Slovensko:
od národného kapitalizmu k liberalizmu EÚ


Autor: Michal Polák (mailto:hejrup@hejrup.sk), Téma: Ostatné
Vydané dňa 03. 05. 2004 (12548 × prečítané)




Srdcom slovenskej politiky je dnes jedno veľké tajomstvo. Tajomstvo, ktoré sa žiadny zo zasvätených neodváži verejnosti prezradiť. Ak by totiž väčšina obyvateľstva tušila, ako sa veci v skutočnosti majú, mohlo by to mať nedozierne následky. Porušme však nepísanú dohodu našej politickej „elity“ a povedzme si pravdu: Transformácia na Slovensku sa skončila.

Tým sa nemyslí, že sa skončilo aj trápenie obyvateľstva – to ani náhodou. Naopak, ak veci pôjdu tak, ako doteraz, tak proces nivočenia verejných služieb, likvidácie právnej sociálnej ochrany slabších vrstiev (do ktorých dnes spadá väčšina občanov), ako aj pomalý či negatívny rast miezd tu s nami budú ešte desaťročia. A neznamená to ani, že Slovensko je dnes plne funkčnou trhovou ekonomikou západného typu. K nej má z mnohých dôvodov ešte stále veľmi ďaleko. No napriek tomu všetkému sa transformácia prinajmenšom v jednom významnom ohľade už skutočne skončila.

Hlavným účelom vládneho programu dnes už totiž nie je pripodobniť štruktúru slovenskej ekonomiky a spoločnosti západnej Európe. Toto obdobie už pominulo a jeho symbolickým zavŕšením je práve vstup Slovenska do Európskej únie. Naopak – dnes nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že hlavným cieľom vládneho programu je čo najviac sa od západoeurópskeho štandardu vzdialiť. Opúšťame dobre známe obrysy ešte stále existujúceho sociálneho štátu typu EÚ a vydávame sa na plavbu do neznámych vôd.

Niet asi zvrhlosti, ktorá by sa nedala spáchať pod rúškom slova „reforma“. Keby bol mal júdsky kráľ Herodes k dispozícii PR expertov našej „elity“, v Biblii by sa dnes nebolo hovorilo o vraždení neviniatok, ale o „reforme populačných segmentov“. Zaštítená týmto čarovným slovíčkom dnes slovenská vláda uskutočňuje radikálny pravicový program, ktorý, keď ho vezmeme ako celok, nemá obdobu nikde v západnom svete, dokonca ani v domovskej krajine biznisu, teda Spojených štátoch. Privatizácia dôchodkového systému (dôchodková „reforma“ – vidíte, ako ľahko to ide?), zrušenie bezplatného zdravotníctva a vysokého školstva, slepá daň (slepá k rozdielom v príjmoch – volať ju „rovná“ by bolo sypaním soli do rany) a zároveň prudké zvýšenie DPH na potraviny a iné základné životné nevyhnutnosti, a privatizácia zostávajúcich verejných podnikov, najmä tých poskytujúcich základné služby, ako sú vodárne1to všetko vôbec nie je nutné na to, aby sme sa väčšmi podobali existujúcemu stavu na Západe. Naopak. Isteže, v ekonomikách mnohých krajinách EÚ sa niektoré z týchto prvkov vyskytujú. Ale nikde nenájdeme krajinu, v ktorej boli zrealizované tieto tvrdé údery všetky. Sprivatizovať dôchodkový systém – lebo ničím iným „zavedenie kapitalizačného piliera“ v skutočnosti nie je – sa dodnes napríklad nepodarilo ani len v USA.

Je nesmierne dôležité, aby obyvateľstvo netušilo, že tieto veci nemajú nič spoločného s transformáciou, teda s prechodom k západnému štandardu, ale s faktom, že východná Európa sa stala po Latinskej Amerike najnovším ekonomickým laboratóriom, v ktorom sa skúšajú šialené predstavy neoliberálnych vynálezcov. Lebo kto môže povedať, kam by to až viedlo, ak by si to ľudia uvedomili?

Privatizácia: ako podmínovať tretiu cestu

O nutnosti „reforiem“ sa pritom v slovenskej politike hovorí od roku 1989 neprestajne. Človek po každých voľbách zažíva silný pocit, že vidí už videné a počuje už počuté – ak aj nie zo strany vlády, tak zo strany „nezávislých expertov“, ktorí prípadnej nerozumnej (čítaj Mečiarovej) vláde nutnosť reforiem pripomenú.

Práve fakt, že nie všetky doterajšie vlády na „nutnosť reforiem“ tak hlboko verili, je významnou príčinou toho, prečo nekonečný kolobeh „reformného úsilia“ nevyvoláva v obyvateľstve zatiaľ až takú podozrievavosť, ako by sa inak dalo očakávať. Mnoho inteligentných ľudí totiž úprimne verí, že neustále sa zhoršujúca situácia je len dôsledkom toho, že tvrdým krokom neustále niekto bránil – najprv Vladimír Mečiar, neskôr ľavica v podobe SDĽ a SOP. Istá vrstva „mienkotvorcov“ tejto myšlienke nielenže verí, ale o nej aj každodenne pomocou médií presviedča zvyšok obyvateľstva. Celkom nevedomky tak hrá presne tú istú úlohu, ako v tridsiatych rokoch masy straníckej inteligencie v ZSSR a v päťdesiatych rokoch aj u nás. Za problémy a ťažkosti, ktoré okolo seba jasne videla, činila táto inteligencia tiež zodpovednými rôznych „brzdičov“, brániacich v plnom rozmachu spoločensky prospešnej politiky. Vtedy sa týmto „brzdičom“ hovorievalo sabotéri, záškodníci, diverzanti či špióni. Ak si odmyslíme dobové zafarbenie, išlo o rovnaký mechanizmus – bolo dôležité nepodrobiť kritickému skúmaniu samotnú štátnu politiku, ale len to, čo bránilo jej dôslednému uskutočňovaniu. A štát v tom samozrejme túto vrstvu ľudí aj hojne podporoval – vtedy ako dnes.

Pozrime sa teda na posledných štrnásť rokov slovenského vývoja o niečo podrobnejšie a ujasnime si, ako sa to vlastne s celou našou transformáciou a „nutnosťou reforiem“ vlastne má.

