vy, milí občania, sa môžete postaviť aj na hlavu, do „zóny“ sa ako demonštranti nedostanete. (I keď policajti nakoniec podľahli vlastnej propagande a – očakávajúc ktovieakú háveď – v oblekoch a kostýmoch nás do „zóny“ pustili.)

Polícia zasahuje... éé, prekračuje

A tu by sa príbeh o psychologickej manipulácii verejnosti počas PZ NATO mohol končiť, keby... Keby sa v určitom okamihu nebol zmenil z frašky na drámu. Keby sa ním neodhalila skrytá tvár nášho štátu, odporná ako hmyz, čo lezie spod odvaleného kameňa.

Pár dní pred „natovským“ víkendom som sa dozvedel, že zvolávateľov „boľševického“ zhromaždenia, ba dokonca aj dvoch z ich priateľov, ktorých legálne nemala polícia odkiaľ poznať, predvolali na „podanie vysvetlenia“. Ak neviete, čo to je, preložím: policajný výsluch. U „Dvoch levov“. Ako kedysi. A postupovali tiež ako kedysi: „Kto je „za tým“?! Hovor, lebo prídeš o robotu! Zavrieme ťa, až sčernáš! Dostaneš maturitné tablo do Justičáku! Ak si niečo zatajil, odrežem ti hlavu a naseriem ti do hrdla! Kde sú výcvikové tábory? (??? – ak nemáte potuchy, o čom to tu točili, nie ste sami...) Kto tam príde? K akej organizácii patrí? Mená, mená, mená! Zahraničné kontakty! Aké má XY majetkové pomery?“ A tak ďalej a tak podobne – presnejšie je to všetko spísané v článku Štefana Szilvu.

Pravdupovediac, ani ja som v prvej chvíli netušil, že už samotné predvolanie bolo nezákonné. Nepoznám naspamäť zákon o Policajnom zbore a nevedel som, že „podanie vysvetlenia“ slúži ako pomoc pri objasňovaní priestupku alebo trestného činu – a že keďže žiadny nebol spáchaný, policajti vôbec nemali právo nikoho nikam volať. Nežijeme totiž vo svete vedeckofantastických filmov a polícia si nemôže len tak predvolávať hocikoho, o kom si myslí, že by niečo povedzme mohol spáchať v budúcnosti.

Jedno som však predsa len pochopil veľmi rýchlo. Tu nešlo o to, aby organizátori „preukázali, či sú schopní zabezpečiť nerušený priebeh 10-tisícového protestného zhromaždenia", ako to o pár dní mylne tvrdila pani hovorkyňa bratislavskej polície (ktorú zrejme ani neinformovali, že dvaja z predvolaných vôbec organizátormi neboli). Tu šlo o tvrdé zastrašovanie, o vyhrážky, o „spracovávanie“. Lenže v demokratickom štáte nemá polícia právo nikoho bezúhonného takto „spracovávať“ – ani keby mal neviemaké názory. Lebo na názory a na ich verejné vyjadrenie má v demokracii každý sväté právo. Náš známy Niekto Hore na to zrejme „zabudol“ – a prikázal polícii, aby si na organizátorov demonštrácie „posvietila“.

A od tejto chvíle už bola i „boľševická“ demonštrácia zase tak trochu aj mojou vecou – a myslím si, že by mala byť aj vašou. Lebo, priatelia, takto sa rodí policajný štát. Neutešujme sa, že veď ide predsa iba o „extrémistov“. Lebo extrém neznamená nič iné, ako okraj. Ak sa „krajné“ skupinky od tela spoločnosti odrežú, bude to znamenať len toľko, že na okraji sa ocitnú tí, ktorí s nimi predtým susedili. Odrežeme teda aj ich – veď už je to zaužívaný spôsob boja s „extrémizmom“ – a za chvíľu už nám ostane len jeden povolený názor, jeden druh povolených myšlienok, jeden spôsob správania. Iba ten už žiadne „okraje“ mať nebude.

Blízke stretnutia nepríjemného druhu

A prečo som vlastne výpovediam o policajnej svojvôli veril? Nuž preto, že aj pri mojich chodbových dverách zazvonil v sobotu napoludnie zvonček, hoci som žiadnu návštevu nečakal. Už som však počul o problémoch našich revolucionárov a tušil som, koľko bije.

