List Američana slovenským študentom

Autor: Joseph Grim Feinberg (mailto:@), Téma: Deforma školstva
Vydané dňa 13. 05. 2004 (12186 × prečítané)




Milí kolegovia,

dopočul som sa nedávno o plánoch slovenskej vlády zaviesť školné za vysokoškolské štúdium a zvýšiť cenu ubytovania vo vašom univerzitnom systéme. Neprekvapuje ma to, pretože o vašej súčasnej vláde niečo viem. Ale je to veľmi zlé. Na druhej strane som sa dozvedel o zámere slovenských študentov bojovať proti týmto vládnym plánom študentským štrajkom. To je naopak veľmi dobré.

Za prístup k vzdelaniu musia bojovať študenti na celom svete. Na celom svete sa odohrávajú útoky na študentov a univerzity. Keď prehrajú študenti v jednej krajine, je to prehra aj pre nás ostatných. Keď sa jednej vláde podarí niečo svojim ľuďom ukradnúť, posmeľuje to ostatné vlády k rovnakým činom. (Veď napokon, od koho sa Dzurinda učil krutosti a drzosti, ak nie od Reagana, Busha, Clintona a Busha ml.?) Práve preto som sa rozhodol poslať vám pár svojich úvah a povzbudiť vás.

Minulý rok som strávil štúdiom na Prešovskej univerzite. Spoznal som vtedy niektoré z problémov, s ktorými sa dnes Slovensko borí. Zároveň som objavil mnohé výhody, ktorými vaša krajina moju ešte stále predčí – a to aj napriek snahe rôznych slovenských vlád priviezť zo Západu každú tam vymyslenú ohavnosť (a len máločo z toho, čo je na Západe ešte dobré). Jednou z tých mnohých výhod bolo na Slovensku bezplatné školstvo – univerzitný systém, ktorý napriek svojim problémom dokázal otvoriť prístup k vzdelaniu mnohým sociálnym vrstvám. Nedovoľte, aby vám ho vláda zobrala!

Viem si predstaviť, že vláda hovorí: “Treba to spraviť, lebo sa to tak robí aj v Amerike.” To vraví Dzurindova vláda vždy a o všetkom. Väčšinou pritom klame. A ak aj neklame, nepovie ani spolovice pravdu. Nie je pravda, že všetky americké univerzity sú spoplatnené: City Colleges v New Yorku sú a vždy boli zdarma. Je pravda, že zvyšok krajiny vyžaduje, aby študenti za vysokoškolské vzdelanie platili. No zároveň je pravda, že žiadna krajina by sa nemala cítiť nútená niečo takéto napodobniť. Za vzdelanie v Spojených štátoch sa veru platí poriadne draho!

Študentove náklady na väčšine univerzít sa pohybujú od 10 000 do 35 000 dolárov ročne (vrátane ubytovania a stravy, pretože mnohí študenti sú donútení bývať na internátoch aj vtedy, keď je to drahšie, ako bývanie v “okolitom” prostredí). Veľmi bohatí študenti si to môžu dovoliť a na drahších univerzitách – ako Harvard, Yale atď. – preto dominujú. Ostatní dostávajú štipendiá, čiastočné alebo plné, zvlášť, ak sú veľmi chudobní. No keďže chudobní študenti zväčša chodia na biedne stredné školy, len málo z nich sa na vysoké školy vôbec dostane. Univerzity potom ponúknu tejto menšine finančnú pomoc, aby vznikol dojem, že sú „spoločensko-ekonomicky rôznorodé“. Pre väčšinu študentov sú náklady privysoké na to, aby ich utiahli z vrecák rodičov. Študenti teda navštevujú tie úplne najlacnejšie univerzity, alebo si na zaplatenie štúdia berú štátne pôžičky. Vzdelaná časť obyvateľstva USA, podobne ako väčšina ostatných vrstiev, sa tak ocitá v osídlách nekonečne rastúceho dlhu.

Pre študentov, ktorí po skončení školy hľadajú a nájdu prácu s vysokými príjmami, sú takéto pôžičky dobrou “investíciou”. No pre väčšinu študentov, presne tak ako pre ostatných obyvateľov, je pôžička otroctvom. Stále väčšiu masu ľudí v našej “slobodnej” krajine gniavi bremeno dlhu. Čo ak človek napríklad skončí školu s dlhom 120 000 dolárov (čo je bežná vec) a rozhodne sa pre slabo platené miesto povedzme sociálneho pracovníka? Buď sa pokúsi časť z pôžičky splatiť a živoriť tak v biede a chudobe – alebo si začne hľadať „prijateľnejšiu“ prácu. V podstate však už voľbu nemá – dlží 120 000 dolárov zo svojho života štátu. A čo ak si prácu nenájde vôbec? Môže na pár rokov odkladať splácanie odložiť – a dlh bude medzitým narastať o úroky. Spomeňte si na to, prosím, keď vám nabudúce ministri povedia, že “tak to funguje v Amerike”. Takto to funguje. Chudobní sú vylúčení zo vzdelávania alebo uzavretí do ghetta tých najhorších škôl. Bohatí si lebedia na Harvarde a Yale. Nerovnosť, ktorá preniká všetky časti spoločnosti, každým dňom narastá. Vraví sa tomu “slobodná” spoločnosť, spoločnosť voľnosti – a voľne prístupné v nej nie je nič!