Dnešná, post-transformačná fáza slovenskej politiky je pomerne mladá. V uplynulom desaťročí sme skutočne zažívali proces prechodu zo štátnej administratívnej ekonomiky na súkromnovlastnícku a trhovú. Hlavnou črtou tejto transformácie, ktorá dominovala politike týchto čias, bola privatizácia.

Nie je to náhoda. Privatizácia bola už pri svojom zrode predovšetkým procesom politickým – v tom zmysle, že dôvody na jej spustenie boli nie ekonomické, ale naopak politické. Niektorí zo západných poradcov, ktorí sa na príprave „šokovej terapie“ priamo podieľali, to sami priznávajú – v statiach v akademických časopisoch, kde je toto priznanie v bezpečnej vzdialenosti od nepovolaných uší.

Na začiatku privatizácie v skutočnosti neexistoval ekonomický argument, ktorým by sa dalo jednoznačne dokázať, že štátne podniky treba súkromníkom predať, nie iba prenajať. Podobne neexistoval dôkaz, že v novo demokratických spoločnostiach treba štátne vlastníctvo zrušiť a nie iba zdemokratizovať spôsob jeho fungovania.

To všetko však smrdelo „treťou cestou“, pokusom nájsť kurz nezávislý od podoby západného kapitalizmu. Privatizácia bola politickou zárukou, že k hľadaniu tejto tretej cesty nedôjde a že východná Európa sa rozhodne presne kopírovať inštitucionálnu podobu západnej spoločnosti. Na takomto politickom smerovaní liberálnym stranám a ich poradcom veľmi záležalo a tlak na obrovskú a rýchlu privatizáciu bol preto logickým dôsledkom.

Privatizácia vo východnej Európe však musela byť kvalitatívne odlišným javom od svojho západného súrodenca – a nielen preto, že jej rozsah bol o niekoľko rádov väčší. Základný rozdiel medzi povedzme thatcherovskou privatizáciou vo Veľkej Británii a u nás tkvie v niečom inom. V západnej Európe sa štátne vlastníctvo nakupuje za financie, ktoré vznikli v nezávisle existujúcom súkromnom sektore. Tieto financie predstavujú skutočné bohatstvo a štát tak za odpredané podniky – napriek korupcii, ktorá i tu privatizáciu vždy sprevádzala – dostáva skutočnú protihodnotu.

Vo východnej Európe však žiadny takýto nezávislý zdroj financií neexistoval. Po lopate povedané, na začiatku transformácie nemohol mať žiadny jednotlivec dostatočné množstvo peňazí, aby si mohol dovoliť kúpiť čo aj stredne veľký priemyselný podnik.2 A nejde dokonca o to, že by ich nebol mohol nadobudnúť legálne. Iste, politici typu Václava Klausa sa síce na ilegálne nadobudnuté zdroje priamo spoliehali – spomeňme si na jeho výrok, že „nevie, čo sú to špinavé peniaze“. A iste, skorumpovaní mäsiari, skorumpovaní pumpári, alebo skorumpovaní stranícki aparátnici si za čias bývalého režimu mohli nakradnúť na peknú vilku – a tým aj povedzme na to, aby si v malej privatizácii kúpili predajňu potravín. No nakradnúť si na Naftu Gbely, to už bolo v „socialistickom“ Česko-Slovensku ďaleko za obzorom možností ktoréhokoľvek jednotlivého občana, bez ohľadu na jeho postavenie.

Za takýchto okolností mohla privatizácia postupovať buď odpredajom štátneho vlastníctva do zahraničia – kde takýto nezávislý zdroj financií existoval – alebo priamym prepisom vlastníckych práv na vybraných občanov. To znamená, že štát tým či oným spôsobom musel svoje vlastníctvo jednotlivcom jednoducho dať – bez akejkoľvek skutočnej protihodnoty. Nanajvýš mohol ešte tak privatizérom na privatizáciu „požičať“, pričom túto pôžičku mali splatiť z budúceho zisku. Bolo to však asi také riešenie, ako keby sa predala sliepka, ktorá znáša zlaté vajcia, výmenou za to, že kupujúci ešte jedno-dve z týchto vajíčok predávajúcemu prinesie.

Akú konkrétnu formu odovzdávanie štátneho majetku nadobudlo – či už to bolo cez „kupónovú privatizáciu“, tunelovanie, „priame predaje“ atď. – je v tomto kontexte úplne nedôležité. Ľudová intuícia, ktorá je navzdory úpornej propagande o prospešnosti tohto procesu rozhorčená nad „krádežou storočia“ či „rozkrádaním republiky“, má úplnú pravdu. Privatizácia vo východnej Európe nielenže bola, ale jednoducho musela byť vždy a všade vo svojej najbytostnejšej podstate buď darom, alebo krádežou. To nie je žiadna ideologická poučka, ale záležitosť celkom prostej ekonomickej logiky.

To pravdaže neznamená, že rôzne formy odovzdávania majetku nemajú rôzne spoločenské dôsledky. Výhodou kupónovej privatizácie bol jej napohľad rovnostársky nádych. Ten bol dôležitý z dvoch dôvodov. Jednak sa vďaka nemu javila privatizácia ako sociálne spravodlivé opatrenie3a bez ohľadu na to, čo tvrdila alebo tvrdí oficiálna propaganda, pociťovalo obyvateľstvo východnej Európy na počiatku transformácie potrebu sociálnej spravodlivosti veľmi silne. Po druhé, zdanlivá rovnosť príležitostí zamaskovala skutočnú povahu tohto procesu, vďaka ktorému vlastníctvo časom nadobudli skutoční privatizéri – konkrétne „investičné fondy“, ktorým milióny DIKov za babku predali svoje akcie (pravda, ak od nich aspoň tú babku dostali).

Sociálno-politický proces, ktorý kupónovou privatizáciou prebieha, je pomerne jasný. Strany, ktoré sú najhlasnejšími stúpencami tejto metódy, môžu s veľkou istotou očakávať vysokú popularitu medzi tými, ktorí majú z privatizácie hlavný prospech, t. j. medzi novomajetnými triedami. Výhoda procesu však spočíva v tom, že hoci tým medzi oboma činiteľmi vzniká očividný vzájomne prospešný vzťah, navonok sa zdá, že stranícka politika dáva od ekonomickej základne ruky celkom preč, že ekonomika a politika nemajú navzájom nič spoločné.