Nemýlil som sa. Za sklenenými dverami na chodbe stáli dvaja mládenci v kožených bundách a jeden z nich cez sklo ukazoval preukaz, na ktorom som si stihol prečítať „POLÍCIA“. „Kriminálna polícia,“ upresnili, keď som odomkol dvere. Vraj som povinný podať vysvetlenie. „Podľa akého zákona?“, pýtam sa. Ten naľavo, s mierne zvlnenými hnedými vlasmi, ktorý sa trocha ponášal na jedného z mojich bratrancov, mi s úsmevom odcitoval paragraf 17 zákona o Policajnom zbore – presne ten paragraf, ktorý sa tejto situácie nijako netýkal.

„Som z niečoho podozrivý?“ – „To nie.“ – „Tak potom si myslím, že tento paragraf sa na mňa nevzťahuje.“ – „Ale vy nemusíte byť z ničoho podozrivý, iba nápomocný pri odhaľovaní priestupku alebo trestného činu.“ – „Akého priestupku alebo trestného činu?“ – „To vám my nemusíme hovoriť.“ – „Tak potom myslím, že ja nie som povinný nič povedať vám.“

Chvíľku sme sa takto laškovali, keď tu zrazu ten vpravo, s nakrátko vystrihanými vlasmi a šošovičkou na nose, vyhlási: „No pozrite sa pán Polák, vy máte svoje paragrafy, my svoje, môžeme sa tu naťahovať, ale na čo je to dobré. Neberte to tak, že je to podľa zákona, ale že ide len o taký kamarátsky rozhovor.“ Aj túto taktiku už som poznal zo skúseností skôr predvolaných. Nuž, kamaráti sa mi obyčajne nevyhrážajú predvolaním na policajnú stanicu. Nemal som chuť čokoľvek im hovoriť a v podstate som ani nepovedal. Uistil som ich jedine, že naša akcia bude celkom nenásilná. „Kamarát“ na to vyhlásil: „No dobre, vy možno takí budete, ale čo keď tam prídu ešte nejakí iní, ktorí budú chcieť robiť výtržnosti?“ (To sotva, pomyslel som si – ak ich tam teda náhodou nepošlete vy...)

„A to sa tu budeme rozprávať len tak medzi dverami? To vám nevadí, že to budú počuť susedia?“ „Nevadí.“ (Moja hanba to predsa nie je. A vašu vám nebudem pomáhať zakrývať.)

„Ste si vedomí, že ak usporiadate neohlásené zhromaždenie, dopustíte sa priestupku?“ skúšal to Bratranec. Budeme mať so sebou petíciu, na to nepotrebujeme povolenie. „Tak petíciu... takže nebudete mať žiadne transparenty, ani nič také?“ chytil sa toho Bratranec. Nuž, k tomu som nemal potrebu sa vyjadrovať, a hoci sa ma na to spýtal ešte aspoň trikrát, ani som sa nevyjadril.

V podstate to poukazuje na dosť veľkú neschopnosť polície. Najprv si ktosi kdesi vymyslel nejakých antiglobalistov, a potom sa to už všetko na seba nabaľovalo – už sa bolo treba báť a už bolo treba porušovať zákony, lebo veď „čo, keď“... Keby sa od začiatku nebolo robilo okolo PZ zo strany oficiality také haló, zrejme by ani k týmto veciam nedošlo.

Jedna vec však na tom celkom nesedí. Pretože poznámka, ktorú prehodil Kamarát na záver, už celkom k získavaniu informácii nepatrí. Naopak, skôr poukazovala na použitie dezinformácií v záujme niečo rozbiť: „Poznáte pána Chmelára?“

Nuž, sú určité informácie, ktoré sú verejne prístupné (napríklad aj na stránke hej rup!) a k nim nemám čo dodať. „Lebo on vás pozná. Aj za ním sme boli, a povedal nám o vás veľa zaujímavého. Na tom ešte budeme pracovať,“ pokýval Kamarát ostrihanou hlavou. Som skutočne zvedavý, čo je už na mne takého zaujímavého. Ja za zaujímavé považujem, že Eduard Chmelár v priebehu „natovského“ víkendu ani len nebol na Slovensku a žiadni policajti za ním neboli. Nechám na vás, aby ste zauvažovali, či je normálne, aby slovenská polícia rozosievala nedôveru medzi bezúhonnými slovenskými občanmi.