„Slovenská vláda predsa od nás nebude pýtať tridsaťtisíc dolárov za rok!“ poviete si. Lenže ani naše univerzity ešte nedávno nepýtali toľko. Pred štyridsiatimi rokmi boli náklady na vysokoškolské vzdelanie oveľa nižšie. V šesťdesiatych rokoch nastala mobilizácia más ľudí požadujúcich prístup k vzdelaniu a vymohla si zníženie cien. Odvtedy ľudia vo svojom úsilí poľavili. Korporácie, ktoré majú pod palcom vládu i univerzity, naopak zosilneli. (Vedenie skoro každej veľkej americkej univerzity tvoria bohatí “dobrovoľníci”, vrátane majiteľov najväčších spoločností sveta). Náklady na vzdelanie dnes každým rokom narastajú. Ak ponecháte brány univerzity čo len pootvorené školnému, ak poľavíte v obrane, ak sa vzdáte princípu bezplatného vzdelania, slovenská vláda nebude ani okamih váhať so zavedením nových a vyšších poplatkov, stále znova, vysoko nad pôvodne sľubovanú úroveň. Je nepochybné, že v tejto chvíli sa usiluje len zlomiť váš odpor. Keď si už raz občania zvyknú na myšlienku, že vzdelanie nie je bezplatné – tak, ako si ľudia nie sú rovní – bude už pre vládu jednoduché pokračovať v jej plánoch.

“Ale štát na to predsa nemá,” namietnu iní. “Bezplatné školstvo je možno pekný nápad, ale my si ho teraz jednoducho nemôžeme dovoliť”. Nuž, čuduj sa svete, presne to isté sa hovorí aj v Spojených štátoch. A napriek tomu si chudobné Slovensko, po celé desaťročia existencie plánovanej ekonomiky, mohlo dovoliť poskytnúť bezplatné vzdelanie širokým masám obyvateľstva – a „najbohatšia krajina sveta“ ešte stále len čaká, kedy bude konečne dosť bohatá, aby si mohla takýto luxus dovoliť.

Pravda je taká, že peňazí je vždy dosť – keď sa vláda rozhodne, že ich na niečo chce dať. Cieľavedomou a dlhoročnou politikou slovenskej vlády však bolo vytvárať rozpočtové diery, aby mala výhovorku, prečo nefinancuje to, čo financovať nechce. Na podporu katolíckej cirkvi, na vyslanie vojakov do Iraku, na modernizáciu armády v záujme NATO (slúžiace Spojeným štátom – ako keby sme my potrebovali pomoc pri financovaní našej ubiedenej armády!) a na miliardové daňové úľavy zahraničným firmám – na to vláda vždy už nejako peniaze nájde. (Podľa novín Slovak Spectator dala slovenská vláda v r. 2001 korporáciám vo forme daňových úľav 6,106 mld. korún. Všetko to pravdepodobne išlo do zahraničia. Iba U.S. Steel dostala 2,088 mld. Sk. Táto nadnárodná spoločnosť mala zisk jedine vďaka závodu v Košiciach; vo svojich severoamerických odbočkách utrpela straty.) Neverte ani na okamih, že vládne financie sú na príliš nízkej úrovni, než aby vám mohla dať, čo je právom každého občana na svete. Na príliš nízkej úrovni je jedine jej morálka a spôsoby.

“No ale, ak by aj priemerná univerzita mala byť bezplatná, nie je správne spoplatniť aspoň nadštandardnú Komenského univerzitu?” Nuž, pouvažujme. Možno máte pravdu, keď si myslíte, že bohatší študenti by mali mať lepší prístup k lepším univerzitám. Je to vlastne jednoduchý kapitalistický princíp. Čím vyšší je dopyt, tým vyššia cena; čím vyššia cena, tým bohatší musí byť kupujúci; bohatší kupujúci investuje svoje peniaze lepšie a ešte viac bohatne. Všetko by to sedelo k existujúcemu systému. Lenže – ak si myslíte, že každý občan má právo na prístup ku všetkým úrovniam vzdelania, len s ohľadom na dosiahnuté výsledky, nie na bohatstvo, potom by ste sa mali postaviť aj proti systému, ktorý svojim poddaným takúto logiku vnucuje.

Kým proti nemu nebojujete, logikou kapitálu bude koncentrovať bohatstvo a zdroje v rukách bohatých. Keď človek žije v Spojených štátoch, poľahky to vidí na vlastné oči. Študujem v chicagskom South Side, prevažne černošskej štvrti, jednej z najchudobnejších v krajine, plnej obhorených vrakov a smetísk. Naproti tomu je u nás na škole černošských študentov iba hŕstka. Máloktorý človek žijúci v okolí univerzity vychodil vysokú školu. Zato istému priemernému študentovi menom George W. Bush jeho peniaze dokázali vydláždiť cestu do Yale – a odtiaľ až do Washingtonu a Iraku.

    S pozdravom,

        Joseph Grim Feinberg

        Chicago, Illinois, USA