Toto bol základ, na ktorom Václav Klaus vybudoval v Česku Občiansku demokratickú stranu. ODÚ, liberálny mutant zaniknutej revolučnej VPN, by bola veľmi rada sledovala rovnakú stratégiu aj na Slovensku. No stratégia ostala nenaplnená. Zasiahla totiž „prírodná katastrofa“: na scéne sa objavil Vladimír Mečiar.

Mečiarov národný kapitalizmus

Dejiny ponovembrového Slovenska boli až úplne donedávna dejinami zápasov proti Mečiarovi. Vzhľadom na tento fakt je pozoruhodné, že komplexný a skutočne odborný rozbor fenoménu HZDS fakticky dodnes neexistuje. Väčšina slovenských komentátorov prešla v súvislosti s touto stranou od politickej analýzy k psychoanalýze a nikdy už celkom nenašla cestu späť. Rozoberala sa Mečiarova schopnosť presvedčivo luhať a veriť vlastným lžiam, jeho sebazničujúca konfliktná povaha, jeho diktátorské sklony, jeho neschopnosť odpúšťať, či jeho neskrotná túžba po moci. Politika HZDS – teda praktický program, ktorý Mečiarove vlády sledovali a realizovali – zostávala zvyčajne niekde na chvoste záujmu a ak sa o nej vôbec hovorilo, vykladala sa práve ako výraz rôznych extrémnych povahových vlastností vodcu HZDS.

Plané psychologizovanie nechajme tým, ktorí v ňom nachádzajú potešenie, a zaoberajme sa skutočnými faktami našich najnovších dejín. Napriek určitému ideologickému pozérstvu sa HZDS v skutočnosti nikdy neodchýlilo od východoeurópskeho trhového konsenzu, podľa ktorého je úlohou politického procesu vytvoriť fungujúci kapitalizmus. Obvinenia z „protireformnosti“ zo strany liberálnej pravice preto triafajú úplne vedľa. Je fakt, že Mečiarova strana sledovala pri transformácii svoj vlastný kurz, pokiaľ ide o makroekonomickú politiku – Mečiarova tretia vláda napríklad prešla od škrtiacej rozpočtovej politiky k expanzívnej (druhý z tradičných keynesiánskych nástrojov, totiž menovú politiku, vzhľadom k nezávislosti centrálnej banky nemala k dispozícii). No ak hovoríme o štrukturálnych reformách, žiadna „tretia cesta“ nebola nikdy na programe dňa. Ako Mečiar vyhlásil hneď na samom počiatku, cieľom jeho strany bolo vytvoriť „národnú kapitálotvornú vrstvu“ (v podmienkach post-komunistického Česko-Slovenska samozrejme nemohol použiť slovo „trieda“) a tento cieľ aj neochvejne sledoval.

Mečiar pri svojej snahe o vytvorenie tejto vrstvy nenasledoval Klausa a Balczerowicza a nevyužil kupónovú privatizáciu. Táto politika bola príliš úzko spojená s liberálnou pravicou, ktorá ho (pomocou starých „komunistických“ parlamentných mechanizmov) odvolala z kresla premiéra. Politické dividendy z tejto stratégie, opísané vyššie, by preto už sotva pripadli HZDS, i keby sa jej strana bola držala. Ba čo viac, kupónová privatizácia zbavovala ekonomickej moci „starú“ manažérsku triedu – a presne táto vrstva našla v Mečiarovi svojho záchrancu.4 Z oboch týchto dôvodov HZDS kupónovú privatizáciu zavrhlo a pri rozdeľovaní štátneho majetku postupovalo metódou „priamych predajov“.

Napriek všetkým obvineniam z chaotickosti, nekoncepčnosti a improvizovanosti mala vlastne politika HZDS vcelku svoju vnútornú logiku. Strane išlo o vybudovanie ekonomicky a politicky silného národného štátu, držaného pokope vhodnou nacionalistickou ideológiou – pričom pod „politicky silným“ treba rozumieť niečo ako „ne-liberálnu demokraciu“, teda poloautoritársky režim legitimizovaný pravidelnými viac či menej slobodnými voľbami. Stratégia HZDS zároveň znamenala pozitívnu diskrimináciu v prospech domácich privatizérov oproti zahraničným záujemcom. V priamom protiklade k neoliberálnym princípom i k svojim vlastným vyjadreniam vláde HZDS v skutočnosti hlboko záležalo na tom, aby pokiaľ možno čo najviac zahraničných investícií zostalo za dverami krajiny. V tomto sa jej aj pomerne darilo, čím si vyslúžila nehynúcu nenávisť zo strany EÚ a ďalších inštitucionálnych nástrojov globálneho kapitalizmu.

Na druhej strane je dôležité si povšimnúť, že HZDS skutočne takmer až do samého konca vykazovalo určité znaky, vďaka ktorým ho niektorí pozorovatelia mohli nazývať ľavicovým. Predstavovalo totiž „mäkké“ krídlo neoliberálneho konsenzu a zaujalo tak miesto, ktoré vo väčšine transformačných krajín hrala politická ľavica – či už postkomunistická, ako v Poľsku a Maďarsku, alebo nie, ako v Českej republike. Ako sme už podotkli vyššie, „mäkké“ krídlo neoliberalizmu (podobné „dobrému policajtovi“ z dvojice „dobrý policajt – zlý policajt“) akceptuje nutnosť vytvorenia fungujúceho kapitalizmu založeného na súkromnom vlastníctve a odmieta akúkoľvek „tretiu cestu“ ako bláznivý experiment. Prijíma tiež väčšinu z neoliberálnych makroekonomických doktrín – napríklad, že schodky v rozpočte sú zlom, že infláciu treba udržať pod kontrolou aj za cenu rastúcej nezamestnanosti, že dane treba neustále znižovať atď. Inými slovami, odmieta väčšinu tradičnej sociálnodemokratickej a keynesiánskej politiky. Jeho „mäkkosť“ spočíva na jednej strane vo vlažnosti a nedôslednosti pri aplikovaní týchto zásad, a na druhej v snahe maximalizovať skromný priestor, ktorý tieto obmedzenia ešte ponechávajú pre ochranu sociálne slabších vrstiev.