Tým sa však moje stretnutie s „kamarátmi“ neskončili. Musel som ešte zažiť, ako nášmu zastrašovanému priateľovi, ktorého policajti okrem trojhodinového výsluchu navštívili na druhý deň doma a na ďalší ešte aj pri nákupe v Auparku,ako teda tomuto priateľovi zazvonil telefón priamo počas nášho stretnutia s ním a „kamaráti“ opäť vyzvedali. A musel som zažiť, ako ho potom v našej prítomnosti v podstate prepadli dve „korby“ v civile, pán Béžový a pán Čierny – podľa tričiek, ktoré mali na sebe – a chystali sa spustiť naňho vyskúšaný prístup. Keď sme sa do veci zastareli aj ja s priateľom Š., nechýbalo veľa, aby sme nedostali výprask. Ten agresívnejší z oboch ramenatých, vystrihaných chlapov dokonca naozaj schmatol Š. za ruku a ťahal ho do ich – mimochodom, tiež civilného – auta. Bolo veľmi vtipné, že obaja páni od nás pýtali občianske preukazy, no sami neboli ani na chvíľku ochotní dokázať, že sú skutočne policajti a nie iba náhodní násilníci. Pán Čierny sa naveľa-naveľa uhovoriť dal; o pánovi Béžovom neviem doteraz nič, iba že si hovorí „Rasťo... éé, Rado – Rasťo je krycie meno...“

Rasťo-Rado napadol Š. ešte raz, keď telefonoval s naším známym právnikom, a chcel mu vytrhnúť mobil z ruky. Ale políciu – tú naozajstnú – zavolali nakoniec oni dvaja na nás. Z ničoho nič sa dovalili tri(!) policajné autá, z nich vyskákali prinajmenšom šiesti-ôsmi policajti, a poďho veselo overovať našu totožnosť. Agresívne správanie ich kolegu – alebo je predsa len skôr na výplatnej páske SISky? – ich nezaujímalo. Zato bolo nadovšetko dôležité overiť, kto sme my dvaja. Aj napriek tomu, že nám nijakovsky neboli schopní uviesť dôvod, ktorý podľa zákona mať musia. „Ale veď policajt si už vždy niečo vymyslí!“ vysvetľovali nám. „No, dajme tomu, že zodpovedáte popisu hľadanej osoby,“ skúšali to ďalší. A ktorejže to? „No ako to ja mám vedieť, veď v tej kartotéke hľadaných osôb tisíc!“ Veru, veru, takéto perly padali počas nášho jedenapolhodinového rozhovoru. Zážitok skutočne na pohľadanie. Vrelo odporúčam, naučíte sa veľa o sebe i o svete okolo nás...

No i keď na nás uniformovaní policajti robili bu-bu-bu, i keď sa nám pán Béžový rehotal päť centimetrov od tváre, v podstate im toho až tak veľmi nezazlievam. Tieto veci si predsa nevymysleli sami. Vidím to asi takto: Niekto Niekde dostal od nášho známeho, Niekoho Hore, príkaz postarať sa o to, aby sa okolo Reduty nedemonštrovalo. Niekto Hore buď priamo povedal, že sa o to treba postarať „za každú cenu“, alebo to úmyselne nevyjasnil. A tak Niekto Niekde zase svojim podriadeným povedal, že demonštranti sú v podstate zločinci a tak s nimi možno aj zaobchádzať. No a podľa toho sa aj postupovalo. Na výsluchoch, ktoré prebiehali bez svedkov. Priamo pri zátarasoch, kde bol istý mladík zaistený – pre istotu aj s priateľkou – za to, že mal v ruksaku na chrbte dva plagáty proti NATO. A nakoniec aj po protestoch, za bieleho dňa na ulici, čo by kameňom dohodil od ministerstva vnútra. Niekto Hore si myslí, že kvôli hŕstke „extrémistov“ predsa nikomu srdce krvácať nebude...

„Cenou za slobodu je ustavičná ostražitosť“, povedal raz ktosi. Je to žiaľ skutočne tak. V každej spoločnosti existuje neustály tlak na podkopanie občianskych práv a slobôd a v každej spoločnosti treba pracovať na tom, aby tieto práva zostali zachované. Ak pripustíme, aby sa polícia takto správala, potom zostanú zhromažďovacie práva a právo na slobodu prejavu čoskoro iba na papieri. Ak sa represívnym zložkám takéto správanie prepečie dnes, zajtra už naň budú zvyknuté. A ak nabudúce budú chcieť prísť študenti demonštrovať pred Úrad vlády, možno si ich zavolajú na výsluch ku „Dvom levom“. A ak nabudúce odborárska demonštrácia náhodou nečakane zmení smer, možno zrazu narazí na ťažkoodencov. A ak sa nabudúce starostovia rozhodnú žiadať o presun finančných prostriedkov na samosprávy verejným zhromaždením, možno ich doma navštívia mládenci v kožených bundách.

Čo vy NATO?