HZDS: pokus o triednu analýzu

Podobne ako politika HZDS, ani jeho voličstvo nebolo na Slovensku prakticky nikdy podrobené nezaujatému skúmaniu. Máme k dispozícii akurát ďalšie psychoanalytické výkony – od pseudosexuologických teórií o akejsi náhradnej láske ovládaných k svojmu vládcovi až po stručné vyjadrenie pravicového poslanca Petra Tatára, ktorý vyložil približne tridsaťpercentný zisk HZDS vo voľbách slovami, že v každej krajine je asi tretina obyvateľstva „duševne podpriemerná“. Pravdaže, už z matematickej povahy priemeru vyplýva aj existencia podpriemernej i nadpriemernej skupiny a samo poukázanie na jej existenciu nedokazuje absolútne nič. Ak však chcel novembrový revolucionár označiť tretinu obyvateľov Slovenska za duševne postihnutých, je otázne, prečo vlastne pre nich v novembri 1989 žiadal demokraciu. Mala to byť azda demokracia iba pre niektorých...?

Drvivá väčšina voličov HZDS v skutočnosti samozrejme nebola nijakými imbecilmi. Naopak – pohľad na štatistické údaje z povolebných prieskumov potvrdzuje alternatívnu hypotézu, že voliči HZDS sú racionálni ľudia, ktorí volia presne v zhode s vlastnými záujmami, v tom zmysle, v akom ich sami chápu. Presne takúto racionalitu nakoniec predpokladá u všetkých ľudí neoliberálna ekonomická teória, na ktorú nepriatelia HZDS zvyčajne prisahajú. Rozpor medzi predpokladom racionality a predpokladom duševnej zaostalosti voličov im už akosi uniká.

Vo voľbách sa znova a znova ukazovalo, že Vladimíra Mečiara volia predovšetkým mimobratislavskí, ľudia z menších miest alebo vidieka a so základným či stredným vzdelaním. „Veľkosť sídla“ a „dosiahnuté vzdelanie“ sú tu zástupnými premennými, ktoré poukazujú na príslušnosť k vrstve, ktorú by sme provizórne mohli nazvať „pracujúcou triedou“. Záujmy tejto skupiny ľudí sa skutočne od záujmov bratislavskej vzdelanej „elity“ hlboko líšia a nie je prekvapujúce, že sa podobe líšilo aj ich volebné správanie. Môžeme si to ozrejmiť na príklade vstupu do Európske únie.

Pre vysoko kvalifikovanú inteligenciu bol vstup do tohto exkluzívneho klubu jedným z najzákladnejších cieľov. Tento vstup mal podľa propagátorov Únie priniesť predovšetkým možnosť voľne cestovať, voľne sa zamestnávať v zahraničí a zdarma študovať na západných univerzitách.

Hoci je pravda, že o prácu v krajinách EÚ mala vzhľadom na vysokú nezamestnanosť aj časť pracujúcich vrstiev, išlo vždy len o dočasné pobyty. Kým zárobok za nekvalifikovanú prácu postačoval na slušný život doma na Slovensku, nebol by priniesol nijaký veľký luxus, ak by zostali títo ľudia v EÚ skutočne aj žiť. Pre veľkú väčšinu pracujúcich ľudí, ktorí sa nechystali zo Slovenska nikam odchádzať, teda vstup do EÚ nemal prečo byť nijakou výraznou prioritou. Najdôležitejšie pre nich boli veľmi „prízemné“ otázky – či budú aj zajtra mať prácu a aký za ňu dostanú plat. HZDS, ktoré bolo najhlasnejším kritikom „Klausovej“ reformy, volili títo ľudia práve preto, že predstavovalo v ich vnímaní najlepšiu možnosť, ako si oboje čo najviac ochrániť. V záujme zabezpečenia svojho sociálneho postavenia boli ochotní tolerovať aj najrôznejšie Mečiarove prečiny – zvlášť, ak sa týkali abstraktných demokratických pravidiel hry, ktoré sa do ich každodenného života beztak sotva nejako premietali.

Mečiar fakticky predstavoval medzitriedne spojenectvo medzi časťou tých, ktorí v transformácii „prehrali“ (pracujúcimi a dôchodcami) a časťou „víťazov“ (starými manažérskymi vrstvami a inými „priemyselnými“ privatizérmi), ktorých napriek ich protichodným záujmom zjednocoval oveľa silnejší spoločný nepriateľ v podobe západného kapitálu a jeho inštitucionálnych foriem (najmä MMF/SB a Európskej únie).

Treba podotknúť, že táto aliancia samozrejme nezahŕňala všetkých. Na strane „porazených“ boli z nej vynechané dve, čiastočne sa prelínajúce skupiny: nezamestnaní a Rómovia. Hoci Mečiarova vláda nepostupovala proti nezamestnaným príliš tvrdo, nebola schopná či nechcela sa s nezamestnanosťou vyrovnať – v období vlády HZDS nikdy neklesla pod trinásť percent. Po druhé neurobila takmer nič, aby vyriešila dlhodobý problém rómskej chudoby.

Na strane „víťazov“ by sa rozhodná podpora priemyselným manažérom proti novovzniknutým investičným fondom v procese privatizácie dala pokladať za stranenie „priemyselnému“ proti „finančnému kapitálu“. Treba však zdôrazniť, že ide len o metaforu; na počiatku transformácie takéto vyhranené triedne formácie jednoducho neexistovali. Naznačuje sa ňou však, že HZDS predstavovalo víťazstvo tých, ktorí mali dlhodobo najpriamejší vzťah a najpevnejšiu kontrolu nad materiálnymi výrobnými prostriedkami („starých“ manažérov) nad vlastníkmi „ľudského kapitálu“, bez materiálneho majetku, ale zato so schopnosťami, energiou a poznatkami zapadajúcimi do nového, dynamickejšieho typu ekonomiky (poväčšine v mladšej generácii). Niet divu, že títo „mladí dravci“ tvorili akčné jadro protimečiarovskej opozície.

Hoci Mečiarov režim bol výsledkom viac-menej revolučného zvrhnutia starého „komunistického“ režimu, v určitom zmysle si s ním uchoval spojitosť či štrukturálnu podobnosť. Bol ňou výmenný obchod, na ktorom tento režim stál: „bezpečnosť“ za „slobodu“. (Treba hneď dodať, že tieto pojmy netreba chápať doslovne, iba ako ideologické vyjadrenie určitých stránok reality.) Režim HZDS, berúc nevyhnutnosť transformácie za danú, prakticky ponúkol väčšine obyvateľstva nasledovnú dohodu: „My zachováme čo najviac zo sféry sociálnej ochrany a istoty a vy nás za to necháte, aby sme si vládli podľa svojej ľubovole“. Keď teda Mečiara jeho pravicoví protivníci označovali za „komunistu“, toto obvinenie bolo síce absolútne nezmyselné z takmer každého hľadiska – ideologického, historického, praktického – no napriek tomu svojím spôsobom vyjadrovalo istú hlbšiu pravdu. Mečiar sa síce oveľa viac ponášal na latinskoamerického pravicového populistu než na stalinského komunistu, no „spoločenská zmluva“, ktorú jeho strana ponúkala obyvateľstvu, bola prakticky rovnaká, ako tá, ktorú spoločnosti vnútila normalizačná komunistická strana po sovietskom vpáde v roku 1968 - mať „to svoje isté“, ak sa človek nebúril. A v dôsledku hrozby v podobe okupačnej armády obyvateľstvo „normalizáciu“ skutočne aj až do roku 1989 akceptovalo.

Prečo teda podobný úspech neslávil aj Mečiar? V konečnom dôsledku jeho pád spôsobil fakt, že projekt „sociálneho a ne-liberálneho“ režimu v skutočnosti nikdy nemal väčšinovú podporu. Dokázal si síce získať významnú časť obyvateľstva, no na to, aby prežil, potreboval ešte väčšiu „neutrálnu“ skupinu. Nestranný postoj „strednej“ skupiny voličov (teda tých, ktorí neboli ani silní mečiarovci, ani silní antimečiarovci) však veľmi rýchlo prerástol do otvoreného nepriateľstva, v dôsledku čoho bolo HZDS izolované nielen v zahraničí, ale aj doma. V straníckej politike sa to v plnej nahote ukázalo po voľbách v roku 1998, keď bývalí spojenci (SNS a ZRS) utrpeli v dôsledku svojej spolupráce s HZDS v tretej Mečiarovej vláde hlboké straty a Mečiarova strana už nedokázala nájsť nových partnerov pre koalíciu. Koniec Mečiarovej éry teda nespôsobil prepad v preferenciách samotného HZDS, ale fakt, že tolerovať jeho vládu nebol ochotná nijaká ďalšia skupina voličov.

Zničenie ľavice

Čo sa týka ekonomickej politiky, bolo HZDS v skutočnosti na samej krajnej ľavici “mäkkého” krídla neoliberalizmu – ako sme spomenuli vyššie, opovážilo sa dokonca sledovať otvorenú keynesiánsku politiku, ako sú rozpočtovým deficitom financované verejné výdavky (najmä v podobe stavby diaľnic) – za čo ho aj neoliberálna pravica primerane odsúdila. Pokiaľ išlo o hospodárstvo, HZDS teda často predstihlo najdôležitejšiu súčasť ponovembrovej ľavice zľava a zabránilo tak jej výraznejšiemu rastu.

Postkomunistická Strana demokratickej ľavice preto nedokázala napodobniť úspech svojich sesterských strán v susedných krajinách. Keďže nebola schopná dosiahnuť na ľavej strane spektra postavenie hegemóna a nikdy nezískala omnoho viac, než hlasy svojich „skalných“ voličov, SDĽ sa zmohla len na formovanie protimečiarovských spojenectiev s pravicou (ktorá bola z pochopiteľných dôvodov vždy oveľa hlasnejším protivníkom HZDS).

Najlepšie vyhliadky na dlhodobý rast mala SDĽ po voľbách v roku 1998, keď vďaka “samostatnej ľavicovej opozičnej politike” znovu nadobudla hlasy, ktoré stratila svojím predošlým dobrodružstvom s pravicovými stranami (Moravčíkovou vládou z roku 1994). HZDS prišlo vo voľbách roku 1998 o možnosť vládnuť a pravica sa pripravovala na vstup do vlády. SDĽ mala ideálnu príležitosť zabrániť Mečiarovi v návrate k moci podporou menšinovej pravicovej vlády, ale nenechať sa pritom pošpiniť nepopulárnymi krokmi takejto vlády a zabraňovať najhoršiemu hrozbou vyslovenia nedôvery. Namiesto toho sa rozhodla zopakovať svoju minulú chybu a znova vstúpiť s pravicou do vlády. Keby si bola zachovala svoj kritický postoj voči Mečiarovi i voči pravici, SDĽ mohla byť v roku 2002 jednoznačnou voľbou opozičného voliča. Túto politiku nakoniec sledoval iba mladý ambiciózny Robert Fico, ktorý veľmi skoro po voľbách v roku 1998 SDĽ opustil, aby založil SMER. Napriek sústredenej mediálnej kampani sa SMERu podarilo získať vo voľbách roku 2002 13,46% hlasov. O čo lepšie sa mohlo dariť SDĽ, ktorá by na rozdiel od SMERu nebola začínala od nuly, ale práve z pozície približne štrnástich percent – to sa už nikdy nedozvieme.

Protiargumentom, ktorý SDĽ presvedčil, aby do vlády vstúpila, bola nepochybne nutnosť “byť pritom”, keď sa delil štátny majetok. V tomto sa v plnej nahote prejavuje paradox “protransformačnej ľavice”. Ako sme už spomenuli, základným kameňom transformácie je privatizácia. Účelom politiky sa potom – aspoň na Slovensku – veľmi rýchlo stala potreba zabezpečiť ekonomickú základňu politických strán účasťou na tejto privatizácii (čoho vedľajším účinkom je pochopiteľne ekonomické zabezpečenie jednotlivcov s týmito stranami spojených). Protransformačná strana ľavice si nemôže dovoliť byť vynechaná z privatizačných orgií – alebo tomu aspoň z pochopiteľných dôvodov verí. No zároveň by mala predstavovať hlas presne tých ľudí, pre ktorých znamená privatizácia životnú prehru, hlas „ponížených a urazených“, tých, ktorí v dôsledku transformácie prichádzajú nielen o materiálne zabezpečenie, ale najmä a predovšetkým o životnú istotu. Ťažko povedať, ako je možné dosiahnuť oba tieto ciele zároveň.

Je zrejmé, že sa tento paradox vyriešiť dá – veď sa to vo viacerých transformujúcich krajinách aj podarilo. Slovenským špecifikom bol fakt, že ľavica si nedokázala uchmatnúť svoj kus z privatizačného koláča sama. Musela sa spoľahnúť na svojich pravicových priateľov – a tí samozrejme žiadnymi priateľmi v skutočnosti neboli. Po tom, čo bola pravica vo voľbách v roku 1992 totálne rozdrvená, nadobudla postupne znova silu vďaka klasickej gramsciovskej stratégii (vynikajúco opísanej Susan Georgeovou (1997)) budovania siete „think-tankov nezávislých expertov” a “mimovládnych organizácií” (štedro podporovaných takými nástrojmi americkej zahraničnej politiky, ako je orwellovsky protizmyselne pomenované National Endowment for Democracy) a pozvoľného ovládnutia mediálneho priestoru. (Dnes na Slovensku neexistuje jediný denník naľavo od stredu – o televíznych či rozhlasových staniciach ani nehovoriac. Ozajstnému demokratovi akéhokoľvek zafarbenia by nad týmto žalostným stavom plurality krvácalo srdce. Ale nekrváca, lebo tento bájny tvor zrejme nikde na svete neexistuje.) Pravica tieto prostriedky naplno využila na zničenie ľavice.

Takže hoci ľavicovo-pravicová antimečiarovská vláda ako celok pokračovala v mečiarovských praktikách, ktoré tak ostro kritizovala, veselo si deliac zvyšky z privatizačnej koristi, reflektor verejnej pozornosti bol pevne zameraný výhradne na SDĽ. Škandál za škandálom postupne vytvorili dojem priam historicky jedinečne skorumpovanej strany – ktorá pritom v skutočnosti nerobila nič viac ani nič menej, než jej partneri vo vláde. Pomocou mediálnych zdrojov sa zároveň občanom neustále tlačilo do hlavy, že všetky problémy, ktoré pociťujú, sú spôsobené nedostatočným pokrokom “reforiem” – ktorý zase mala na svedomí SDĽ.

V týchto obvineniach sa fakticky nachádzalo zrnko pravdy – v zmysle, ktorý je však plne zrejmý až dnes. SDĽ ako opravdivá časť “mäkkého” krídla neoliberalizmu sa skutočne ostro stavala proti myšlienkam, s ktorými sa pohrávala tvrdá pravica – tým, ktoré sa dnes s takmer nulovou opozíciou pretavujú do zákonov a ktoré už teraz stihli spôsobiť všeobecnú mizériu v nálade i postavení obyvateľstva. Kým však SDĽ sedela vo vláde, buď nebola schopná, alebo nechcela verejnosť s týmito faktami oboznámiť – zrejme preto, že sa bála nálepky „protireformnej sily“ (ktorou sa tak skvele podarilo poškvrniť Mečiara).

V dôsledku tejto stratégie síce kapitalisti spojení s SDĽ získali mnoho z niekdajšieho štátneho majetku, no strana prišla o svoju dušu – a podľa všetkého aj o svoj politický život. Ľavicu dnes na Slovensku predstavuje iba obnovená Komunistická strana Slovenska (KSS), stalinistický podnik, ktorý sa nielenže hrdo hlási k prednovembrovému režimu bez ohľadu na akékoľvek jeho „deformácie“, ale je schopný dokonca brániť Stalina samotného a šíriť odporné antisemitské výplody... a Ficov SMER?

SMER – reálna socdemokracia?

Otáznik do tejto vety skutočne patrí. Keď Fico vystúpil z SDĽ, založil SMER ako výslovne “neideologickú”, “pragmatickú” stranu “manažérskeho typu”, ktorú zaujímali len “riešenia”, bez ohľadu na to, či “pochádzali zľava alebo sprava”.5 Jej konkrétny program je z kultúrneho hľadiska pomerne výrazne nacionalistický, alebo „národne orientovaný”, zatiaľ čo z ekonomického pomerne výrazne neoliberálny – ide teda opäť o prapodivnú zmes, ktorá je pre politiku transformujúcich sa krajín taká typická. SMER možno pokladať za nové vydanie „mäkkého“ krídla neoliberalizmu, po tom, čo HZDS opustilo tento priestor.

Mečiarova strana totiž zo svojej trpkej skúsenosti vo vláde podľa všetkého vyvodila záver – ktorý má mimochodom zrejme dosť blízko k pravde – že stratégia budovania národného kapitalizmu je jednoducho pri súčasnej rovnováhe medzinárodných síl odsúdená na neúspech. Podobné poučenie vyvodili zo svojho pádu, vyvolaného niekedy dokonca priamou západnou intervenciou, desiatky radikálov rôzneho zafarbenia v mnohých krajinách Tretieho sveta – od niekdajšieho demokratického socialistu Michaela Manleyho na Jamajke až po Ortegových Sandinistov v Nikaragui. HZDS zrejme dúfa, že slovným i faktickým prechodom na pozície konzervatívnej pravice – symbolizovaným zmenou názvu na Ľudovú stranu a snahou o vstup do medzinárodných pravicových inštitúcií – sa stane najmä v očiach Spojených štátov dostatočne prijateľným, aby mu opäť bolo láskavo dovolené prevziať vládne veslo. Niekedy sa to skutočne podarí – ako napríklad spomínanému Michaelovi Manleymu. Príklad Sandinistov, ktorí aj napriek tomu, že podobne ako HZDS zradili prakticky všetko, čo kedysi predstavovali, sú odsúdení na permanentnú opozíciu, však zase dokazuje, že zapredať dušu nie vždy pomôže – niekedy o ňu ani pod cenou nie je záujem.

Kým SMER má nepochybne záujem o voličské dedičstvo po HZDS, svoju vlastnú identitu dnes cielene buduje inak. K svojmu menu pripojil „Tretia cesta“ – samozrejme v zmysle Tonyho Blaira, nie „tretej cesty medzi komunizmom a kapitalizmom“ Otu Šika. Od volieb v roku 2002, v ktorých neuspel tak, ako sa očakávalo, sa SMER vedome presúva do postavenia „alternatívy voči pravicovej vláde“ (hoci očividný fakt, že alternatívou voči pravici je ľavica, zatiaľ ešte na plné ústa nevyslovil). SMER vyslal svojich pytačov do Socialistickej internacionály i do dnes trpasličích sociálnodemokratických strán a má nepochybne v úmysle stať sa hegemónom tohto priestoru. Určité úspechy v tom už zaznamenal – údajne stredoľavicová Strana občianskeho porozumenia, ktorá predstavovala výťah do prezidentského kresla pre Rudolfa Schustera, už súhlasila s vplynutím do smeru. Veľmi blízko k tomu má aj Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS), známa najmä „Volfovým číslom“ 0,0 percent volebných preferencií, no zároveň i absolútnou nezničiteľnosťou tohto svojho periodicky sa vracajúceho predsedu. Na druhej strane si zase SMER za svojho partnera a chránenca vo voľbách do Európskeho parlamentu zvolila Strana európskych socialistov, ktorá očividne kalkuluje, že aj pochybná ľavica je lepšia ako žiadna ľavica.

Mnohým slovenským sociálnodemokratickým intelektuálom tento kalkul berie chuť do jedla – príde im zaťažko prežrieť SMER ako ľavicu. Sčasti iste aj preto, že Ficova strana si pochopiteľne ako každá skutočná hrozba voči neoliberálnej pravici vysluhuje tvrdé útoky zo strany médií – a pred tými mali slovenskí sociálni demokrati vždy, mierne povedané, prehnaný rešpekt.

Zažívacie ťažkosti, ktoré SMER na tejto scéne spôsobuje, sú však inak sotva pochopiteľné. Ficov výtvor totiž v skutočnosti takmer do bodky napĺňa recepty na záchranu SDĽ, ktoré z tejto intelektuálnej kuchyne dlhé roky vychádzali. Sociálnodemokratická „elita“ okrem iného tvrdila, že ľavicu treba „odideologizovať“, vybaviť ju „moderným“ programom nezaťaženým starými „dogmami“, že na jej čelo treba postaviť obľúbeného, mediálne vynikajúco pôsobiaceho politika s dobrým vystupovaním, a že sa treba postarať o jeho absolútnu autoritu smerom dovnútra strany – tak, aby proti jeho línii nižšie postavení členovia strany nesmeli na verejnosti ani ceknúť. Ťažko teda povedať, čo sa vlastne sociálnodemokratickej „elite“ na SMERe nepáči – ibaže by si zrazu s hrôzou uvedomila, že výsledkom jej snaženia je frankensteinovský netvor...

Skúsme sa však na vec pozrieť nestranne. Ako sme už spomenuli, SMER sa snaží byť novým predstaviteľom „mäkkého“ krídla neoliberálneho spektra – napríklad odmieta vládnu koncepciu dôchodkovej reformy – a v tomto zmysle skutočne stranou ľavice je. Nenesie si však so sebou žiadnu sociálnodemokratickú (a ani post-komunistickú) ideologickú výbavu a ťažko povedať, ako by jeho hlavní stvoritelia (a hlavní platitelia!) reagovali, keby si ju osvojil. Vzhľadom na to, že vo svojom pohybe po politickej scéne sa doteraz ukázal byť slušne povedané veľmi pružným, nedá sa ani veľmi predpovedať, ako by sa skutočne správal vo vláde. Vydávať sa za alternatívu k nepopulárnej pravici môže byť jednoducho len prejavom dobre vyvinutého politického citu, nie nejakej hlbokej ideologickej premeny. SMER bude preto asi najlepšie označiť nie za sociálnu demokraciu, ale za „reálnu sociálnu demokraciu“ – presne v tom istom zmysle, v akom prednovembrový režim nebol socializmom, iba „reálnym socializmom“. Bude zrejme pravda, že vysnívaná ľavica sociálnodemokratických intelektuálov na Slovensku jednoducho dnes nemá šancu existovať. To, čo existuje, je SMER – berte, alebo nechajte tak. Lepšie to už nebude – aspoň nie v dohľadnom čase.

A čo ďalej?

Pokiaľ ide o pravicu, vládne od roku 2002 konečne sama a prakticky bez akejkoľvek opozície. Na výsledky nebolo treba dlho čakať. Ako sme už spomenuli, vládny program je pre pravičiara priam modrým z neba. Niet divu, že z medzinárodného hľadiska je táto vláda zároveň neochvejným spojencom Spojených štátov, v dôsledku čoho zatiahla Slovensko napriek bezpodmienečnému odporu 75% obyvateľstva do katastrofálnej irackej vojny. Zo Slovenskej republiky sa tak stal žiarivý príklad „novoeurópskeho“ satelitu.

Odpor voči vládnej politike neprichádza ani tak z parlamentu, ktorý, ako vieme, je prakticky bez ľavice, ale zo strany odborov – čo je vzhľadom na ich ponovembrové dejiny pozoruhodné.6 Spomeňme najprv štrajk železničiarov z januára 2003, zastavený donebavolajúcim, zrejme nezákonným a bezpochyby vládnym zásahom vyvolaným rozhodnutím súdu. Tvrdé zastrašovanie po tomto rozhodnutí podkopalo ochotu železničiarov štrajk obnoviť; no napriek tomu bol ako prvý príklad masového ostrého štrajku od roku 1989 nesmierne významným medzníkom.

Neplatnosť referenda o predčasných voľbách, vyvolaného tiež odbormi, znamená dosť výrazný prepad v úsilí zastaviť nehumánne experimenty neoliberálov. Na druhej strane prehra Eduarda Kukana i Vladimíra Mečiara znamená dvojnásobnú prehru pre Dzurindovu vládnu koalíciu a významné posilnenie SMERu. Je zrejmé, že vládna koalícia dúfala v Mečiarovo víťazstvo, po neúspechu jej vlastných kandidátov. HZDS bez Mečiara na čele, s novým vývesným štítom Ľudovej strany a novou, „tvrdou“ neoliberálnou politikou, by bolo bývalo ideálnym partnerom existujúcej pravici pri postavení hrádze SMERu. Dzurindovu vládu brzdil fakt, že pochopiteľne nemohla dosť dobre odporúčať svojím voličom, aby hlasovali za Mečiara, ktorého vôbec nie tak dávno označovala za takmer vtelenie diabla.

Ťažko povedať, aký obchod uskutočnil víťazný kandidát Gašparovič výmenou za podporu SMERu. Je pozoruhodné, že jeho volebné heslo – „Myslím národne, cítim sociálne“ – sa v podstate dokonale vzťahuje na obe hlavné skupiny, na ktorých stála podpora HZDS a o ktoré má teraz zvrchovaný záujem SMER. Na jednej strane ide o priemyselných privatizérov, ktorých skutočné protichodné záujmy k druhej hlavnej skupine skrýva všeobjímajúci „národ“, podľa toho najstaršieho, najprimitívnejšieho receptu, ktorý použila už buržoázia vo Veľkej francúzskej revolúcii a ktorý sa vždy nanovo vynorí, keď treba nižšie vrstvy presvedčiť, že sú vlastne jedna rodina s tými, ktorí im dennodenne šliapu na krk. Na druhej strane ide o to získať si tiež práve „ponížených a urazených“, ktorým pre prípad, že odvolávanie sa na tú spoločnú národnú rodinu predsa len celkom nepresvedčilo, treba ponúknuť ono „sociálno“.

No hoci Gašparovič a SMER sú v tomto akoby na jednej vlne, ťažko povedať, ako dlho im súzvuk duší vydrží. Už krátko po svojom zvolení nový prezident oznámil, že chce robiť „arbitra“ medzi vládou a občanmi – čím vyslal pomerne jasný signál, čím byť nechce: „tribúnom ľudu“, teda obhajcom občanov proti vláde (úloha, ktorú sa v posledných rokoch snažil hrať doterajší prezident Schuster). To už je jasný odklon od jednoznačnej opozičnej línie SMERu. Doterajší životopis Ivana Gašparoviča naznačoval, že hoci je tento politik ochotný nechať sa kúpiť, nie vždy aj kúpený zostane. Či teda bude dlhodobo dohoda s ním SMERu na prospech, to ešte len uvidíme.

Problémy „mäkkých“ a „tvrdých“ neoliberálov by nás však až tak veľmi koniec koncov zaujímať nemali. Skutočná ľavica, teda taká, ktorá zastupuje obyčajných ľudí a nič viac, teda hnutie, ktoré sa ponížene nespolieha na spojenectvá s veľkopanskou „elitou“, ešte zatiaľ na obzore nie je. Bolo by dobre, keby po každom jednotlivom konflikte – kampani za referendum o NATO, železničiarskom štrajku, generálnom štrajku, kampani za referendum o predčasných voľbách, štrajku vysokoškolákov – zostalo pre ňu ďalšie drobné semienko. Spoločenské podmienky nepochybne pripravujú pre jej vznik veľmi úrodnú pôdu. Bolo by dobre usilovať sa o to, aby v nej semienka vyklíčili čo najskôr.






1 To všetko obsahuje programové vyhlásenie druhej vlády Mikuláša Dzurindu. (späť)

2 „Transformátori“ sa opäť týmto faktom v podstate netaja: „Druhým velkým rozdílem mezi privatizací v Československu a privatizací v tržních ekonomikách byl rozdíl v poměru objemu majetku, který měl být privatizován, k objemu úspor. Tento rozdíl byl tak obrovský, že sám o sobě učinil z privatizace v Československu zcela ojedinělý proces. Fakt, že obyvatelstvo Československa po roce 1989 disponovalo jen velmi omezeným objemem úspor, které byly v poměru k majetku státu téměř zanedbatelné, se brzy ukázal jako fakt strategického významu.“ Bývalý český minister privatizácie Tomáš Ježek, in: Husák (1997), str. 195 (späť)

3 Alebo ako to formuluje Mikloš (1997), str. 50, výhodou kupónovej privatizácie bola masová možnosť privatizovať pre všetkých občanov, ktorí o to mali záujem. (späť)

4 Je nesmierne zaujímavé, že Mečiarovi pravicoví protivníci sú schopní použiť v tejto konkrétnej veci použiť aj triednu analýzu (i keď by ju tak nenazvali) – pozri napr. Mikloš (1997), Žiak (1998). Samých seba však považujú bezproblémovo jednoducho za „racionálnu“ časť obyvateľstva. (späť)

5Smer sa vo svojich programových dokumentoch od svojho vzniku v roku 1999 definuje ako strana pragmatická a racionálna, hľadajúca riešenia efektívne a razantne meniace život Slovákov a príslušníkov národnostných menšín k lepšiemu. Smer vedome odmietol neplodné diskusie o ľavici a pravici medzi stranami a politikmi. Do popredia postavil hodnoty poriadku, spravodlivosti a stability. Tretia cesta, programový dokument strany SMER – zdôraznené v origináli. (späť)

6 Doterajšiu „nepolitickú“ stratégiu odborov opísal napr. Stein (2001). (späť)



Bibliografia:

Crowley, Stephen and David Ost, eds. (2001): Workers After Workers‘ States: Labor and Politics in Postcommunist Eastern Europe [Pracujúci po páde robotníckych štátov: Práca a politika v postkomunistickej východnej Európe], Rowman & Littlefield Publishers Inc., Lanham-Boulder-New York-Oxford

Gál, Fedor (1991): Z prvej ruky, Archa, Bratislava

George, Susan (1997): „Winning the War of Ideas: Lessons From the Gramscian Right“, [Ako vyhrať vojnu ideí: poučenia od gramsciovskej pravice] in: Dissent, Summer 1997

- (1999): „A Short History of Neoliberalism: Twenty Years of Elite Economics and Emerging Opportunities for Structural Change“, from the Conference on Economic Sovereignty in a Globalising World, Bangkok, 24-26 March 1999; slovenský preklad „Krátka história neoliberalizmu“ na stránke Priateľov Zeme-CEPA

Husák, Petr (1997): Budování kapitalismu v Čechách: Rozhovory s Tomášem Ježkem, Volvox Globator, Praha

Krivý, Vladimír – Feglová, Viera – Balko, Daniel (1996): Slovensko a jeho regióny: analýza volebného správania, Nadácia Médiá, Bratislava

Leško, Marián (1993): Ľudia a ľudkovia z politickej elity, Perex, Bratislava

Leško, Marián (1996): Mečiar a mečiarizmus, VMV, Bratislava

Mikloš, Ivan (1997): „Prepojenie politickej a ekonomickej moci“, in: Szomolányi, ed. (1997)

- (2002) Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky

Rothmayerová, Gabriela (1992): Zo zápisníka poslankyne, Perex, Bratislava

Rothmayerová, Gabriela (1997): Dusno, Prima Print, Topoľčany

Webová stránka strany SMER

Stein, Jonathan (2001): „Neocorporatism in Slovakia: Formalizing Labor Weakness in a (Re)democratizing State“ [Neokorporativizmus na Slovensku: Formalizácia slabosti práce v (re)demokratizujúcom sa štáte], in: Crowley and Ost, eds. (2001)

Szomolányi, Soňa, ed. (1997): Slovensko: Problémy konsolidácie demokracie, Slovenské združenie pre politické vedy/Nadácia Friedricha Eberta, Bratislava

Žiak Miloš (1996): Slovensko: od komunizmu – kam?, Archa, Bratislava

Žiak Miloš (1998): Slovensko medzi napredovaním a úpadkom, Bratislava